Posledný rok priniesol mnoho zistení, ktoré naznačujú rapídne zväčšovanie čínskeho jadrového arzenálu. Znamená to odklon od niekoľko desaťročí jadrovej stratégie založenej na minimálnom odstrašovaní? Podľa niektorých Čína usiluje o globálnu vojenskú dominanciu, podľa iných len reaguje na provokácie USA a ide jej o posilnenie vlastnej bezpečnosti. Bez ohľadu na jej pohnútky, rapídne zväčšovanie jadrových síl predstavuje ďalší destabilizačný prvok pre región, ale aj pre globálnu bezpečnost.

Posledné dve desaťročia Čína ohromuje svet neúnavným tempom budovania svojej armády, od bojových lietadiel a bombardérov až po ponorky a vojnové lode. Čínske námorníctvo je početne zďaleka najväčšie na svete s celkovou bojovou silou približne 355 lodí a ponoriek. [1] [2] Za posledný rok sme boli svedkami mnohých posunov aj v jej jadrových schopnostiach. Či už ide o skúšku hypersonického raketového systému, nové silá pre medzikontinentálne rakety, alebo špekulácie o prechode na stratégiu „launch-on-warning“, experti sa domnievajú, že ide o zásadný posun v čínskom jadrovom zmýšľaní.

Čínska ľudová republika (ČĽR) už od svojho prvého atómového testu v roku 1964 udržiavala doktrínu minimálneho jadrového odstrašovania. Čínski lídri sa spoliehali, že ak budú mať dostatočné schopnosti na odvetný útok, tak im to postačí na odstrašenie potenciálnych hrozieb. [3] Nové indície naznačujú, že Čína sa v súčasnosti odkláňa od tejto stratégie a plánuje násobne zväčšovať svoj jadrový arzenál.

Aké indície nám tento posun naznačujú? Sú skutočne predzvesťou dramatickej zmeny v čínskom jadrovom zmýšľaní? Môžeme na základe týchto zmien definitívne tvrdiť, že Čína opúšťa stratégiu minimálnej jadrovej deterencie a vydala sa na cestu rapídnej jadrovej expanzie?

Základné princípy čínskej jadrovej doktríny

Čínska ľudová republika sa považuje za jadrovú mocnosť od roku 1964, kedy vykonala prvú jadrovú skúšku. [4] Status jadrovej veľmoci jej bol potvrdený v roku 1970, kedy vstúpila do platnosti Zmluva o nešírení jadrových zbraní (NPT). Od tých čias sa jej jadrová doktrína riadi dvomi základnými princípmi, ktoré vo svojej podstate ostali nepozmenené; prvým je politika „no-first-use“ a druhým minimálna jadrová deterencia. [5]

Princípom „no-first-use“ sa Čína zaviazala, že nikdy nepoužije jadrové zbrane ako prvá, v žiadnom prípade a za žiadnych okolností, a zároveň sa bezpodmienečne zaväzuje nepoužiť jadrové zbrane a nevyhrážať sa ich použitím proti akýmkoľvek nejadrovým štátom alebo v zónach bez jadrových zbraní. Táto politika je však spochybniteľná,  samotné Spojené štáty americké (USA) záväzku nedôverujú a označujú ho za deklaratórny. [2]

Princíp minimálnej jadrovej deterencie znamená, že Čína bude mať len toľko jadrových zbraní, koľko potrebuje na odstrašenie nepriateľa od potenciálneho útoku. Z toho vyplýva, že nemá záujem budovať masívny arzenál jadrových zbraní. V tomto aspekte sa snažila odlíšiť od USA a Sovietskeho zväzu, resp. Ruska. Čínsky minister zahraničia len nedávno ubezpečil, že sa nesnažia získať viac než len minimálny počet jadrových zbraní potrebných na deterenciu prípadných útokov a na garanciu vlastnej bezpečnosti. [5] Čína, ktorej jadrový arzenál sa odhaduje na 350 jadrových hlavíc, sa radí medzi štáty s minimálnou jadrovou deterenciou spoločne s Veľkou Britániou (225 jadrových hlavíc) a Francúzskom (290 jadrových hlavíc). Až 90 % všetkých jadrových zbraní vlastnia Rusko (6 255 hlavíc) a USA (5 550 hlavíc). [6]

