Předloženy komentář si klade za cíl stručnou reflexi vztahu Ázerbajdžánu a Ruska. Všímá si zejména jeho proměn od velice chladného přístupu obou stran k postupnému opatrnému sbližování a neopomíjí i širší geopolitický kontext.
Južný Kaukaz a kaspický región vôbec sa v 90. rokoch ocitli v stave mocenského vákua, ktorého dôsledkom bola nestabilita vyúsťujúca v radu bezpečnostných kríz a ozbrojených konfliktov. Nemalú úlohu v nich hralo Rusko, nástupnický štát Sovietskeho zväzu a zároveň aktér s eminentným záujmom v regióne. Novovzniknuté národné republiky stáli pred zložitou dilemou. Aký zahraničnopolitický postoj k Rusku zaujať? Zatiaľ čo Arménsko sa dostalo do stavu takmer absolútnej bezpečnostno-ekonomickej závislosti na Rusku, Gruzínsko zvolilo ostrý konfrontačný prístup, ktorý ho v r. 2008 priviedol do otvoreného ozbrojeného konfliktu s Ruskom. Aj keď zahraničnopolitické záujmy Azerbajdžanu môžeme od počiatkov hodnotiť ako prozápadné, jeho predstavitelia si uvedomujú, že ruský vplyv v postsovietskom priestore nemožno ignorovať. Medzi arménskym extrémom na jednej strane a gruzínskym radikálnym prístupom na druhej, preto môžeme vypozorovať pragmatickú zahraničnú politiku Azerbajdžanu, snažiacu sa o integráciu do západných medzinárodných štruktúr, avšak udržujúcu s Ruskom pomerne dobré a stabilné vzťahy.
Ciele zahraničnej politiky Ruska na južnom Kaukaze môžeme zhrnúť v niekoľkých bodoch. Tento región je Ruskom predovšetkým vnímaný ako tradičná sféra jeho vplyvu, ktorého kontinuálne pokračovanie je preto otázkou ruskej prestíže. Koniec koncov, južný Kaukaz spadá do tzv. oblasti blízkeho zahraničia čo je koncept ruskej zahraničnej politiky označujúci štáty vnímané ako akési vonkajšie hranice Ruska. Mimoriadne dôležitý je región z bezpečnostného hľadiska, pričom jeho potenciálna nestabilita či absencia ruského vplyvu môže významne zintenzívniť konflikt na ruskom severnom Kaukaze. V neposlednej rade sa jedná o energetickú a geopolitickú dôležitosť južného Kaukazu ako strategického regiónu bohatého na nerastné suroviny.
Ak však prejdeme k samotným rusko-azerbajdžanským vzťahom, prioritne treba spomenúť prvú a najväčšiu výzvu, ktorou sa pre mladý azerbajdžanský štát stal konflikt o územie Náhorného Karabachu. Politika centra (Moskvy) sa na prelome 80. a 90. rokoch ohľadne tejto problematiky zásadne menila. Ešte počas existencie ZSSR sa prikláňala skôr na stranu Azerbajdžanu, pričom arménske iredentistické snahy o pričlenenie Náhornej karabašskej autonómnej oblasti k Arménskej SSR boli vnímané ako nebezpečné a ohrozujúce status quo. Ruský prístup sa však zmenil s rozpadom ZSSR a so vznikom samostatného Azerbajdžanu, kedy sa Rusko začalo prikláňať skôr na stranu svojich tradičných spojencov – kresťanských Arménov. Vzájomné vzťahy zhoršili silno antiruské postoje vtedajšieho azerbajdžanského prezidenta Elcibeja, ktoré boli porovnateľné s nekompromisným postojom gruzínskeho prezidenta Zviada Gamsachurdiu. Vtedajšie nepriateľské vzťahy medzi Ruskom a Azerbajdžanom dokonca isté obdobie vyústili v priame zapojenie ruských jednotiek do bojov na arménskej strane. Ruskí vojaci začlenení do 366. pluku SNŠ sa údajne mali priamo zúčastniť masakru asi 4000 azerbajdžanských civilistov v mestečku Chodžali. Azerbajdžan sa v konflikte vôbec nachádzal vo veľmi nešťastnej pozícii, keďže na arménsku stranu sa pridali aj USA, ktoré vyhlásili Azerbajdžan sa agresora a zakázali akúkoľvek vojenskú alebo humanitárnu pomoc pre Azerbajdžan.
K ďalšiemu zvratu v rusko-azerbajdžanských vzťahoch došlo po udalostiach z júna 1993, kedy sa plukovníkovi Suretovi Husejnovovi podarilo vojenským pučom zosadiť prezidenta Elcibeja, neskôr nahradeného charizmatickým Hejdarom Alijevom. Ten sa rozhodol znormalizovať vzťahy s Ruskom, pričom súhlasil so vstupom Azerbajdžanu do SNŠ, a dokonca vyslovil možnosť umiestnenia ruských vojenských základní v krajine. Alijevovi sa podarilo prikloniť si Rusko na svoju stranu až do tej miery, že ruský minister zahraničných vecí A. Kozyrev pohrozil ozbrojeným zásahom proti Arménsku.
