V nedeľu 18.9.2016 sa v Ruskej federácii uskutočnili voľby do Štátnej dumy – dolnej komory ruského parlamentu, ktorá má 450 poslancov. Výsledky volieb neboli prekvapivé, potvrdili stabilitu režimu, keď vládna prokremeľská strana Jednotné Rusko premiéra Dmitrija Medvedeva drvivo zvíťazila a získala 54,19% hlasov (čo paradoxne pri nižšej účasti, ako vo voľbách v roku 2011 znamenalo, že Jednotné Rusko získalo v týchto voľbách viac % a pri tom zaň hlasovalo menej voličov) (Pravda 2016). V parlamente ju bude zastupovať 343 poslancov, čo je o 105 viac ako doteraz.

Do parlamentu sa tiež dostali aj strany, ktoré v ňom mali zastúpenie aj doteraz. Jedná sa o strany „kvázi opozičné“, ktoré však nepredstavujú skutočnú opozíciu voči režimu. Preto sa im tiež niekedy pripisuje nálepka „prorežimná opozícia“.  Komunistická strana Ruskej federácie (KPRF) sa pasuje za hlavnú opozičnú silu voči Jednotnému Rusku. Je pravdou, že KPRF je vo výrokoch kritická voči Jednotnému Rusku, predovšetkým voči jeho sociálnej politike, avšak v kľúčových rozhodnutiach sa Jednotnému Rusku neprotiví. Aktuálne získala 13,34% hlasov, v dume ju bude zastupovať o 50 poslancov menej – aktuálne bude mať 42 zástupcov. (Ria.ru 2016)

Treťou stálicou v dume je Liberálne demokratická strana Ruska (LDPR) s kontroverzným Vladimírom  Žirinovským na čele. Žirinovského strana je v parlamente zastúpená už od čias prezidenta Jeľcina. Predovšetkým jej líder je známy svojimi nacionalistickými výrokmi. Žirinovskij so svojím expresionistickým štýlom vyjadrovania nepredstavuje skutočnú opozíciu voči Putinovi, nakoľko sa na mnohých otázkach s ruským prezidentom zhodne.  Aktuálne bude farby LDPR zastupovať 39 poslancov, čo odpovedá volebnému zisku 13,14%. Strana bude mať o 17 poslancov menej ako doteraz, a to aj napriek tomu, že percentuálne si polepšila (z 11,67% na 13,16%). (Ria.ru 2016)

Spravodlivé Rusko býva označované za tzv. satelitnú stranu Jednotného Ruska. Podľa politológov sa jedná o umelý projekt Jednotného Ruska, cieľom ktorého je odoberať hlasy komunistom a LDPR. Je to teda určitá možnosť pre voličov, ktorí nechcú priamo podporiť proputinovské Jednotné Rusko, avšak hlavná politická línia Jednotného Ruska sa im neprotiví. (Holzer 2016) Zatiaľ čo Jednotné Rusko sa samo označuje ako pravo-centristické, a tým ako keby konkuruje pravicovej LDPR. Spravodlivé Rusko sa označuje ako ľavo-centristické, a tým sa snaží konkurovať komunistom.  Spravodlivé Rusko získalo 6,23% hlasov, bude ho zastupovať 23 poslancov, čo je o 41 menej ako doteraz. (Ria.ru 2016)