Pri oboch spomínaných princípoch čínskej jadrovej doktríny je však problematická najmä ich interpretácia, kedy rôzne strany môžu odlišne interpretovať, čo znamená minimálna veľkosť jadrového arzenálu potrebná pre bezpečnosť, alebo za akých podmienok Čína dodrží alebo nedodrží princíp nepoužitia jadrových zbraní ako prvá. Zároveň je problematická operačná implementácia oboch princípov. [5]

Transformácia čínskeho jadrového arzenálu

V súčasnosti existujú odôvodnené úvahy o tom, že Čína sa od minimálnej jadrovej deterencie odkláňa a plánuje násobne zväčšovať jadrový arzenál.

Najvýraznejšie dôkazy tejto domnienky sa začali objavovať v lete 2021, kedy americké mimovládne organizácie pomocou satelitných snímok zistili, že Čína buduje nové silá na uskladnenie rakiet. Ich počet sa odhaduje na ohromujúcich dvesto až tristo. V priebehu dekád Čína operovala s približne dvadsiatimi silami pre ICBM rakety DF-5, teraz buduje aspoň desaťnásobne viac. Ide o najväčšiu konštrukciu síl od studenej vojny, pričom nové čínske silá majú počtom prevyšovať tie ruské a predstavujú viac ako polovicu amerických. [7]

Prečo sú silá pre Čínu dôležité a prečo ich buduje v takom množstve? Kristensen a Korda [8] poukazujú na niekoľko faktorov. Je za tým redukcia zraniteľnosti čínskych ICBM voči prvému útoku, snaha získať schopnosť prekonať protiraketovú obranu nepriateľa väčším počtom jadrových hlavíc, prechod zo striel na kvapalné palivo na strely na tuhé palivo, snaha zvýšiť pripravenosť rakiet, rozšírenie množstva a typu útočných možností, ale aj širšia snaha posilniť čínske schopnosti jadrového útoku. Dôvodom môže byť aj národná prestíž, nakoľko čoraz bohatšia a mocnejšia Čína môže túžiť po väčšom jadrovom arzenáli, aby bola vnímaná rovnocennejšie medzi ostatnými mocnosťami. [8]

Všetky vyššie uvedené faktory dávajú Číne možnosti, ktorými sa presúva od minimálnej jadrovej deterencie k „strednej deterencii“, ktorá ju umiestni doprostred medzi menších jadrových hráčov (Francúzsko, Veľká Británia, Pakistan, India, Izrael, Severná Kórea) a veľkých (Rusko a USA). [8]

Nové silá môžu byť alternatívne vysvetlené takým spôsobom, že Čína hrá „shell game“ s raketami, čo znamená, že v silách môžu byť umiestnené malé počty rakiet, prípadne žiadne, a rakety môžu náhodne presúvať medzi jednotlivými silami, keďže sú umiestnené neďaleko seba. Táto nenákladná taktika umožňuje ukryť ICBM pred útokom nepriateľa, nakoľko ich bude oveľa ťažšie lokalizovať, a tak sa zvýši aj šancu ich prežitia v prípade prekvapivého útoku. [7]

Nové silá nie sú však jedinou indíciou premeny čínskej jadrovej doktríny. Podľa nových zistení Čína produkuje dostatok jadrového materiálu na rozšírenie arzenálu na 1 270 jadrových hlavíc do roku 2030, [9] čím by sa priblížila USA, ktoré majú v súčasnosti nasadených približne 1 644 strategických hlavíc na medzikontinentálnych balistických strelách (ICBM) a na základniach s ťažkými bombardérmi. [10]

Projekcie amerického ministerstva obrany očakávajú, že Čína bude do roku 2027 disponovať 800 jadrovými hlavicami a do roku 2030 by mal ich počet vzrásť na 1 000. [2] Admirál Charles Richard, veliteľ amerického strategického veliteľstva, tvrdí, že Čína je ďaleko pred tempom potrebným pre zdvojnásobenie jadrového arzenálu do konca tejto dekády. Očakáva, že dôjde k trojnásobku alebo štvornásobku súčasného stavu. [3] Tieto odhady napokon podporuje aj vyjadrenie šéfredaktora Global Times, čínskeho štátneho média, v ktorom vyzýval na čo najrýchlejšie zvýšenie počtu jadrových hlavíc na 1 tisíc. [11]