Už čoskoro však dal Alijev viacerými politickými gestami a krokmi najavo, že Azerbajdžan sa nemieni voči Rusku dostať do pozície satelitného štátu. Azerbajdžan otvorene proklamuje záujem o vstup do euroatlantických štruktúr, čo je snaha, ktorú Rusko vníma so znepokojením. Azerbajdžan sa v r. 1994 stal súčasťou partnerstva za mier a v r. 1999 sa zúčastnil mierovej operácie NATO v Kosove. V súčasnosti je príjemcom finančnej a odbornej pomoci NATO ohľadne reformy svojich ozbrojených síl. Podobný vývoj možno vypozorovať aj vo vzťahoch s EU, ktorá Azerbajdžan v r. 2004 zahrnula do svojej politiky susedstva.
Vzájomné vzťahy sa značne vyostrili v r. 1997 po tom čo vyšli na povrch zistenia o ilegálnych dodávkach ruských zbraní Arménsku v rokoch 1993-1996. V očiach Azerbajdžancov sa tento fakt javil ako priama ruská podpora Arménska, v dôsledku čoho odmietol Hejdar Alijev zúčastniť sa na summite SNŠ. V kontexte vzájomnej nedôvery v r. 2001 Azerbajdžan spolu s Ukrajinou, Gruzínskom a Moldavskom zakladá GUAM – Organizáciu pre demokraciu a ekonomický rozvoj, ktorej podstatou je kontrovať ruskú dominanciu v SNŠ.
Pravdepodobne najdôležitejšou vo vzájomných vzťahoch je však dimenzia energetická. Rusko má mimoriadny záujem o kontrolu zdrojov a prepravy kaspických fosílnych palív. V tomto smere sa situácia zásadne zmenila v r. 1994, kedy Azerbajdžan podpísal predovšetkým s americkými a britskými firmami (za menšej účasti Ruska a Turecka) tzv. zmluvu storočia. Jej hodnota bola 7,5 miliárd dolárov pričom riešila problematiku ťažby ropy v oblastiach Ciraq, Azeri a Gunesli. Participácia jedinej ruskej spoločnosti LUKoil na projekte skončila už v r. 1995. Otázka ťažby v Kaspickom mori sa vôbec stala jednou z najprejednávanejších vo vzájomných vzťahoch. Podstatou sporu je nejednoznačné právne vymedzenie Kaspického mora v tom zmysle, že či sa jedná o more alebo o jazero. Rusko presadzovalo variant jazera, kedy by vodná plocha bola vnímaná ako spoločné vlastníctvo. Avšak ostatné štáty s výnimkou Iránu sa snažili presadiť variant mora, pričom by bola vodná plocha rozdelená medzi jednotlivé štáty. Aj keď postupne došlo k istému zblíženiu stanovísk (variant jazera už presadzuje len Irán), na konečnú dohodu sa stále čaká. Prirodzene spornou problematikou ostáva preprava fosílnych palív z Kaspického mora, kde Rusko ako trasu presadzuje svoje územie. Tŕňom v oku mu preto bolo sprevádzkovanie cez Azerbajdžan vedúcich ropovodov Baku-Tbilisi-Ceyhan a Baku-Supsa, no dá sa povedať, že po ich otvorení sa rusko-azerbajdžanské vzťahy stabilizovali.
Postupné otepľovanie vzájomných vzťahov však možno pozorovať už s nástupom Vladimíra Putina k moci. Rovnako ako Putin aj Alijev bol veteránom KGB, v dôsledku čoho medzi nimi došlo k vzniku prirodzených osobných sympatií. Putin navštívil Baku už v r. 2001, pričom Alijev navštívil Moskvu pri niekoľkých príležitostiach. Ruský prezident ocenil najmä zamedzenie akejkoľvek podpory čečenských povstalcov zo strany Azerbajdžanu ako aj ochranu ruskej menšiny v krajine. Rusko na oplátku zaujalo viac pragmatický a neutrálny postoj ku konfliktu o Náhorný Karabach. Politiky zbližovania vzťahov s Ruskom sa drží aj Alijevov syn a nástupca na poste prezidenta, Ilham Alijev. Jedným z dôvodov otepovania vzájomných vzťahov po r. 2000 je aj isté zníženie amerického záujmu o Azerbajdžan, najmä po spustení BTC. Azerbajdžanskí predstavitelia USA vyčítajú, že oveľa viac priestoru venujú Gruzínsku, ktorého potencionálny vstup do NATO má na americkej politickej scéne stále silnú podporu. V súčasnosti sa dá povedať, že rusko-azerbajdžanské vzťahy sú normalizované, aj keď Rusko sa stále cíti byť iritované azerbajdžanskými ambíciami o integráciu s NATO a EU.
Možno teda konštatovať, že azerbajdžanskí lídri cítia potrebu viesť vyrovnanú zahraničnú politiku, ktorá nie je viazaná ani na Rusko, avšak ani na USA. Azerbajdžan jednoducho nemôže ignorovať komplexnú geografickú a geopolitickú situáciu, v ktorej sa nachádza. Táto stratégia sa ukázala v doterajších vzťahoch s Ruskom ako úspešná, najmä ak ju porovnáme s konfrontačným prístupom Gruzínska a arménskou politikou úplnej závislosti. Mnohí experti preto prirovnávajú Azerbajdžan k niekomu, kto našiel funkčný a efektívny spôsob ako kráčať v mínovom poli.
Autor: Peter Števkov, student Bezpečnostních a strategických studií, FSS MU.
