,,Silní robia čo môžu, a slabí trpia čo musia.“ (Michael Yahuda, 2013).
Juhočínske more je priesečníkom záujmov ekonomických, vojenských, politických, a v neposlednom rade prestížnych. Kto ho ovláda, dosiahol víťazstvo v geopolitickom spore rozdúchavanom Čínou, ktorá si bez vážnejšieho ohľadu na suverenitu ostatných štátov nárokuje jeho väčšinové územie. Od roku 2013 s výraznou dynamikou vykonáva operácie porušujúce medzinárodné právo, čo v jej susedoch vzbudzuje nevôľu, a vzhľadom k jej obrovskej sile aj strach. O tom, že Juhočínske more je jej výhradné teritórium je presvedčená na základe historických argumentov. V Machiavelliho ideách, pre Peking bolo (a stále je) dôležitejšie vzbudzovať rešpekt než lásku, a napredovať skôr než Trumpova administratíva zasiahne.
Pozadie konfliktu
Základy konfliktu v Juhočínskom mori sa začali písať po 2. svetovej vojne, kedy sa Čína a krajiny ASEAN (vtedy Malajzia, Indonézia, Filipíny a neskôr Vietnam), dostali do diskusie o vlastníctve Spratlyho ostrovov. Debaty sa rozšírili z teritoriálnych na nároky o prístup k podmorským zásobám ropy a zemného plynu, čo situáciu skomplikovalo, nakoľko dopyt narastal. Podľa Buszynskiho, vtedy tento energetický spornutne nevyústil do otvoreného konfliktu vďaka aplikovanému multilaterálnemu rozvojovému režimu, ktorý disponoval viacerými precedensmi, z ktorých však žiaden nebol natoľko komplikovaný, ako je dnes prípad Juhočínskeho mora.
Stávajúc sa druhou najväčšou ekonomikou sveta operuje Čína v kontexte Juhočínskeho moras pojmom národný záujem. Upevňuje ho tzv. 9-dash line, deväť čiarok na mape v tvare písmena U, ktorými si štát nárokuje takmer 90 % územia tohto mora. Pôvodne sa jednalo o 11-dash line, no ,,dve čiarky“ pripadli v roku 1950 Vietnamu v podobe Tonkinského zálivu. Dnes územím prechádza ⅓ celosvetového obchoduv hodnote 5,3 biliónov USD ročne, čo jeho atraktivitu väčšmi posilňuje. K územným nárokom sa v 70. rokoch pridali otázky zdrojov nerastných surovín, a podľa amerických odhadov oblasť ukrýva 11 biliónov barelov ropy a 190 triliónov m3 zemného plynu, pričom odhady Číny kalkulujú s ciframi 125 biliónov barelov pri rope a 500 triliónov m3 pri zemnom plyne. Čína samotná ročne spotrebuje 4,5 bilióna barelov ropy, a teda by nadvláda nad týmto morom utíšila jej dopyt na tri roky.
Nesúhlasné teritoriálne nároky a čínska nekompromisná politika
Z teritoriálneho hľadiska si Čína a Vietnam robia nároky na celé územie a ostrovy v Juhočínskom mori,a Malajzia, Filipíny, Indonézia a Brunej si nárokujú im priľahlé a styčné ostrovy. Z logiky veci sa dá predpokladať, že nároky Číny nebude možné akceptovať. Z právneho hľadiska idú proti dvom konvenciám. Jedna z nich je vplyvný a najznámejší precedens riešenia teritoriálneho sporu, tzv. efektívna okupácia na základe prípadu Islands of Palmas Case z roku 1928. Druhým je Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve (ďalej UNCLOS). Tento Dohovor stanovuje teritoriálnu príslušnosť morského územia k štátuv rozmedzí 12 námorných míľ, a tzv. exclusive economic zone (ďalej EEZ) v rozmedzí 200 námorných míľ od pobrežia štátu, zahŕňajúc podmorské surovinové zdroje ako predmet obchodných aktivít. Čínske nároky na 90 % Juhočínskeho mora siahajú ďalej než je stanovená EEZ, a teda sa dostávajú do konfliktu s legitímnymi nárokmi štátov ASEAN.
Svoje nároky vysvetľuje na základe histórie siahajúcej do 15. storočia, prípadne až do 2. storočia pred Kristom, čo sa však prihliadnuc k nasledujúcim storočiam a udalostiam odkláňa racionálnemu úsudku. Dôležitejšie je, že tento spôsob legitimácie požiadaviek nemá pred medzinárodnými normami dostatočnú váhu. Čína si túto nevôľu vykladá ako ponižovanie svojej histórie, a predostrela nekompromisné stanovisko: buď dôjde ku zmene medzinárodného práva alebo dostane špeciálnu výnimku. S dodržiavaním práva sa netrápila ani po prijatí Deklarácie o správaní strán v Juhočínskom mori (ďalej DOC) spolu so štátmi ASEAN v roku 1992, ktorá určila spoločný výskum v tejto oblasti, a krátko potom začala svoj vlastný. Arogancia aktéra je alarmujúci varovný signál, ktorý nepredpokladá jednoduchú spoluprácu ani kladný vývoj.