Veľkosť jadrového arzenálu ČĽR je však do veľkej miery zahalená tajomstvom a už viaceré odhady a projekcie z minulosti sa ukázali ako nesprávne. V roku 1984 americká vojenská rozviedka DIA predpovedala, že Čína bude mať do roku 1994 viac ako 800 jadrových hlavíc. V roku 1999 očakávala viac ako 460 jadrových zbraní do roku 2020. Ani jedna z projekcií však nevyšla. DIA, poučená z chybných projekcií v minulosti, je v súčasnosti miernejšia než ministerstvo obrany a očakáva zdvojnásobenie súčasného počtu čínskych jadrových zbraní. [3]

K domnienke, že ČĽR postupne opúšťa minimálnu jadrovú deterenciu, prispieva aj predpoklad, že sa pripravuje na adaptáciu stratégie „launch-on-warning,“ čo znamená, že bude schopná odpáliť svoje ICBM už pri varovaní pred blížiacim sa nepriateľským jadrovým útokom. Pentagon a bezpečnostní analytici očakávajú prijatie tejto stratégie na základe viacerých indícií. Od roku 2017 čínska armáda vykonáva cvičenia obsahujúce túto stratégiu, rovnako vyslala na obežnú dráhu minimálne jeden satelit slúžiaci na tento účel. [3] Na systéme včasného varovania Čína už niekoľko rokov spolupracuje s Ruskou federáciou. [12]

Cesta k jadrovej triáde

Americké ministerstvo obrany pripúšťa aj možnosť, že ČĽR už má vlastnú jadrovú triádu. Dosiahnuť to mala vývojom jadrových balistických rakiet odpaľovaných zo vzduchu (ALBM) a zlepšením pozemných a námorných jadrových schopností. [2]

O vývoji ALBM sa špekuluje už niekoľko rokov. V roku 2019 bol prvýkrát verejne predstavený bombardér H-6N. Ide o najnovší model čínskych bombardérov H-6, ktoré sú licenčnou kópiou sovietskych bombardérov Tu-16. [13] Nový model bol prispôsobený na útoky na väčšie vzdialenosti a má schopnosť tankovania vo vzduchu. Najväčšiu pozornosť však spôsobil jeho upravený trup umožňujúci niesť ALBM, ktoré môžu niesť jadrovú hlavicu. [2] O rok neskôr, v októbri 2020, bol prvýkrát spozorovaný nesúci ALBM. [14] Znepokojenie vyvoláva strela CH-AS-X-13, ktorá je zo vzduchu odpaľovanou verziou protilodnej balistickej rakety DF-21D. Bombardéry H-6N vybavené raketami DF-21D by mohli predstavovať zásadnú hrozbu pre americké a spojenecké sily nielen v regióne, ale aj vo väčších vzdialenostiach. [15]

 Čína zároveň vyvíja ďalšie bombardéry, ktoré by mali nahradiť sériu H-6. Nový bombardér, známy pod názvom H-20, by mohol využívať technológiu stealth a tiež disponovať jadrovými schopnosťami. USA očakávajú produkciu nových bombardérov v priebehu tejto dekády. [3]

ČĽR pripisuje veľkú dôležitosť modernizácii svojich ponorkových síl. V priebehu posledných 15 rokov čínske námorníctvo vyrobilo dvanásť jadrových ponoriek. Z toho šesť útočných jadrových ponoriek (SSN) triedy Shang I (typ 093) a Shang II (typ 093A) a šesť raketonosných ponoriek na jadrový pohon (SSBN) triedy Jin (typ 094). Ponorky triedy Jin vybavené strelami CSS-N-14 (JL-2) predstavujú pre Čínu prvú dôveryhodnú jadrovú deterenciu na mori. [2] Strely JL-2, ktoré sú modifikovanou verziou DF-31, údajne môžu zasiahnuť územie vzdialené až 7200 kilometrov, hoci odhady presného dosahu sa líšia. Takýto dosah by mohol zasiahnuť aj Spojené štáty americké. [3]

