Text se zabývá analýzou konfliktů na území Gruzie, které jsou považovány za tvz. „zamrzlé“, nicméně jejich destabilizační potenciál pro Gruzii i oblast jižního Kavkazu je stále značný. To nadevší pochybnost ukázal konflikt mezi Ruskem a Gruzií v roce 2008.

 Autor: Alexandra Němčovská, studentka Bezpečnostních a strategických studií, FSS MU.

Úvod

Ozbrojeným konfliktom sa často venuje mnoho pozornosti. V okamihu vypuknutia násilností sa záujem ľudí prostredníctvom médií obracia na krajiny či regióny, kde vypukli. Na chvíľu sa venuje zvýšený priestor predpokladaným príčinám. Zahraniční lídri a rôzne medzinárodné vládne aj mimovládne organizácie sa k danému konfliktu vyjadrujú a niekedy sa snažia aj v rôznej miere intervenovať. Po určitej dĺžke trvania konfliktu a jeho ustrnutí na mŕtvom bode sa však táto pozornosť odvracia na nové aktuálnejšie témy a problémy. Konfliktu sa nedostáva konštruktívneho riešenia, nedochádza k žiadnemu jeho významnejšiemu vývinu. Konflikt takzvane „zamrzol“.

 

Aj keď sa pozornosť svetovej verejnosti od takéhoto konfliktu odvráti v žiadnom prípade to neznamená, že prestal existovať, hoci v mysliach mnohých ľudí vzdialených stovky kilometrov a niekoľko štátnych hraníc tomu tak je. Tento stav často trvá roky a predstavuje zdroj nestability, ktorá sa prejavuje v rôznych dôsledkoch či už pre strany sporu, región alebo medzinárodné spoločenstvo. Obe strany naďalej majú navzájom protichodné záujmy, ich vzťahy zostávajú napäté a vyhrotené, pričom aj v období relatívneho pokoja exituje rýchla cesta k opätovnému obnoveniu násilia. Najvýraznejším príkladom, ktorému bola v našich končinách venovaná vysoká pozornosť bola vojna v Južnom Osetsku v auguste 2008.

 

Táto práca sa bude venovať práve problematike zamrznutých konfliktov a to najmä jeho príčinám a dôsledkom. Treba však poznamenať, že pozornosť bude venovaná primárne príčinám toho, prečo konflikt zostal na mŕtvom bode a nie je schopný dospieť k mierovému urovnaniu. Táto problematika bude študovaná na prípade Gruzínska a jeho konfliktu v Južnom Osetsku a v Abcházsku.

 

Teoreticko-metodologické pojatie

Pre preskúmanie príčin „zamrznutia“ konfliktu je nutné pozrieť sa na jeho dynamiku a identifikovať kedy k tomu dochádza. V tomto zmysle je vhodné pozrieť sa na proces eskalácie a de-eskalácie konfliktu. Tento proces je možné vyjadriť označením jednotlivých fáz usporiadaných do modelu vlny (Ramsbotham et al. 2005). Model zohľadňuje plynutie času a mieru intenzity konfliktu. Jednotlivé fáze sú na seba nadväzujúce a ako prechádzajú intenzita sa stupňuje, následne kulminuje a nakoniec klesá. Vrchol intenzity konfliktu predstavuje fáza vojny[1]. Ďalšími fázami, pre ktoré je charakteristické znižovanie intenzity predstavujú prímerie, dohoda, normalizácia vzťahov a konečnou fázou je uzmierenie. Ball (2001, podľa Dudouet 2006) v procese de-eskalácie rozlišuje podfázy rokovaní, zastavenia vojnového stavu, prechodu (transition) a konsolidácie.

