Pred pár dňami sa v Rusku uskutočnil prieskum sociologického strediska Levada, ktorý zisťoval popularitu jednotlivých  ruských vodcov medzi Rusmi. Viac ako výsledky súčasného prezidenta sú zaujímavé výsledky týkajúce sa bývalých lídrov. Hoci sa výsledky na prvý pohľad môžu zdať prekvapivé, až tak prekvapivé nebudú, ak sa pozrieme na históriu a problematiku vnímania vodcovstva v Rusku.

Na najvyšších priečkach prieskumu z historických vodcov 20. storočia skončil najlepšie Josif Vissarionovič Stalin – sovietsky diktátor, ktorý poslal milióny ľudí do Gulagu. Popularita Stalina v Rusku postupne rastie. Takmer každý druhý opýtaný Rus vnímal jeho pôsobenie pozitívne. O niečo málo menšiu popularitu získal Leonid Iľjič Brežnev, ktorý v roku 1964 nahradil reformne zmýšľajúceho Chruščova a stal sa symbolom éry tzv. neostalinizmu. Vodcovia  reformného prúdu ako Nikita Sergejevič Chruščov či Michail Sergejevič Gorbačov naopak v prieskume prepadli. Najnižšiu popularitu  zaznamenal prvý ruský prezident Boris Jeľcin. (Levada.ru 2017) Prečo vodcovia usilujúci o zmenu a reformy v Rusku prepadli, zatiaľ čo „konzervatívni“ lídri medzi ktorých možno zaradiť aj diktátorov si udržujú vysokú popularitu? Ako vnímajú Rusi lídrov? Aký by mal byť ideálny vodca Ruska?

LÍDRI RUSKA 20. STOROČIA

Revolúcia roku 1917 zvrhla Cára a s ním aj staré poriadky bez toho, aby existovala premyslená alternatíva. Čoraz silnejúci Boľševici pod vedením Lenina získavali za pomoci sľubov (aj teroru) čoraz väčšiu moc. Rusko vycúvalo z účasti vo svetovom konflikte, no bolo uvrhnuté do ešte horšieho  konfliktu – občianskej vojny, na konci ktorej vznikol na troskách impéria izolovaný štát menom Sovietsky zväz. Lenin ako jedna z ústredných postáv obdobia revolúcie a vzniku ZSSR však mierovému Rusku vládol krátko, a tak sa o jeho velebenie musela až do konca 80. rokov 20. storočia starať predovšetkým sovietska propaganda. Stalin sa dostal k moci po smrti Lenina. Na rozdiel od svojho predchodcu vládol Rusku dlho, až do roku 1953. Počas jeho vlády došlo k pomalému prelomeniu izolácie ZSSR, uskutočňoval reformy ako Kolektivizácia či Industrializácia. Na strane druhej bol Stalinov režim plne totalitný režim, ktorý zatváral a vraždil milióny svojich občanov. Zásadný zlom v ére Stalina znamenala Druhá svetová vojna. Hoci Stalin vstúpil do vojny v roku 1939 na strane Nemecka, do histórie (a vnímania Rusov) vstúpil  ako víťaz Veľkej vlasteneckej vojny v roku 1945. Nemecký útok na ZSSR z noci 21.6. na 22.6 1941 tak akoby spôsobil „reset“ vo vnímaní Stalina Rusmi. Negatívne udalosti Stalinovej éry boli (a do budúcna budú) prekryté víťazstvom vo vojne  a obnovením veľmocenského postavenia Ruska.

Po smrti Stalina si jeho spolupracovník a nový líder ZSSR Nikita Chruščov uvedomil potrebu zmeny kurzu. V roku 1956 na XX. Zjazde KSSZ odsúdil kult osobnosti Stalina. Žoviálny Chruščov na jednej strane prepustil väzňov z gulagov, obnovil kontakty so Západom, na strane druhej neváhal svet doviesť na pokraj 3. svetovej vojny počas kríz v Berlíne (1961) či Karibiku (1962). V oblasti domácej politiky zlyhali jeho snahy o ekonomické reformy a už tak katastrofálny stav poľnohospodárstva sa na mnohých miestach ešte zhoršil. (Mach 1999)   O mnohom vypovedá aj jeho „vášeň“ vo výsadbe kukurice aj na miestach pre jej rast absolútne nevhodných. (SME 2004)

Chruščovove divoké reformy začali postupne prekážať aj významným členom KSSZ a tak bol v roku 1964 Chruščov nahradený Leonidom Brežnevom. Brežnevovská éra bol érou „neostalinizmu“. Brežnev odmietal Chruščovove reformy a liberalizáciu. Sovietska moc opäť tvrdo zasiahla proti disentu. Nikdy však už nedosiahla stupeň totalitarizmu. Éru Brežneva možno teda označiť za éru postotalitarizmu, kedy režim nepotreboval mobilizovať masy, ale potreboval udržiavať status quo (Holzer 2016). Konzervatívny Brežnev odmietal reformy a zameral sa na stabilitu. Brežnevovská éra mala veľa nedostatkov, ale  pre bežného obyvateľa bola znesiteľná a mal v nej istotu určitej stability (ktorá nebola prítomná počas Chruščovovského obdobia).