V súčasnosti sa vyvíja nová generácia jadrových ponoriek triedy Tang (typ 096), ktorá by mala niesť tretiu generáciu čínskych SLBM JL-3. Čínske námorníctvo bude operovať SSBN triedy Jin a triedy Tang súbežne, čo znamená, že do roku 2030 môže mať flotilu ôsmich až desiatich SSBN. [2] [3]

Aby mohla Čína v plnej miere dosiahnuť dôveryhodnú námornú jadrovú deterenciu, čínska flotila SSBN čelí niekoľkým doktrinálnym, technickým a operačným prekážkam,  ktoré bude musieť ešte prekonať. [3]

Čínská ľudová oslobodenecká armáda napreduje aj v iných ohľadoch. Minulý rok vyvolala paniku, keď otestovala nový hypersonický raketový systém, ktorý letí na obežnej dráhe, pohybuje sa nadzvukovou rýchlosťou a má manévrovaciu schopnosť. Obavy vyvolal najmä fakt, že proti takému systému by nemuseli fungovať americké protiraketové obranné systémy.  USA boli testom údajne zaskočené a nemali informácie, že by mohli byť čínske hypersonické zbrane v tak pokročilom štádiu  vývoja. [16]

Dopady na jadrových rivalov Číny

Nedostatok transparentnosti čínskych jadrových síl spôsobuje obavy ostatných jadrových veľmocí. Čína na všetky obvinenia z rozširovania jadrového arzenálu reaguje protiargumentom, že jej snaha nie je zapájať sa do jadrových závodov v zbrojení s akýmkoľvek iným štátom, ale chce udržať svoje jadrové schopnosti na minimálnej úrovni nutnej pre svoju národnú bezpečnosť. [3] Zmieňovaný šéfredaktor Global Times tvrdí, že ak Čína posilňuje svoje jadrové sily, tak je to len s jediným úmyslom – odstrašiť Spojené štáty americké. Podľa jeho slov je ultimátnym strategickým cieľom USA zničiť Čínu, a preto musí posilňovať, aby vedela zabrániť potenciálnemu konfliktu, a to práve skrze zaručenie schopnosti odvetného útoku. Konštatuje teda, že rozširovaním jadrových schopností len chcú udržiavať mier a potlačovať vojnové štváčstvo USA. [17]

Na Západe a najmä v USA sa debaty vedú v dvoch základných táboroch. Jedna strana reaguje na čínsky vývoj jadrových síl tak, že ho interpretuje ako väčšiu hrozbu zo strany ČĽR, na ktorú by mali USA a ich spojenci reagovať vlastným posilňovaním. Na druhej strane sú zástancovia kontroly zbrojenia, ktorí čiastočne preberajú čínsku argumentáciu a tvrdia, že Čína len reaguje na americkú provokáciu. [8]

Bez prílišného skepticizmu môžeme tvrdiť, že čínsky prístup k jadrovým silám je skutočne determinovaný primárne americkým jadrovým arzenálom, ktorý je kvalitatívne aj kvantitatívne nadriadený. V USA pokračuje masívne investovanie do jadrovej modernizácie. Podľa najnovších odhadov USA minú na údržbu a modernizáciu jadrového arzenálu 634 miliárd dolárov vo fiškálnom období 2021-2030 a počas najbližších troch dekád by táto suma mala presiahnuť 2 bilióny dolárov. Iné jadrové mocnosti, ako Rusko a Čína, síce môžu kvantitatívne zväčšovať svoje arzenály a testovať, vyrábať a nasadzovať viac nových systémov než USA v poslednej dekáde, ale americké ozbrojené sily majú aj tak nesporný náskok. Zmodernizovali a zrekonštruovali takmer všetky svoje existujúce strategické a taktické jadrové zbrane a ich nosiče, čím predĺžili ich životnosť, a zároveň začínajú nahrádzať mnoho starých systémov novými. Aj keď sú staré niekoľko desaťročí, americké zmodernizované jadrové sily sú oveľa schopnejšie než ich pôvodné verzie. Súčasné a plánované finančné investície USA do jadrových síl nemajú konkurenciu v žiadnej z ostatných jadrových mocností. [18]

Modernizácia amerických jadrových síl dáva Pekingu legitímne dôvody na obavy, že nebude schopný vykonať odvetný útok, ktorý bol základom jeho jadrového odstrašovania už od 60. rokov 20. storočia. [5] Hrozba konfliktu medzi Čínou a USA sa v priebehu posledných dekád zvýšila. Administratíva Baracka Obamu oznámila „Pivot to Asia“, a teda strategický presun amerických zdrojov a pozornosti z Blízkeho východu na Áziu. Mocenský rast Číny spôsobuje mnohé obavy a USA sa snažia ukázať, že sú ochotní proti tomuto rastu bojovať diplomaticky, ekonomicky, ale aj vojensky.