Súčasná podoba strategickej rivality
Dnes sa spor dostal na úroveň strategickej rivality medzi USA a Čínou, kvôli americkej predsunutej prítomnosti v západnej časti Tichého oceána. V rámci ochrany pred ,,americkou námornou hrozbou“ majú Číne pomôcť umelé ostrovy, ktoré v priebehu posledných šiestich rokov rapídnou rýchlosťou dotvára z rífov a atolov, aby na nich mohla budovať vojenské základne. Strategickou prioritou sú pre ňu Paracelské a Spratlyho ostrovy, ako podpora pre vzdušné operácie na ochranu strategickej základne Hainan a zaručenie kontroly a prístupu k otvorenému moru bez prítomnosti iného aktéra. Pre Čínu je táto logistická základňa veľmi háklivá záležitosť, čo ukazuje aj vyslanie piatich plavidiel oproti americkému USNS Impeccable, plaviacemu sa 121 kilometrov od Hainan v roku 2009. V roku 2019 zatiaľ prebehli dve operácie americkej 7. flotily na monitorovanie slobody plavby, na ktoré Čína zareagovala demonštráciou vojenských kapacít, a to protilodných zbraní carrier killer, DF-26 IRBMs s dosahom na americkú základňu na Guame a DF-26 IRBMs schopnými zasiahnuť pohybujúce sa objekty. Pre USA je Juhočínske more strategickým aj obchodným uzlom, no na rozdiel od Číny preferuje riešenie teritoriálnych sporov v súlade s UNCLOS.
Ďalší zapojení aktéri: Rusko a medzinárodné organizácie
Do sporu je v pozícii sekundárneho aktéra zapojené aj Rusko, avšak koná obozretne. Jeho najväčším obchodným partnerom je Čína, a preto nijak nahlas neartikuluje svoje stanoviská v prospech alebo proti jej konaniu. V tomto kontexte zavážili aj uvalené ekonomické sankcie po anexii Krymu, kedy sa na ňu obrátilo po ekonomickej stránke. Okrem amerického hliadkovania Čínu provokuje aj rusko-vietnamská spolupráca medzi Gazprom a Petro Vietnam, pretože ich projekt plánuje extrakciu plynu práve z vôd, kde Čína buduje vojenské základne.
Tzv. balancers či mediátori sú medzinárodné vládne a nevládne organizácie a ich nástroje hľadajúce pokojnú dohodu sporných strán. V najväčšej miere sú to ASEAN aj OSN prostredníctvom ICJ v Haagu, a medzinárodného práva v podobe UNCLOS a DOC. Verdikt OSN v roku 2016 zmenil situáciu v dvoch smeroch. Stanovil, že umelé ostrovy nemôžu generovať 200 námorných míľ EEZ, a teda okolité vody sú medzinárodným územím. Znamená to, že Čína neprávom protestuje proti americkým operáciám slobodnej plavby. Súčasne patrí výtvor na Mischief Reef pod správu Filipín, čo neguje tvrdenie Číny o jeho ,,nedotknuteľnosti“, pretože neprislúcha jej teritoriálnym vodám. Vyplýva z toho, že USA a iní aktéri sa okolo neho môžu vo vzdialenosti 500 míľ plaviť legálne a slobodne.
Americko-čínska rivalita je dnes hlavným motorom konfliktu
V súčasnosti má na dynamiku konfliktu najsilnejší vplyv americko-čínska rivalita. Americké hliadkovacie plavby sú jedným z dôvodov zvyšovania čínskych síl, čím roztáčajú kruh bezpečnostnej dilemy a ovplyvňujú nervózne konanie svojich menších spojencov. Na to Čína pravidelne odpovedá zadržiavaním ich civilných plavidiel. Od prvej potýčky s americkou flotilou Impeccable, ktorú Čína obvinila z ilegálnych aktivít v jej EEZ, už prešlo desať rokov, avšak so stúpajúcou dynamikou stúpa aj nervozita. Čína protestuje proti akejkoľvek prítomnosti USA, a Pentagon odpovedá napr. zrušením pozvania na medzinárodné vojenské cvičenie Pacific Rim.
Záverom
Pochopiť čínsky rozhodovací mechanizmus je komplikované dôsledkom uzavretej povahy voči priamemu zásahu vyššej externej právnej moci. Deklarácia priateľstva s okolitým svetom je v tom istom momente negovaná navýšením vojenských kapacít. Odolnosť voči medzinárodnému právu, ktoré je formované v západnej kultúre je pekne vykreslená citátom niekdajšieho čínskeho veľvyslanca v Londýne: ,,Prečo si myslíte, že Vaše hodnoty budú fungovať v kultúre, ktorej nerozumiete?“ [1].
Tlačená literatúra
[1] Marshall, Tim. (2015). V zajatí geografie. Bratislava: Premedia. p. 53