 

V prípade „zamrznutého konfliktu“, ako toto označenie samo napovedá, nedošlo k prechodu až do fáze uzmierenia. Otázkou zostáva, kde zostal konflikt ustrnutý. Tu by mohlo pomôcť pozrieť sa na to akým spôsobom ponímajú termín zamrznutého konfliktu autori venujúci sa tejto téme. Nodia (2004, podľa Clancy a Nagle 2009) považuje za „zamrznuté“ tie konflikty, v ktorých násilný etno-politický konflikt ohľadom secesie viedol k ustanoveniu de facto režimu, ktorý ale nie je uznaný ani medzinárodným spoločenstvom ani štátom od ktorého sa odtrhol. Nodia (2004) v inej práci ďalej konštatuje, že konflikty boli zastavené prímerím, ktoré ustanovilo mechanizmy na odvrátenie opätovného stupňovania násilia, ale napriek rokovaniam nedošlo k žiadnemu pokroku v dosiahnutí konečného urovnania.  Pomenovanie zamrznutý v tomto zmysle odkazuje na zníženie intenzity násilia. MacFarlane (2008) používa toto označenie pre situácie, kde nie sú prítomné rozsiahle násilné strety. Existuje síce dohodnuté prímerie, ale snahy o dosiahnutie politickej dohody alebo mieru zostávajú neúspešné.

 

Toto označenie býva taktiež často používané najmä v súvislosti so zdĺhavými konfliktami v post-sovietskom priestore, konkrétne s konfliktom o Náhorný Karabach v Azerbajdžane, konfliktoch v Gruzínsku s Južným Osetskom a Abcházskom, a konfliktom v Podnestersku v Moldavsku, pričom pri iných regiónoch sa často nepoužíva (Grahamanova 2007).

 

V súvislosti s dynamikou konfliktu je nutné poznamenať kritiku tohto zžitého termínu. Kritika sa týka najmä toho, že pojem „zamrznutý“ vyvoláva nesprávne predstavy o charaktere konfliktu. Je poukazované na to, že sa nejedná o konflikty, ktoré zostali zakonzervované v čase bez toho, aby došlo k nejakému vývoju. Práve naopak, tieto konfliktu sú veľmi dynamické (Lynch 2005). A v tejto súvislosti upozorňuje Morar (2010) aj na ďalšie mýty spojené s klasickou predstavou o pojme „zamrznutý“. Jedným z nich je, že čas ktorý „zamrznutím“ strany akože získajú umožní umiernenie vášní a prispeje k zjednodušeniu problému a zároveň aj k mieru. No samotný čas samozrejme nestačí a v konečnom dôsledku môže bez adekvátnych činov prispieť skôr k opačnému trendu.

 

Pri pohľade na model dynamiky konfliktu je možné vzhľadom na hore uvedené charakteristiky „zamrznutého konfliktu“ tento zaradiť medzi fázu vojny, prípadne až za fázu prímeria a rozhodne pred fázu dohody. Je nutné si uvedomiť, že tento model predstavuje zjednodušenie a v skutočnosti konflikty nemusia prejsť všetkými fázami lineárne a prechod jednotlivými fázami nebýva postupný, ale často je charakteristický momentmi rýchleho vývoja udalostí striedaných s obdobiami stagnácie (Ramsbotham et al. 2005). Zamrznuté konflikty sú tiež označované ako stav „ani vojny ani mieru“ (Ciobanu 2008: 49).

 

Analýza príčin dlhodobej neschopnosti vyriešiť konflikty v Gruzínsku bude vychádzať výskumu riešenia konfliktov a ich transformácie. Aby mohlo dôjsť k prekonaniu vzájomne nezlučiteľných záujmov je nutné, aby sa konflikt transformoval (Wallensteen 2007). Premena konfliktu môže nastať na rôznych úrovniach. Konkrétne sa jedná o premenu kontextu, štruktúry, aktérov, problémovej oblasti a konečne o premenu na osobnostnej a skupinovej úrovni (Ramsbotham et al 2005).Toto delenie bude predstavovať hlavný rámec pre analýzu.