Nech sa Čína uberá akýmkoľvek smerom, najnovší vývoj jej jadrového arzenálu bude mať zásadné dopady na jej najväčšieho rivala, a teda Spojené štáty americké. Analytici tvrdia, že USA naivne jednali v domnienke, že Čína navždy zachová stratégiu minimálneho odstrašovania, ale v súčasnosti sa zdá, že hľadá nie len paritu zo Západom, ale možno aj globálnu vojenskú dominanciu. [19] Krátko po svojom nástupe prezident Biden sľuboval obmedzenie úlohy jadrových zbraní, dokonca sa uvažovalo aj o prijatí politiky „no-first-use“. [20] [21] Či už pod vplyvom rozširovania čínskych jadrových zbraní, alebo vojny na Ukrajine, takýto krok je v súčasnosti zo strany USA nepravdepodobný. Admirál Richard označuje rozsah a mieru čínskych aktivít za strategický prielom [19] a USA navyše začali považovať Čínu za najväčšiu hrozbu pre svoju bezpečnosť. [22] [23] [24] [25]

Západní analytici poukazujú na možné skryté motívy Číny. Tempo expanzie jadrových síl a odklon od stratégie minimálnej deterencie by rozšíril možnosti Pekingu na anexiu Taiwanu. Riziko vojenského konfliktu nad Taiwanom sa v tejto dekáde rýchlo zvyšuje. Debaty o útoku Číny na ostrov sa objavujú čoraz častejšie aj v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Rozširovanie jadrového arzenálu môže byť spôsoby, ktorým chce ČĽR docieliť, aby boli USA oveľa obozretnejšie voči konvenčnému alebo jadrovému zapojeniu sa do konfliktu o Taiwan. [26]

V neposlednom rade netreba opomínať ani čínsko-ruské vzťahy. Dve mocnosti sa na prvý pohľad môžu zdať ako spojenci, no majú medzi sebou niekoľko zásadných rozdielov, ktoré im bránia prehĺbiť spoluprácu do akejsi formy vojenskej či politickej aliancie. [27] Rusko a Čína sa zhodujú na principiálnych záležitostiach, ako je odpor voči americkej hegemónii a svetovom poriadku založenom na liberálnej demokracii, [28] Peking však predstavuje potenciálnu hrozbu  aj pre Moskvu. [29]

Moskva nemôže ignorovať vývoj a rozmiestňovanie rôznych typov sofistikovaných zo zeme odpaľovaných balistických striel stredného doletu, ktoré priamo ohrozujú ruské územie. Otáznym faktorom je aj to, či má Rusko dostatočný systém protiraketovej obrany na ochranu vzdušného priestoru pred čínskymi balistickými strelami, ktoré pomaly predbiehajú tie ruské nielen v množstve, ale aj vo vyspelosti. [30] Rapídne zväčšovanie čínskeho jadrového arzenálu nie je v záujme Ruska, nakoľko sa javí, že svoju kvalitatívnu a kvantitatívnu prevahu jadrových hlavíc považuje za kľúčový faktor vo vzťahu k Číne. [31] Ak by nastali nové závody v zbrojení, Rusko by bolo najmenej schopné vytrvať v tomto závode, a teda by hrozilo, že by ho Čína definitívne predbehla v konvenčných, ale aj jadrových schopnostiach. [29]

Stále aktuálnym zdrojom napätia v juhoázijskom regióne sú vzťahy medzi Čínou a Indiou. Už v minulosti bolo zväčšovanie čínskeho jadrového arzenálu impulzom pre indický jadrový program. India, rovnako ako Čína, sa riadi princípmi „no-first-use“ a minimálnou deterenciou. India je znepokojená skôr konvenčnými schopnosťami čínskej armády a aj skrz jadrové politiky oboch štátov je nepravdepodobné, že by jadrové zbrane hrali rolu v prípadnom vojenskom konflikte. Jadrový faktor je relatívne absentujúci v čínsko-indických vzťahoch, nakoľko indická jadrová stratégia sa zameriavala primárne na Pakistan, zatiaľ čo čínska na USA a prípadne Rusko. [32] [33]