Vzhľadom na zmiešaný volebný systém (50% poslancov sa volí podľa pomerného systému a 50% v jednomandátových okrskoch), v týchto voľbách sa podarilo do Štátnej dumy prebojovať aj trom samostatným poslancom. Dvaja z nich sú členmi mimoparlamentných strán Vlasť a Občianska platforma. Jeden poslanec sa do parlamentu prebojoval ako nezávislý. (Ria.ru 2016) Ani títo 3 poslanci však nepredstavujú reálnu opozíciu voči režimu. Mimoparlamentná  ľavicová strana Vlasť býva podobne ako Spravodlivé Rusko označovaná za satelitnú stranu, ktorej úlohou je odoberať hlasy komunistom. (Boháč 2013) Občianska platforma má tiež  jedného poslanca, ani od nej sa však veľká kritika režimu neočakáva. Nezávislým poslancom sa stal Vladislav Reznik doterajší poslanec za Jednotné Rusko, ktorý však za stranu nekandidoval vzhľadom na kauzu odhalenú Španielskom. Španielske úrady odhalili styky poslanca s mafiou a vydali naňho zatykač. (Hnonline 2016)  Strana Jednotné Rusko sa však rozhodla voči Reznikovi v jednomandátovom okrsku nepostaviť protikandidáta, čím mu zabezpečila úspech a imunitu na ďalšie volebné obdobie. (Ihned2016)

NEVYUŽITÁ ŠANCA OPOZÍCIE

Voľby dopadli podľa očakávania. Režim Vladimíra Putina potvrdil svoju dominanciu, keď prorežimná strana Jednotné Rusko nie len že posilnila a získala najlepší výsledok v histórii, ale podarilo sa jej dokonca oslabiť aj prorežimnú parlamentnú opozíciu. Drvivým víťazstvom si tak „Medvedevovci“ zabezpečili pohodlnejšie vládnutie. Voľby však ukázali aj to, že skutočná opozícia je naďalej paralyzovaná. Podľa politológov opozícia nedokázala zmobilizovať voličov, ani  využiť šancu v podobe jednomandátových okrskov. (Ihned 2016) Zmenu volebného systému mohli využiť predovšetkým strany ako Jabloko či Parnas, ktoré dlhodobo  nie sú schopné prekročiť hranicu 5% na to, aby sa ako strany dostali do parlamentu. Opozičné uskupenia  si dlhodobo vzájomne konkurujú, táto rivalita tak oslabuje opozíciu ako celok. Snahy na spoločnú kandidátku vždy zlyhajú, nakoľko nik nechce byť na kandidátke „ten druhý“. Strany tak idú do volieb samostatne, čo len oslabuje ich šance na volebný úspech. Strana Jabloko aktuálne získala len 1,99% oproti 3,43% v predchádzajúcich voľbách. Vzhľadom na to, že klesla pod 3% príde o financie zo štátneho rozpočtu.  (Ihned 2016) Navyše aktuálne najznámejší predstaviteľ opozície Alexej Navaľnyj kandidovať nemohol, lebo si odpykáva podmienečný trest za spreneveru.  (Pravda 2016b)  Najväčšiu ranu opozícii tak paradoxne nezasadil režim, ale práve jej vlastní  voliči, ktorí namiesto toho, aby prišli voliť, ostali doma, čo je len dôkazom  nezáujmu  voličov o voľby (viď nižšie).

POSTAVENIE PARLAMENTNÝCH VOLIEB V RUSKU

Ruským parlamentným voľbám je celkovo doma i v zahraničí venovaná len malá pozornosť oproti voľbám prezidentským. Je to dané predovšetkým tým, že v Rusku je to práve prezident, ktorý má kľúčovú pozíciu na politickej scéne. Od parlamentu sa tak viac menej očakáva, nanajvýš to, aby bol prezidentovi nápomocný pri schvaľovaní zákonov a legitimizácii jeho politických krokov. Rusko má celkovo iný pohľad v otázke parlamentarizmu. Je to dané aj historicky. Tradícia parlamentarizmu je v končinách Ruska veľmi plytká. V ruskej histórii mal vždy kľúčovú pozíciu vodca – Cár/ generálny tajomník /prezident. Medzi odborníkmi sa vedie diskusia, či má vôbec historicky Rusko nejakú tradíciu, na ktorú by mohol parlamentarizmus nadviazať. Najvýznamnejším sporom je spor medzi Richardom Pipesom a Martinom Maliom.