 

Gruzínsko a konflikty v Abcházsku a Južnom Osetsku

Konflikt Gruzínska v Abcházsku a Južnom Osetsku vygradoval v období všeobecného politického zmätku v čase viditeľného úpadku moci Sovietskeho zväzu koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia. Príčina týchto konfliktov vychádza zo sovietskeho vedenia politiky voči národnostným menšinám, ktorá sa odrážala vo vertikálnom usporiadaní štátu, keď boli Moskvou ustanovené autonómne republiky či autonómne oblasti v rámci zväzových republík (de Waal 2004). Úpadok sovietskej moci sa prejavil oživením nacionalizmu národov a etnických skupín v rámci Zväzu a volaním po nezávislosti. Gruzínsko však vzhľadom na rôznorodú etnickú skladbu svojho obyvateľstva čelilo rovnakým výzvam svojej teritoriálnej integrity ako ZSSR. V prípade Abcházska a Južného Osetska boli tieto odstredivé sily podporené aj tým, že tieto oblasti už mali vybudované isté inštitúcie vyplývajúce z ich autonómneho statusu. Bezpečnostné dilema, ktoré vyplývalo z pocitu ohrozenia na oboch stranách[2] prispelo k eskalácii konfliktu. Ďalším dôležitým faktorom však boli aj vnútorné boje v rámci gruzínskej politickej scény, ktoré prerástli až do občianskej vojny oslabujúc tak schopnosť ústredných orgánov vynútiť si poslušnosť v autonómnych oblastiach (Cornell 2001).

 

Vrchol intenzity predstavovali vojenské strety. Najskôr vypukli v Južnom Osetsku v roku 1991. Prímerie bolo sprostredkované Ruskom a podpísané v roku 1992 (Coleman 2011). V prípade Abcházska prebiehala vojna v rokoch 1992 až 1994, kedy došlo k podpisu konečnej dohody o zastavení paľby v Moskve (Darchiashvili 2007). V súvislosti s horkou fázou konfliktu boli v oboch prípadoch nasadené mierové jednotky, ktoré mali dozerať na dodržiavanie dohodnutých prímerí pričom najvýznamnejšiu zložku týchto jednotiek tvorili ozbrojené sily Ruskej federácie (Cornell 2001). V provizórnom stave zostávajú vzťahy znepriatelených strán dodnes.

 

Prekážky dosiahnutia konečného urovnania

 

V tejto časti bude venovaná pozornosť príčinám neschopnosti dosiahnutia konečného urovnania sporu. Ako už bolo naznačené v predchádzajúcej časti, snaha identifikovať v čom ležia tieto príčiny by mala začať pohľadom na to aké faktory sú všeobecne považované za motory úspešných rokovaní neskôr zavŕšenými konečnou dohodou a urovnaním. Príčiny teda budú preskúmané pomocou konceptov súvisiacich s transformáciou konfliktu. Konkrétne sa jedná o všeobecné faktory pôsobiace zmenu resp. transformáciu konfliktu, ktoré boli predstavené Ramsbotanom et al. (2005). Najskôr však treba poznamenať, že tieto faktory sú často navzájom podmienené alebo sa vzájomne môžu dopĺňať a nedá sa povedať, ktorý faktor má primárne väčšiu váhu. Tá sa mení vzhľadom na konkrétny prípad.

 

Ako prvé bude pozornosť zameraná na problémovú oblasť. V čom teda leží hlavný spor strán konfliktu? V oboch prípadoch, či už v abcházskom alebo juhoosetskom, predstavuje hlavný problém nárok na dané teritórium a výkon suverenity nad ním. Gruzínsko trvá na svojej teritoriálnej integrite a navrátení týchto oblastí pod svoju autoritu. Predstavitelia neuznaných štátov[3] trvajú na svojom práve na sebaurčenie a požadujú svoju nezávislosť alebo aj prípadné spojenie so susedným štátom, na ktorého území žijú tiež príslušníci tejto národnosti. To druhé je prípad Južného Osetska, ktoré deklarovalo vôľu spojiť sa so Severným Osetskom – autonómnym regiónom ležiacim na území Ruskej federácie. Abcházsko požaduje svoju nezávislosť na Gruzínsku, pričom toto je minimálny cieľ aj Juhoosetíncov pokiaľ by nedošlo k spojeniu so severným bratrancom (Coleman 2011). Pozície najmä zo strany reprezentácie Abcházska a Južného Osetska ohľadom nezávislosti zostali neoblomné aj napriek tomu, že v istom čase došlo k umierneniu na gruzínskej strane, kde bola ochota na pristúpenie na širokú mieru autonómie (Nilsson 2009).