Jediný jadrový rival pre Čínu sú Spojené štáty americké, okrajovo taktiež Rusko. Podľa čínskych stratégov, India nemá vôľu a ani schopnosti viesť konflikt s Čínou, a preto sa na čínsko-indické jadrové vzťahy ani nezameriavajú. Peking verí, že India vybudovala jadrové zbrane z dôvodu odstrašovania a medzinárodnej prestíže, nie na ohrozovanie Číny. [33] Obavy pre Indiu však môže spôsobovať zbližovanie Číny a Pakistanu. Hovorí sa dokonca o dvoch súperiacich alianciách – na jednej strane sú USA a India, na druhej strane Čína a Pakistan. Túto polarizáciu posilňuje aj širšie vyostrovanie vzťahov medzi Čínou a USA v priebehu posledných rokov. [34] [35]

Záver

Nedostatok informácií zo strany čínskej vlády nás necháva len domnievať sa, kam smeruje čínsky jadrový arzenál. Očakávať môžeme minimálne dve alternatívne jadrové budúcnosti Číny. V prvej ostane na svojej trajektórii a bude nasadzovať čoraz schopnejšie zbrane s väčšou možnosťou využitia. Druhý scenár je pesimistickejší a predpokladá, že v Číne vyhrajú jadrovú debatu „jastraby“, Čína bude pokračovať v budovaní svojho arzenálu, kým nedoženie alebo nepredbehne USA kvalitatívne aj kvantitatívne a bude usilovať o technologickú superioritu, hľadať nové možnosti, vylepšovať obranné systémy a budovať robustnejšiu protisilu. [36]

Je dôležité podotknúť, že na základe technického vývoja v armáde a oficiálnej rétoriky komunistickej vlády môžeme vykonať len veľmi obmedzené závery. Dostupné informácie ukazujú, že Čína má potenciál radikálne zmeniť svoju jadrovú doktrínu už v najbližších rokoch. Dôkazy o tom, že tak skutočne urobí, sú však zatiaľ nejednoznačné. Predovšetkým v západnej debate chýba ohľad na čínsku perspektívu. Posledný vývoj nemusí automaticky znamenať prechod k agresívnejšiemu jadrovému postoju, ale môže byť jednoducho indikáciou snahy zabezpečiť prežitie síl proti prekvapivému prvému úderu a posilnenie medzinárodného postavenia.

S určitosťou je však možné tvrdiť, že rapídne zväčšovanie čínskeho jadrového arzenálu je destabilizujúce. Hoci čínski lídri presviedčajú, že nemajú záujem o závody v zbrojení, je celkom zjavné, že sa spolu s USA dostávajú do kvalitatívneho jadrového závodu v zbrojení. Destabilizačný efekt je posilňovaný aj politickými a ekonomickými konfliktami medzi obomi krajinami, ktoré v priebehu posledných rokov naberali na intenzite. Aj keď zatiaľ nemôžeme predkladať definitívne závery o jadrovej doktríne Číny, rapídny vývoj armády je znepokojujúci, a to najmä v kontexte regionálnych konfliktov.

Zdroje:

[1] Sevastopulo, D. (2021, November 15). China’s nuclear build-up: ‘one of the largest shifts in geostrategic power ever’. Financial Times. Retrieved from https://www.ft.com/content/d7c50283-18c8-4f2e-8731-970d9a547688

[2] Office of the Secretary of Defense. (2021, November 2). Annual Report to Congress: Military and Security Developments Involving the People’s Republic of China. Retrieved from https://www.defense.gov/News/Releases/Release/Article/2831819/dod-releases-2021-report-on-military-and-security-developments-involving-the-pe/

[3] Kristensen, H. M., & Korda, M. (2021). Chinese nuclear weapons, 2021. Bulletin of the Atomic Scientists. 17(6), 318-336. ISSN 0096-3402. Retrieved from doi:10.1080/00963402.2021.1989208

[4] Goldstein, A. (2000). Deterrence and Security in the 21st Century: China, Britain, France, and the Endruing Legacy of the Nuclear Revolution. Stanford: Stanford University Press. ISBN 0-8047-4686-9.