Richard Pipes je zástancom tzv. Imperiálne- moralistickej tradície, ktorá sa odkazuje na Moskovské kniežatstvo a jeho centralistickú politiku. Podľa tejto tradície mal vždy na Rusi hlavné slovo vládca (prípadne doplnený o patriarchu), žiadne demokratické tradície tu budované neboli. Rusko bolo podľa neho vždy vedené touto cestou, či už sa jednalo o Rusko cárske, sovietske, postsovietske. Obdobia ako roky 1905-1914/1991-1993-1996 len boli odchýlením od kurzu, ale nič sa nezmenilo. Zhrnuté a podčiarknuté hlavné slovo mal, má a bude mať len vládca a nik iný. (Holzer 2016)

Tomu oponuje Martin Malia so svojou kriticko-liberálnou tradíciou. Malia odkazuje na Novgorod a jeho históriu, kde sa fungovalo obdobne ako na západe. Novgorod mal inštitúcie (Tisicník a Posadský, zhromaždenia… ) To má byť dôkazom, že ruský parlamentarizmus má na čom stavať. Podľa zástancov tohto prúdu roky 1905-1912/1991-1993-1996 ukázali, že v Rusku je možné, aby fungoval parlamentarizmus, silnejšie postavenie parlamentu, pluralita straníckeho systému…  (Holzer 2016)

Naposledy sa spor podľa vzoru sporu Pipes- Mali prejavil  v roku 1993 keď došlo ku konfliktu medzi prezidentom Jeľcinom a vtedajším parlamentom o to, kto bude mať kľúčovú pozíciu v štáte a či sa Rusko vydá cestou prezidentskej/parlamentnej republiky. Jeľcin v roku 1993 nechal rozpustiť parlament a referendom si nechal schváliť novú Ústavu. Od tej chvíle sa prezidentský úrad dostal do pozornosti verejnosti na úkor parlamentu. Rola lídra, v minulosti tak často kľúčová pre vývoj v Rusku tak opäť začala byť podstatná. Klesol celkový záujem o parlament aj o parlamentné voľby. Pokiaľ mal režim (prezident) v parlamente spriaznenú stranu, jeho vládnutie sa stalo pohodlným. Parlamentné voľby už od čias Jeľcina slúžia len ako akási skúška pred voľbami „ostrými – prezidentskými“. Prezident si môže na proprezidentskej strane zmerať nepriamo svoj vplyv a nálady v spoločnosti. Aktuálne voľby ukázali, že sa Putin nemá čoho obávať, nakoľko vládna strana s náskokom vedie, prokremeľská opozícia oslabila a reálna protirežimná opozícia je slabá.

KĽÚČOVÝ FAKTOR : NEZÁUJEM

Čo však voľby ukázali režimu je nezáujem voličov, čo sa mimochodom prejavilo už počas kampane. Politológ Alexej Makarin to výstižne zhrnul: „Všeobecná depresia, rozčarovanie modernistickej časti spoločnosti a absencia výrazných alternatív nám dovoľujú tohtoročné voľby označiť za nezaujímavé,“ (Pravda 2016 b). O tom svedčí aj volebná účasť, ktorá je najmenšia v histórii: 47,8% oproti 60,1% v parlamentných voľbách 2011. (Ria.ru 2016)

Ľudia sú znechutení  politikmi a politikou ako takou. Ako bolo spomenuté vyššie, nezáujem voličov hlavne v mestách oslabil už tak slabé opozičné strany a nechtiac tak posilnil silnú prokremeľskú stranu. Voličov opozície pravdepodobne odradil nielen fakt, že hlasovanie k veľkej zmene pomerov nepovedie, ale tiež to, že opozičné strany sa už niekoľko rokov nevedia skoordinovať.

 Nezáujem sa však nevyhol ani voličom tradičných parlamentných strán, ktorí sú známi svojou disciplinovanosťou pri účasti na voľbách. Vládna strana sa spolieha hlavne na vojakov, úradníkov, dôchodcov tj. ľudí závislých na štátnych financiách. (Pravda 2016) Voliči vládnej strany/prokremeľskej opozície sú znechutení hlavne korupčnými škandálmi či byrokraciou / nehybnosťou systému.  Rusi tak bez ohľadu na to, či sú voliči vládnej strany/prorežimnej opozície/ protirežimnej opozície ukázali, že sú do veľkej miery depolitizovaní.