 

Vzhľadom na to, že potenciálna transformácia problémovej oblasti úzko súvisí s jej vnímaním aktérmi konfliktu bude teraz pozornosť venovaná im.  Hlavných aktérov predstavujú vláda Gruzínska a vlády neuznaných republík – vláda Abcházskej republiky a vláda Republiky Južné Osetsko. Nemožno však opomenúť Rusko ako podstatnú zložku ovplyvňujúcu tento konflikt.

 

Gruzínska strana v horúcom konflikte nebola schopná obnoviť svoju suverenitu nad neuznanými republikami. Situácia v krajine bola v prvej polovici 90. rokov značne nestabilná, autorita centrálnej vlády bola vyzývaná aj ďalšími lídrami etnických skupín v regiónoch Gruzínska[4] a taktiež aj stúpencami vyhnaného prezidenta Gamsachurdiu v Mingrelii v západnom Gruzínsku. Vzhľadom na svoju slabosť bola gruzínska vláda v podstate nútená prijať sprostredkovateľskú úlohu Ruska, ktorá sa prejavila už pri vyjednávaní o prímerí a následnom nasadení mierových jednotiek v oboch konfliktoch. Ševarnadzeho politika voči odštiepeným regiónom bola založená na tom, že externá sila má pomôcť k riešeniu tohto konfliktu a túto vonkajšiu silu predstavovalo spočiatku Rusko[5] (Lynch 2006; Gorgadze 2009). Ďalej bola tiež uplatňovaná politika snažiaca sa o izoláciu týchto oblastí, najmä prostredníctvom obchodných obmedzení. Cieľom bolo získať čas kým Gruzínsko nebude dosť silné, aby si mohlo silou vynútiť svoju suverenitu nad týmito oblasťami alebo kým nepresvedčí onú vonkajšiu silu, ktorá by to urobila za neho (Lynch 2006).

 

Rusko malo a má mimoriadnu úlohu aj v prípade neuznaných republík, kde jeho vplyv na ich vlády je mimoriadny vzhľadom na to, že Rusko predstavuje v podstate garanta ich de facto nezávislosti (Ibid.). V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že až do vojny v Južnom Osetsku v roku 2008 Rusko uznávalo Gruzínsko v hraniciach spred vypuknutia konfliktu a teda aj jeho teritoriálnu integritu.

 

Rusko malo od počiatku dvojznačnú rolu. Na jednej strane sa jednalo o podporu týchto separatistických oblastí už počas vojny, na druhú stranu malo predstavovať súčasť mierového úsilia ako tretia strana prostredníctvom svojho angažovania sa v peacekeepingových misiách a mierovom procese pod patronátom OBSE v Južnom Osetsku a OSN v Abcházsku. V tomto zmysle predstavuje Rusko značne kontroverzného aktéra, pričom bez jeho podpory by neuznané republiky len veľmi ťažko mohli udržať pre nich do istej miery vyhovujúci status quo (Darchiashvili 2007; Lynch 2006). Tu sa dá vidieť tiež jedna z príčin prečo predstavitelia neuznaných republík odmietali akékoľvek iné riešenie ako oddelenie sa od Gruzínska.

 