[5] Suh, E., & Reichender, L. (2022, March 3). China’s Nuclear Arms Race: How Beijing is Challenging US Dominance in the Indo-Pacific. DGAP Policy Brief. Retrieved from https://dgap.org/en/research/publications/chinas-nuclear-arms-race

[6] Stockholm International Peace Research Institute. (2022, June 13). Global nuclear arsenals are expected to grow as states continue to modernize – New SIPRI Yearbook out now. SIPRI. Retrieved from https://www.sipri.org/media/press-release/2022/global-nuclear-arsenals-are-expected-grow-states-continue-modernize-new-sipri-yearbook-out-now

[7] Lendon, B., & Gan, N. (2021, July 28). China appears to be expanding its nuclear capabilities, US researchers say in new report. CNN. Retrieved from https://edition.cnn.com/2021/07/28/china/china-second-missile-silo-field-intl-hnk-ml/index.html

[8] Kristensen, H. M., & Korda, M. (2021, September 1). China’s nuclear missile silo expansion: From minimum deterrence to medium deterrence. Bulletin of the Atomic Scientists. Retrieved from https://thebulletin.org/2021/09/chinas-nuclear-missile-silo-expansion-from-minimum-deterrence-to-medium-deterrence/

[9] Sokolski, H. D. (Eds.). (2021, May 7). China’s Civil Nuclear Sector: Plowshares to Swords? Airlington: Nonproliferation Policy Education Center. Retrieved from https://npolicy.org/article_file/2102_Chinas_Civil_Nuclear_Sector.pdf

[10] Federation of American Scientists. (2022). Status of World Nuclear Forces: Who owns the world’s nukes? Federation of American Scientists. Retrieved from https://fas.org/issues/nuclear-weapons/status-world-nuclear-forces/

[11] Tian, Y. L. (2020, May 8). China needs more nuclear warheads: Global Times editor. Reuters. Retrieved from https://www.reuters.com/article/us-china-usa-war/china-needs-more-nuclear-warheads-global-times-editor-idUSKBN22K1EE

[12] Trenin, D. (2019, November 19). How Cozy Is Russia and China’s Military Relationship?. Carnegie Endowment for International Peace. Retrieved from https://carnegiemoscow.org/2019/11/19/how-cozy-is-russia-and-china-s-military-relationship-pub-80363

[13] Joe, R. (2020, November 18). How the Descendants of a 1950s Bomber Transformed China’s Strike Reach. The Diplomat. Retrieved from https://thediplomat.com/2020/11/how-the-descendants-of-a-1950s-bomber-transformed-chinas-strike-reach/

[14] Wright, T. (2020, October 23). Chinese PLAAF H-6N pictured carrying large missile. IISS. Retrieved from https://www.iiss.org/blogs/analysis/2020/10/mdi-chinese-plaaf-h-6n-missile

[15] Axe, D. (2022, February 1). China’s H-6N Bomber Just Got A Lot Deadlier. The National Interest. Retrieved from https://nationalinterest.org/blog/reboot/chinas-h-6n-bomber-just-got-lot-deadlier-199555

[16] Bowen, B., & Hunter, C. (2021). Chinese fractional orbital bombardment. Asian-Pacific Leadership Network. Policy Brief no. 78. Retrieved from https://cms.apln.network/wp-content/uploads/2021/11/FINALBowenHunterPolicyBrief.pdf

[17] Hu, X. (2021, August 7). China needs to increase nuclear capacity to maintain minimum deterrence against rising US coercion. Global Times. Retrieved from https://www.globaltimes.cn/page/202108/1230817.shtml

[18] Bugos, S. (2022, January). U.S. Nuclear Modernization Programs. Arms Control Association. Retrieved from https://www.armscontrol.org/factsheets/USNuclearModernization

[19] Schneider, W. (2021, September 7). China Sees Its Nuclear Arsenal as More Than a Deterrent. The Wall Street Journal. Retrieved from https://www.wsj.com/articles/china-nuclear-arsenal-deterrent-navy-new-start-proliferation-national-security-11630524535