Depolitizácia je pri tom jeden z pilierov, na ktorých podľa Boháča stojí Putinov režim. Režim sa snaží narábať s verejnou mienkou.  Pokiaľ potrebuje širokú podporu más pre svoje ciele, dokáže spoločnosť mobilizovať (tak, ako to bolo po zrútení panelákov v Moskve a Rjazani (1999) – protičečenské nálady, po teroristických útokoch na divadlo na Dubrovke – cenzúra médií…) a pokiaľ už sú ciele naplnené, úspešne depolitizovať („návrat politiky do kuchyňe“). (Boháč 2013)
K pilierom, o ktoré sa Putinov režim opiera a ktoré súvisia s témou volieb je aj tzv. limitovaný pluralizmus.  Režim dáva spoločnosti na výber, nevnucuje jej svoje myšlienky a názory, jediné, čo od nej chce je to, aby nešla proti nemu. Politika má patriť politikom. Občania nech sa o ňu nestarajú a nech sa radšej venujú svojim problémom. Režim sa tak snaží akýmsi spôsobom „odbremeniť“ spoločnosť od  riadenia štátu. V tomto rámci funguje aj prorežimná opozícia – občan má na výber slobodne hlasovať, ale hlasy ostatnú + – v rámci systému – dochádza len k prelievaniu hlasov.

Natíska sa otázka, prečo to obyvatelia tolerujú? Odpoveď je:  Chcú stabilitu. Napriek tomu, že má režim svoje „muchy“ poskytuje občanom to po čom túžia najviac stabilitu bez otrasov. Rusi majú v živej pamäti 80-90. roky, obdobie Gorbačova a Jeľcina, keď sa rúcal ZSSR a komunizmus nahradil kapitalizmus. Západ sa na to díval ako na demokratizáciu, Rusi to chápali ako veľký chaos. Staršia generácia nostalgicky spomína na túto éru pred chaosom, éru stability Brežnevovského obdobia. Rusi sa v tomto období síce nemali najlepšie, ale ani najhoršie (v porovnaní s érou Stalina a Chruščova). Putin sa vydal cestou Brežneva, rozhodol sa navrátiť Rusku vplyv a stabilitu, akú malo pred otrasmi v ére sovietskeho vodcu .

POUČENÝ REŽIM

Voľby v roku 2011 zburcovali spoločnosť. Ľudia vyšli do ulíc, pretože považovali voľby za zmanipulované.  Pre režim sa stali väčším tŕňom v päte protestné hnutia, než výsledky volieb, v ktorých vládna strana Jednotné Rusko prepadla zo 64,3% v roku 2007 na úroveň 49,32% v roku 2011 čo znamenalo prepad o 77 miest v Dume. (Lidovky 2011) Režim vtedy protesty  ustál a poučil sa. Pochopil, že protesty ho môžu reálne ohroziť, preto sa im musí snažiť vyhnúť. Musí sa snažiť urobiť voľby transparentné, pretože v časoch zlej ekonomickej situácie by aj najmenší protest kvôli sfalšovaným voľbám mohol ľahko vyeskalovať. Navyše sa neoplatí v dobe napätých vzťahov s USA a EÚ dávať západu zámienku na kritiku režimu. Tak, ako aj bolo sľúbené, voľby prebehli viac menej transparentne, čo skonštatovali aj pozorovatelia OBSE.  Pozorovatelia však skritizovali ťažkopádnosť registračného procesu pre politické strany. (čo je jeden zo spôsobov, ako režim eliminuje opozičné sily) (OSCE 2011). Režim si však väčšiu transparentnosť vykompenzoval: posunutím termínu volieb z decembra na september. Tento krok sa stretol s kritikou, jedná sa totiž o posledný víkend leta, keď sú ešte mnohí Rusi na chatách tj. je väčšia pravdepodobnosť, že sa nezúčastnia. Naopak zúčastnia sa „stálice“ – vojaci, dôchodcovia resp. štátni úradníci, väčšinou podporovatelia vládnej strany. (RFERL 2016). Je preto možné, že to bol aj tento krok, ktorý sa odzrkadlil na nízkej volebnej účasti.

