Republika Severné Macedónsko sa o členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO) usilovala štvrť storočia. Dôsledkom historických sporov s Gréckom bol však jej vstup opakovane blokovaný. Až nedávno sa obom štátom podarilo nájsť konsenzuálne riešenie a ďalšej z krajín bývalej Juhoslávie sa tak otvorila cesta k euroatlantickej integrácii.
Formálny proces vstupu Severného Macedónska (predtým Republika Macedónsko) do NATO sa začal 6. februára 2019 podpisom protokolu o pristúpení. Predpokladom k tomuto kroku však bola implementácia potrebných reformných opatrení, a to nielen v oblasti bezpečnosti, ale aj právneho štátu. Jednomyseľná ratifikácia prístupového protokolu bola ukončená 17. marca 2020, kedy rozšírenie NATO schválil posledný členský štát – Španielsko. Po uložení prístupovej listiny na Ministerstve zahraničia Spojených štátov amerických (U.S. Department of State) sa Severné Macedónsko 27. marca 2020 oficiálne stalo tridsiatym členom Aliancie.
Spoločensko-politický kontext vstupu do NATO
Spoločenské podmienky pre vstup Severného Macedónska do NATO boli viac než priaznivé. Okrem štátov, v ktorých dominuje albánske obyvateľstvo, má členstvo v NATO a EÚ v rámci regiónu Západného Balkánu najvyššiu podporu práve v Severnom Macedónsku. Od získania nezávislosti v roku 1991 sa krajina rozhodla ísť po vzore západných krajín cestou liberálnej demokracie. Euroatlantickú integráciu dlhodobo presadzuje predovšetkým početná albánska menšina, tvoriaca štvrtinu populácie, mnoho etnických Macedóncov videlo ako prekážku požiadavku zmeny názvu. Vo všeobecnosti však, s výnimkou priaznivcov nacionalistických politických subjektov, akými sú VMRO-DPMNE či Za jednotné Macedónsko, existuje v Severnom Macedónsku spoločenský konsenzus vo veci strategického smerovania krajiny.
Naopak, problematickejším aspektom sa javilo domáce politické prostredie. Tomu dlhodobo dominoval prozápadný naratív, avšak žiadna vláda nebola donedávna schopná prijať potrebné reformy a znormalizovať vzťahy so susednými krajinami. Z konzervatívneho, no integračne zameraného premiéra Nikolu Gruevského, lídra VMRO-DPMNE, vyvstal politický chameleón a presadzovateľ ruských záujmov. Jeho desaťročnú vládu ukončila až mediačná Pržinská dohoda, reagujúca na politickú krízu a niekoľkomesačné masové protesty v dôsledku škandálu o nezákonnom odpočúvaní opozície. Jeho oponentovi, sociálnemu demokratovi Zoranovi Zaevovi sa po voľbách v roku 2017 napokon podarilo zostaviť vládu a doviesť vtedajšiu Republiku Macedónsko k dohode so susedným Gréckom.
Spor o názov štátu s Gréckom
Prístupovému procesu totiž predchádzali dlhé roky diplomatických vyjednávaní so susedným Gréckom, ktoré blokovalo vstup Severného Macedónska do Európskej únie (EÚ) a NATO. Dôvodom bol takmer tridsať rokov trvajúci spor o názov krajiny. Grécko okamžite po vyhlásení nezávislosti nového štátu spochybnilo jeho legitimitu s ohľadom na čiastočné prevzatie historických symbolov a názvu, vychádzajúceho z historickej oblasti ležiacej na území Grécka, ale i Bulharska a časti Srbska. Tento krok vnímalo ako provokáciu a hrozbu v podobe potenciálnych územných nárokov. Spor okolo názvu krajiny sa podarilo čiastočne vyriešiť už v roku 1993, kedy krajina začala na medzinárodnej scéne používať názov Bývalá juhoslávska republika Macedónsko (FYROM). Vďaka tomuto ústupku bola prijatá do OSN.