[20] Bender, B., Ward, A., & McLeary, P. Pentagon bearing down on Biden to shelve nuclear reforms. Politico. Retrieved from https://www.politico.com/news/2021/11/05/pentagon-biden-nuclear-weapons-519738

[21] Copp, T. (2022, March 30). Biden’s Nuke Review Omits ‘No First Use’, Kills Naval Cruise Missile. Defense One. Retrieved from https://www.defenseone.com/policy/2022/03/bidens-nuke-review-omits-no-first-use-kills-naval-cruise-missile/363823/

[22] Feldscher, J. (2022, March 29). China Tops Threats in New Defense Strategy. Defense One. Retrieved from https://www.defenseone.com/policy/2022/03/china-tops-threats-new-defense-strategy/363754/

[23] Barnes, J. E. (2021, April 13). China Poses Biggest Threat to U.S., Intelligence Report Says. The New York Times. Retrieved from https://www.nytimes.com/2021/04/13/us/politics/china-national-security-intelligence-report.amp.html

[24] Barr, L. (2022, July 7). FBI director calls China ’biggest’ US threat; authorities warn of North Korean cyber attacks. ABC News. Retrieved from https://abcnews.go.com/Politics/fbi-director-calls-china-biggest-us-threat-authorities/story?id=86336590

[25] Youssef, N. A., & Lubold, G. (2021, December 1). Americans Consider China Top National-Security Threat, Survey Finds. The Wall Street Journal. Retrieved from https://www.wsj.com/articles/americans-consider-china-top-national-security-threat-survey-finds-11638334861

[26] Davis, M. (2021, November 26). China military watch. The Strategist. Retrieved from https://www.aspistrategist.org.au/china-military-watch-12/

[27] Trenin, D. (2018, September 11). Entente is what drives Sino-Russian ties. China Daily. Retrieved from http://europe.chinadaily.com.cn/a/201809/11/WS5b973833a31033b4f4655613.html

[28] Trenin, D. (2019, March 21). Strategic Stability in the Changing World. Carnegie Moscow Center. Retrieved from https://carnegie.ru/2019/03/21/strategic-stability-in-changing-world-pub-78650

[29] Miller, C. (2019, August 2). The INF Treaty Is Dead, and Russia Is the Biggest Loser. Foreign Policy. Retrieved from https://foreignpolicy.com/2019/08/02/the-inf-treaty-is-dead-and-russia-is-the-biggest-loser/

[30] Andrew, M. (2019, July 24). The Impacts of China’s Missile Forces on Russian Threat Perceptions and the INF Architecture. RealClear Defense. Retrieved from https://www.realcleardefense.com/articles/2019/07/18/the_impacts_of_chinas_missile_forces_on_russian_threat_perceptions_and_the_inf_architecture_114592.html

[31] Charap, S. (2019, April 9). The Demise of the INF: Implications for Russia-China Relations. Rand Corporation. Retrieved from https://doi.org/10.7249/CT507

[32] Mohan, P. (2022, July 7). China’s Nuclear Ambitions, the Implications for India, and the Future of Global Disarmament. Observer Research Foundation. Retrieved from https://www.orfonline.org/research/chinas-nuclear-ambitions/

[33] Dalton, T., Zhao, T., & Gupta, R. (2020, October 29). After the Border Clash, Will China-India Competition Go Nuclear? Carnegie Endowment for International Peace. Retrieved from https://carnegieendowment.org/2020/10/29/after-border-clash-will-china-india-competition-go-nuclear-pub-83072

[34] Rupert, J. (2022, May 19). Our Next ’Unthinkable’ Crisis: Nuclear War in Asia? United States Institute of Peace. Retrieved from https://www.usip.org/publications/2022/05/our-next-unthinkable-crisis-nuclear-war-asia

[35] Markey, D., & Scobell, A. (2020, May 17) China, India and Pakistan: Tenuous Stability Risks Nuclear War. United States Institute of Peace. Retrieved from https://www.usip.org/publications/2022/05/china-india-and-pakistan-tenuous-stability-risks-nuclear-war

[36] Radzinsky, B. (2021, October 22). Chinese Views of the Changing Nuclear Balance. War on the Rocks. Retrieved from https://warontherocks.com/2021/10/chinese-views-of-the-changing-nuclear-balance/