SUMMA SUMMARUM

Tohtoročné parlamentné voľby ukázali, že k zmene režimu tak skoro pravdepodobne nedôjde.  Celkovo je nepravdepodobné, že nejaká zmena zíde „odspodu“ z volieb (v Rusku historicky zmeny prichádzali predovšetkým  z vrchu od režimu/ jeho časti ). Pre prežitie režimu voľby rizikové nie sú, omnoho viac sú rizikové napríklad tzv. farebné revolúcie, proti ktorým Rusko veľmi tvrdo vystupuje. Z tohto dôvodu ruské úrady pozorne sledujú činnosť mimovládnych agentúr a financovanie tohto sektora zo zahraničia. Vzhľadom na to, že sa režim volieb neobáva necháva im viac menej slobodný priebeh. Uvedomuje si totiž, že lídri (prezident, vláda) podporu v spoločnosti reálne majú (aktuálne aj vďaka politike „hrania na strunu vlastenectva a patriotizmu“) a opozícia je slabá a nejednotná. Môže sa tak vyskytnúť v nejakej oblasti pri voľbách určitý kiks, ale pre režim je pohodlnejšie ak voľby prebehnú v poriadku a on pred svetom môže dokázať svoju legitimitu. Režimu tiež vyhovuje depolitizácia spoločnosti, vie že netreba mať veľa podporovateľov (ako to chceli komunisti za čias ZSSR – v duchu hesla „kto nie je s nami je proti nám“), stačí mať málo oponentov. A to sa podarilo. Najväčší úspech režimu v týchto voľbách preto  nie je veľký volebný zisk, ale úspešné umŕtvenie spoločnosti.

ZDROJE

Boháč, V. (2013). Putinovo Rusko pohledem teorie nedemokratických režimů J. J. Linze.  Brno: MU.  bc práce.

Holzer,J. (2016). Prednášky predmetu: POL330 Politika v Rusku.

Hnonline (2016). Španieli siahajú na chápadlá ruskej mafie, vydali zatykač na Putinových ľudí. (http://hnonline.sk/svet/656714-spanieli-siahaju-na-chapadla-ruskej-mafie-vydali-zatykac-na-putinovych-ludi )

Ihned.cz (2016). Putinově straně přihrál volební systém ústavní většinu. Lidé z měst volbám nevěří a tím potopili opozici (http://archiv.ihned.cz/c1-65445270-putinove-strane-prihral-volebni-system-ustavni-vetsinu)

Lidovky.cz (2011). Opakujte volby, žádala největší novodobá demonstrace v Moskvě. (http://www.lidovky.cz/opakujte-volby-zadala-nejvetsi-novodoba-demonstrace-v-moskve-p6c-/zpravy-svet.aspx?c=A111210_124435_ln_zahranici_pta)

OSCE (2016). Russian elections more transparent, but challenges to democratic commitments remain, International election observers say. (http://www.osce.org/odihr/elections/russia/265071 )

Pravda.sk (2016a). Putina posilnilo menej voličov. (http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/405540-putina-posilnilo-menej-volicov/)

Pravda.sk (2016b). Rusko volí. Bez rozruchu. (http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/405291-rusko-voli-bez-rozruchu/?sc=art-405540)

Ria.ru (2016). Выборы в Госдуму — 2016. (https://ria.ru/infografika/20160918/1476912507.html)

RFERL (2016). Analysis: Reading Between The Lines Of Russia’s Duma Elections. (http://www.rferl.mobi/a/russia-state-duma-elections-analysis-reading-between-the-lines/27993157.html)