Politická zmena, ktorá nastala v Gruzínsku po roku 2003 po tzv. Revolúcii ruží, ktorá odstavila od moci politického veterána Ševarnadzeho a vyniesla k moci mladého Saakašviliho predstavuje istý pomyselný predel aj v súvislosti so „zamrznutými konfliktami“. Nová politická reprezentácia sa okrem prijímania reformných zákonov, ktoré mali krajinu ozdraviť a viac demokratizovať a výraznejšie nasmerovať prozápadným smerom[6], taktiež sa pustila do riešenia zdedených etno-teritorálnych problémov. Vláda deklarovala snahu riešiť problém nevojenskými prostriedkami, pomocou soft-power. Logika bola taká, že je nutné vytvoriť také podmienky v Gruzínsku, ktoré by predstavovali pre obyvateľov neuznaných republík podnet k tomu, že by sami chceli zostať súčasťou Gruzínska (Nilsson 2009; Darchiashvili 2007). Vzhľadom na to, že v týchto krajinách prevládala do značnej miery ťažká ekonomická situácia, kde obe krajiny boli odkázané na pomoc z ruskej strany a oba režimy boli značne autoritatívne je treba uznať, že táto myšlienka mala v sebe istý potenciál úspechu[7]. V konečnom dôsledku sa však očakávané výsledky nedostavili. Strach z možnej gruzínskej vojenskej agresie bol vnímaný intenzívnejšie ako demokratický deficit režimov v neuznaných republikách, ktorý bol ešte znásobený protipašeráckou kampaňou, ktorú Tbilisi zorganizovalo v roku 2004 v snahe o zatavenie odčerpávania štátnych príjmov v súvislosti s pašovaním kontrabandu (Nilsson 2009).

 

Po tomto stručnom predstavení hlavných aktérov sa stále viac črtá štruktúra konfliktu. Ukazuje sa, že celá problematika je omnoho komplexnejšia a siaha ďalej ako je čisto spor o suverenitu nad neuznanými republikami, či národnostné a menšinové otázky. Tento problém úzko súvisí s ruskou zahraničnou politikou voči svojmu pohraničiu a s jeho sledovaním svojich národných záujmov. Ako vidieť Gruzínsko túto výraznú rolu, ktorú Rusko v týchto konfliktoch hrá pochopilo a po nástupe Saakašviliho garnitúry dôraznejšie poukazuje na ruskú dominanciu v jednaniach a peacekeepingu pričom sa snaží túto dominanciu oslabiť prostredníctvom svojej angažovanosti sa v dialógu s EÚ a NATO. Gruzínsko vníma najmä NATO ako prostriedok zaistenia svojej bezpečnosti proti silnému severnému susedovi, ktorý podstatným spôsobom jeho bezpečnosť podrýva (Hiscock 2004). Transformácia tejto štruktúry by mohla byť kľúčová pre nájdenie konečného urovnania konfliktov v Gruzínsku, no ako ukázali udalosti augusta 2008 takúto zmenu nie je jednoduché dosiahnuť.

 

Toto má úzky súvis s celkovým kontextom týchto konfliktov. Koniec studenej vojny a úpadok sovietskej moci predstavovali zmenu kontextu dovtedajšieho usporiadania a dali týmto konfliktom vzniknúť. Oblasť, v ktorej Gruzínsko leží je síce rozlohou pomerne malá, no z geopolitického hľadiska značne významná. Kaukaz predstavujúci spojnicu východo-západným a tiež aj severo-južným smerom bol dejiskom boja o moc medzi regionálnymi mocnosťami už pred mnohými storočiami (Eyvazov n.d.). V súčasnosti dôležitosť tejto oblasti spočíva najmä kvôli významným náleziskám uhľovodíkov v strednej Ázii a v Kaspickej oblasti, pričom práve Kaukaz predstavuje dôležitý článok pri transporte týchto surovín smerom na svetové trhy (Shaffer 2009). Práve v súvislosti s týmto prvkom je vidieť motivácie Ruska k svojmu postoju ohľadom „zamrznutých“ konfliktov. Oslabenie Ruska v prvých rokoch po konci studenej vojny prinieslo možnosť angažovať sa v tejto oblasti aj iným aktérom. Avšak to, že Rusko stratilo priamy vplyv nad týmito oblasťami neznamená, že sa ho nesnaží získať späť, či aspoň udržovať ho nepriamo. Prostredníctvom svojej peacekeepingovej angažovanosti a podpore neuznaných republík si Rusko udržuje svoju prítomnosť v tejto oblasti[8]. Týmto spôsobom prispieva k neriešeniu tohto konfliktu, čím pomáha vytvárať nestabilitu tejto oblasti, čo má zásadný vplyv na vnímanie Gruzínska ako spoľahlivého partnera pri realizácií projektov, ktoré z ruského pohľadu poškodzujú jeho národné záujmy (Fillipov 2009).