K úplnému vyriešeniu diplomatického problému došlo až v júni 2018, kedy premiéri Alexis Tsipras a Zoran Zaev pristúpili k podpisu Prespanskej dohody. I napriek masívnemu odporu priaznivcov krajnej pravice v oboch krajinách sa ju podarilo schváliť a začiatkom nasledujúceho roka sa Republika Macedónsko oficiálne premenovala na Republiku Severné Macedónsko. Grécko quid pro quo ukončilo blokovanie prístupových rozhovorov do NATO a EÚ. Referendum v Severnom Macedónsku o členstve v medzinárodných organizáciách umožnené zmenou názvu však skončilo neúspechom. Napriek tomu, že kladne hlasovalo 94 percent zúčastnených, hranica potrebná pre jeho platnosť nebola prekročená. K urnám sa dostavilo len 37 percent voličov, a to prevažne z oblastí obývaných albánskou populáciou.
Euroatlantická integrácia Západného Balkánu
Podľa vyjadrenia ministerky obrany Radmily Šekerinskej v Severnom Macedónsku dohodu z Prespa zachránila perspektíva práve vstupu do NATO. Aliancia, na rozdiel od EÚ, dlhodobo presadzovala dôveryhodnú politiku otvorených dverí a k jej rozšíreniu sa pozitívne postavili aj Francúzsko, Dánsko a Holandsko, ktoré, naopak, váhajú s odobrením zahájenia prístupových rozhovorov s Úniou. Práve odmietnutie otvorenia prístupových rokovaní lídrami západných krajín v októbri 2019 vyústilo do rezignácie premiéra a vyhlásenia predčasných volieb. Podľa Zaeva si krajina splnila svoju povinnosť prijatím množstva ústupkov a reforiem, no napriek tomu sa ani po 15 rokoch nedokázala zbaviť statusu kandidátskej krajiny. O ďalšom geopolitickom smerovaní tak majú rozhodnúť voliči.
Úspešné ukončenie prístupového procesu v sebe nieslo aj dôležitý odkaz pre občanov Severného Macedónska a ostatných krajín Západného Balkánu – dvere k plnej euroatlantickej integrácii sú pre nich otvorené. Krátko po tom bola do regiónu vyslaná ďalšia pozitívna správa – unijní ministri sa zhodli na zahájení prístupových rozhovorov so Severným Macedónskom a Albánskom, ktoré by mali začať v júni tohto roku. Keďže oba štáty musia vykonať kľúčové reformy najmä v oblasti právneho štátu, proces rozširovania EÚ bude dlhší a náročnejší. Vstup do EÚ podporuje 80 percent obyvateľov Severného Macedónska, avšak v jeho uskutočnenie v nasledujúcich rokoch verí len niečo cez štvrtinu populácie. Vstup do NATO a začiatok prístupových rokovaní s EÚ tak môžu zohrať dôležitú rolu práve pri plánovaných predčasných voľbách. Preferencie tradične súperiacich strán VMRO-DPMNE a Sociálne demokratickej únie Macedónska sú mimoriadne vyrovnané, jazýčkom na váhach bude opäť albánska menšina.
Dopady vstupu Severného Macedónska do NATO
Vstup krajiny s veľkosťou armády porovnateľnou so Slovinskom a nominálnym obranným rozpočtom štyritisícnásobne nižším než USA do NATO v sebe nesie predovšetkým symbolický význam, ktorý sa však v kontexte regionálneho smerovania môže ukázať ako kľúčový. Má potenciál pôsobiť ako stabilizujúci prvok a inšpirovať krajiny, ktorých obranná spolupráca s euroatlantickým priestorom doposiaľ nebola z rôznych dôvodov zavŕšená – Srbsko, Bosna a Hercegovina a Kosovo. Tretím krajinám, usilujúcim sa o získanie výraznejšieho vplyvu v regióne, akými sú Rusko a Čína, vysiela jednoznačný odkaz o odhodlaní Západu stanoviť jednoznačnejšie geopolitické hranice. V neposlednom rade môže poslúžiť ako protiargument vnútornej paralýzy Aliancie a dokázať jej čoraz viac spochybňovanú koherenciu.
