Keď sa spomenie vlastníctvo zbraní, alebo ozbrojená spoločnosť, mnohým nám sa v mysli vybavia pojmy ako kriminalita, násilie a pocit, že práve zbrane sú za tieto javy zodpovedné. Tento dojem v nás posilňujú široko medializované prípady prestreliek na zahraničných školách. Zdá sa nám, že radoví občania nie sú spôsobilý zbrane vlastniť a s ochotou sa preto odovzdávame do rúk „štátnej bezpečnosti“, ktorá jediná by mala disponovať týmito životunebezpečnými nástrojmi. Je však takýto spôsob myslenia správny? Ozbrojená spoločnosť môže v skutočnosti pôsobiť nielen ako prevencia kriminality, ale dokonca aj zamedziť vzniku totalitného štátu.
Zákon proti občanom
„Ak je vlastnenie zbraní skriminalizované, iba kriminálnici majú zbrane“. S týmto tvrdením pro-zbraňových aktivistov sa dá polemizovať len ťažko. Zákon nezastaví vraha alebo mafiána pred získaním „svojho pracovného nástroja“. Na druhej strane znevýhodňuje slušného občana, ktorý nemá možnosť sa proti napadnutiu efektívne brániť. Vlastnenie zbrane zároveň relativizuje fyzickú silu útočníka a napadnutého. Pred rokom sa udiala zaujímavá udalosť v izraelskej škole. Do triedy vnikli dvaja teroristi, ktorí nožmi napadli niekoľkých študentov. Pohotový profesor vytiahol svoju osobnú pištoľ a zastrelil nebezpečných ozbrojencov. Zbrane v správnych rukách teda môžu tragédiám na školách efektívne zamedziť.
Aj keď zbraňová politika v niektorých amerických štátoch zachádza do extrémov a existuje mnoho pozitívnejších príkladov (Kanada, Švajčiarsko), sú USA predsa len krajinou, na ktorej sa dá politika vlastnenia a používania zbraní dobre znázorniť.
V USA za jeden rok dôjde k viac ako 10 000 zabitiam strelnou zbraňou, pričom je ňou spáchaných až 58% samovrážd. Pridajme k tomu ešte nejakú tú prestrelku v škole a Amerika sa hneď zdá byť životunebezpečným miestom. Súdiť však problém len skrz vysoko medializované prípady by bolo veľmi nezodpovedné. Odhaduje sa, že až v 2,5 milióna prípadoch ročne ozbrojení občania efektívne zabránia kriminálnemu činu. Toto sú však tiché „neviditeľné“ štatistiky, ktoré verejnosť nevníma. Je zbytočné si klamať, média zaujíma smrť, nie každodenné odhodlanie a odvaha slušných ľudí.
Európska verejnosť je ohľadne tejto politiky ovplyvnená síce vtipnými, avšak propagandistickými filmami Michaela Moora. Ten sa napríklad vo filme Bowling for Columbine snaží dokázať chybnosť amerického prístupu na základe vysokého počtu zabití strelnou zbraňou. V porovnaní s nízkymi počtami vo svete (niekoľko stoviek v európskych krajinách a vyše 10000 v USA) sa jeho argumenty zdajú logické. Dané tvrdenie je však nanajvýš zavádzajúce. Skutočný počet vrážd na obyvateľa nie je v USA až tak vysoký (4 na 100000 obyvateľov). Mnohé krajiny, ktoré nám také nebezpečné nepripadajú (Poľsko, Estónsko, Uruguaj) majú tento pomer vyšší. Na Slovensku a v Česku je to asi len dvakrát menej. Jediný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo v Amerike používajú vrahovia strelné zbrane, v iných krajinách sú to skôr nože a ďalšie predmety.
Netvrdím, že rozsiahle vlastníctvo zbraní môže byť vhodné pre každú krajinu. Napríklad v Rusku, ktoré má pomerne striktnú zbraňovú politiku sa živo diskutuje o liberalizácií vlastníctva zbraní. Odporcovia však namietajú, že takýto krok by v krajine zužovanej alkoholizmom a domácim násilím spôsobil katastrofu. Mentalitu národa pri týchto otázkach teda určite nemožno prehliadnuť
Ochrana proti totalite
Musíme si položiť otázku: V koho záujme je odzbrojená spoločnosť? História aj súčasnosť nám v tomto smere ponúka množstvo príkladov. Sovietsky zväz začal s rozsiahlym odzbrojovaním svojich občanov v období stalinizácie. Po ovládnutí Strednej Európy sa Hitler vyjadril: „Nemôžme týmto ľuďom dovoliť vlastniť zbrane, história nás učí, že dobyvatelia čo tak vykonali boli vždy vyhnaní“. V Číne a Severnej Kórei je vlastnenie strelných zbraní zakázané dodnes (pravdaže s výnimkou lojálnych členov komunistickej strany a ľudových milícií) .
Naproti tomu je situácia v tradičných demokraciách úplne opačná. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo v totalitných krajinách ide o prežitie režimu, v demokratických by malo ísť o bezpečnosť občana, ktorý priamo zodpovedá za suverenitu spoločnosti v ktorej žije. Švajčiarsko známe rozsiahlou mierou priamej demokracie je zároveň krajinou všeobecnej konskripcie. Všetci občania mužského pohlavia vo veku 18-42 musia doma disponovať predpísanou strelnou zbraňou, muníciou a plnou vojenskou výbavou, aby sa v prípade invázie urýchlila mobilizácia. Táto metóda bola v podobe občianskych milícií pôvodne aplikovaná aj v USA, kde z časti stále pretrváva vo forme národnej gardy.
Česko a Slovensko sú rovnako ako iné krajiny ovplyvnené svojou historickou skúsenosťou. Ta naša je plná totalitných režimov zdôrazňujúcich prioritu štátu pred človekom. Aj preto by sme mali preklenúť medze našej mentality, zamedzujúcej prebrať zodpovednosť za osobnú bezpečnosť do vlastných rúk. Dnes síce žijeme v demokratickom štátnom zriadení, nemôžme však vedieť čo nám prinesie budúcnosť. Odpor v štýle nežnej revolúcie môžeme považovať za humánny, ako sa však presvedčili čínski študenti v osemdesiatom deviatom… nemusí vždy stačiť.
Autor: Peter Števkov, student Bezpečnostních a Strategických studií, FSS MU