Po Brežnevovej smrti sa v rýchlom slede vystriedali reformista Andropov a neostalinista Černenko, ktorí však vládli príliš krátko na to, aby dosiahli prevratné zmeny v porovnaní so svojimi predchodcami/ nasledovníkmi.

V roku 1985 sa k moci dostal  Michail Gorbačov. Nový mladý káder, ktorý si uvedomoval hlavné problémy zaostalosti ZSSR. Jeho reformy glasnosť a perestrojka sa zo začiatku stretli s pozitívnymi reakciami u obyvateľov ZSSR, no zároveň spôsobili, že Grobačov musel čeliť vnútrostraníckej opozícii tzv. tvrdého jadra. Ekonomické reformy uvoľnili centrálne plánové hospodárstvo. Glasnosť spôsobila, že aj lokálne politické elity v jednotlivých častiach ZSSR začali požadovať posilnenie národných právomocí. Na Kaukaze sa rozhorel konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom, Pobaltské republiky začali usilovať o samostatnosť. Gorbačovove reformy uvoľnili ľady a vypustili džina z fľaše. Gorbačov okrem toho musel  doma čeliť tlakom „tvrdého jadra“, ktoré ho považovalo za slabého. V Rusku samotnom narastala popularita nekomunistov z nich zastával najvýznamnejšie postavenie Boris Jeľcin. Po neúspešnom augustovom puči z roku 1991 bolo jasné, že „tvrdé jadro“ je paralyzované a že Gorbačov stráca vplyv. Národné elity v jednotlivých republikách usilovali o samostatnosť. To znamenalo nielen definitívny  koniec stability, ale aj samotného ZSSR.

Eufória po vzniku Ruskej federácie rýchlo opadla. K ekonomickým problémom, ktoré sa časom začali stupňovať, pribudli problémy politické (spor parlament X prezident), či bezpečnostné (Čečensko, vnútorná bezpečnosť, korupcia). Časy, tak pre Rusov dôležitej stability stelesnenej predovšetkým „Brežnevovskou érou“ boli preč. Rusko tiež prišlo o časť svojho postavenia a vplyvu, ktorý získalo po Druhej svetovej vojne. Hrdosť Rusov bola zasiahnutá.

Na prelome tisícročí si Jeľcin vybral svojho nasledovníka Vladimíra Putina. Tento dovtedy nie príliš známy exdôstojník KGB si uvedomil potrebu stabilizácie krajiny a návratu hrdosti rusov na Rusko a to aj opätovným posilnením veľmocenského postavenia Ruska. Vďaka vysokým cenám ropy na začiatku 21. storočia sa podarilo Putinovi krajinu stabilizovať a postupne zvyšovať životnú úroveň Ruska. Rusko postupne začalo modernizovať armádu a posilňovať svoj vplyv vo svete. Putinov režim sa snaží prostredníctvom silnej proprezidentskej strany nastoliť politickú stabilitu. Snahou režimu je depolitizácia spoločnosti, ľudia majú pochopiť, že ak režim nechajú vládnuť, zaručí im to, po čom najviac túžia – stabilitu. (Holzer 2016)

„Chceli sme vybrať to najlepšie, dopadlo to ako vždy“

Ako ilustrujú predchádzajúce príklady, Rusi si viac ako reformného lídra želajú vodcu, ktorý im zaručí stabilitu bez zbytočných otrasov. Reformy sa v priebehu 20. storočia stali v ruskom ponímaní prakticky až synonymom pre otrasy. Reformy sú vnímané ako zmeny, ktoré napriek ich obsahu znamenajú pre bežných Rusov  narušenie ich stability a istôt, ktorú im garantoval predreformný režim. Reformy však nemusia byť automaticky spájané s uvoľnením pomerov tak, ako sa to dialo v 20. storočí za éry Chruščova, Gorbačova či Jeľcina. V ruskej histórii sa z dôvodu absolutistického štýlu vládnutia reformy nemohli uskutočniť bez vôle panovníka. Väčšina panovníkov siahla po reformách s liberálnym nádychom väčšinou v období, kedy bolo treba odpútať pozornosť Rusov napríklad od zahraničnopolitických neúspechov (príklad Alexandra II po prehratej Krymskej vojne či Mikuláša II po rusko-japonskej vojne), ako náhle však  bola pozornosť odpútaná, cár neváhal reformy zvrátiť či ignorovať a vrátiť sa k tradičnému spôsobu vládnutia. V dejinách Ruska sa však našli aj vládcovia – reformátori, ako napríklad Peter Veľký či Katarína Veľká. Peter Veľký či Katarína Veľká síce uskutočnili zásadné reformy, ale na rozdiel od „reformátorov“ 20. storočia nedošlo k uvoľneniu, ktoré by „povolilo ľady“ a tak došlo k narušeniu stability. Naopak svoju moc opierali o samoderžavie a policajný aparát. Títo významní panovníci Ruska sa v roku 2008 v rámci súťaže „Meno Ruska“ umiestnili vo finále po boku diktátorov Stalina či Lenina, ale napríklad aj Cára Ivana IV. Hrozného či Alexandra Nevského…(Nameofrussia.ru)  Svoju popularitu si väčšina osobností v súťaži  získala nie vďaka prevratným reformám, ale vďaka tomu, že prispeli k posilneniu veľmocenskej pozície Ruska.

Súčasný režim v Rusku nejde považovať za liberálne demokratický.  Rusi si ho označujú ako tzv. „suverénnu demokraciu“, zatiaľ čo zo Západu sa často ozýva prívlastok autoritatívny. Súčasné Putinovské Rusko čelí mnohým problémom ekonomického, demografického charakteru. Avšak aj napriek mnohým chybám sa prakticky nikdy v histórii Rusi nemali lepšie. Putinovské Rusko obyvateľom garantuje to, po čom túžia – stabilitu. V živej pamäti mnohých Rusov je éra „Brežnevovskej stability“ a tiež prelom 80/90 rokov, keď sa rýchle striedanie v Kremli po smrti Brežneva v 1982 stalo predzvesťou narušenie Brežnevovskej stability. Reformy a tranzícia za čias Gorbačova síce priniesli nevídané uvoľnenie pomerov, ale režim, štát a s ním aj veľmocenské postavenie Ruska sa začali rúcať. Vrcholom všetkého bolo Jeľcinovské Rusko, ktoré je dodnes pre mnohých Rusov symbolom chaosu, nestability a straty pozícií vo svete, čo sa odzrkadlilo aj na popularite prvého ruského prezidenta v najnovšom prieskume sociologického strediska Levada.  (Levanda.ru 2017) V dnešnom Rusku je však už postupne ubúda obyvateľov, ktorý majú v živej pamäti éry Chruščova, Stalina. Relatívne pozitívne vnímanie Lenina ako vodcu je možné si spojiť s jeho velebením sovietskou propagandou, ktorá zasiahla veľké množstvo dnes žijúcich Rusov. Pozícia Stalina je trochu odlišná. Stalin na rozdiel od Lenina nebol po roku 1956 tak vyzdvihovaný, no napriek tomu je jeho vymazanie „z pamäti Rusov“ prakticky nemožné z dôvodu prepojenia Stalina a Veľkej vlasteneckej vojny, do ktorej Rusko vstúpilo ako „chudobný štát kdesi na východe“ a z ktorého vyšlo ako superveľmoc, ktorá o pár rokov na to získala jadrovú zbraň. Veľká vlastenecká vojna a posunutie Ruska (ZSSR) do role superveľmoci za vlády Stalina ako keby v očiach mnohých Rusov ospravedlnilo diktátorovo vraždenie z obdobia pred vojnou, ale aj po nej.  Súčasný režim neobhajuje Stalina, ale ani mu neprekáža. Odstrániť Stalina z histórie by totiž znamenalo odstrániť Veľkú vlasteneckú vojnu, ukážkový symbol hrdosti, patriotizmu, na ktorom si dnešné Putinovské Rusko tak zakladá.

ZDROJE

Holzer,J. 2016. Prednášky predmetu: POL330 Politika v Rusku

Имя Россия. 2008. (http://www.nameofrussia.ru/ )

Levada.ru.2017. ЛЮБОВЬ РОССИЯН К СТАЛИНУ ДОСТИГЛА МАКСИМУМА (http://www.levada.ru/2017/02/15/lyubov-rossiyan-k-stalinu-dostigla-maksimuma/ )

Levada.ru.2017. ПРАВИТЕЛИ (http://www.levada.ru/2017/02/15/15388/ )

Mach.1999. Chruščov. (http://www.totalita.cz/vysvetlivky/o_chruscovn.php)

Sme.sk.2004. Chruščov v Amerike objavil kukuricu a igelitové obrusy (https://www.sme.sk/c/1753987/chruscov-v-amerike-objavil-kukuricu-a-igelitove-obrusy.html )