 

Dôsledky pretrvávajúcich konfliktov v Gruzínsku

Dôsledky neustálej prítomnosti konfliktov v Abcházsku a Južnom Osetsku majú prirodzene svoje dôsledky. Tieto dôsledky sa prejavujú na viacerých úrovniach, ktoré sa dajú rozdeliť na lokálnu a medzinárodnú. Tiež je však možné vidieť dôsledky bezpečnostné, politické, ekonomické, sociálne na oboch týchto úrovniach.

 

V tej najkonkrétnejšej podobe a osobnej rovine sa konflikt odráža v počte strát na životoch či už v dôsledku samotných vojen z úvodu 90. rokov alebo v dôsledku stretov počas fáze neriešenia konfliktu[9]. Taktiež nemožno opomenúť množstvo vysídlených osôb, ktoré boli nútené opustiť sporné oblasti v dôsledku neistoty a strachu o svoj život. V prípade Abcházska sa jedná až o 250 000 Gruzíncov, z ktorých okolo 212 000 zostáva vysídlených (International Crisis Group 2008, ICG 2010). Títo utečenci sú rozptýlený po Gruzínsku a často žijú v provizórnych podmienkach dočasného ubytovania. Dá sa preto chápať, že práve z rád tejto skupiny sa najčastejšie ozývajú hlasy preferujúce radikálne riešenie tohto problému a vzhľadom na vysoký počet týchto osôb predstavujú pomerne slušnú spoločenskú silu (Broers 2008). V prípade Južného Osetska sa po vojne v 90. rokoch mnoho utečencov vrátilo, no po rusko-gruzínskej vojne v roku 2008 došlo opäť k pohybu obyvateľstva do Gruzínska (Cornell 2001; International Crisis Group 2010b). Problém utečencov je aktuálny tiež aj v opačnom garde, kde napríklad v Južnom Osetsku sa odhaduje, že okolo 15 000 utečencov ešte z prvej vojny stále nemá vlastné ubytovanie (International Crisis Group 2010b).

 

Ďalším významný dopad je ekonomický. Tento sa týka ako Gruzínska, tak aj Abcházska a Južného Osetska. Abcházsko aj Južné Osetsko predstavujú pomerne malé entity s obmedzeným zdrojom príjmov. Ekonomicky sú prakticky súčasťou Ruska, odkázané na jeho podporu a pomoc. Ako platidlo je v obehu ruský rubeľ, podobne veľká väčšina obyvateľov je zároveň občanmi Ruskej federácie[10] (BBC News 2011a; BBC News 2011b ). V jednej zo svojich správ International Crisis Group (2010) konštatuje, že nezávislosť na Gruzínsku je vykupovaná paradoxne stále zväčšujúcou sa závislosťou na Rusku. Toto je bezpochyby dôsledok pretrvávajúceho konfliktu a neuznania týchto štátov de iure medzinárodným spoločenstvom a z toho vyplývajúcej izolácie[11]. Veľmi významným zdrojom príjmov predstavuje pašeráctvo, hlavne import kontrabandu, ktorý už v minulosti odčerpával značné sumy z gruzínskej ekonomiky (Nilsson 2009).

Gruzínsko však ekonomicky nie je poškodzované len prostredníctvom pašeráctva. Gruzínsko je krajinou s pomerne slabou ekonomickou situáciou a zahraničné investície predstavujú významnú možnosť ako prispieť k ekonomickému rozvoju (Lynch 2006). Určite netreba veľmi zvýrazňovať, že investori zvyknú preferovať stabilné prostredie, kde ich investície majú možnosť sa zhodnotiť a nehrozí im nebezpečenstvo. Z tohto pohľadu je image Gruzínska ako krajiny z nedoriešenými konfliktami, ktoré majú potenciál opätovne prepuknúť jedným z faktorov, ktoré vedú k rozhodnutiam potenciálnych investorov vložiť svoje prostriedky do iných projektov.

 

V súvislosti s ekonomikou je vhodné zmieniť aj problematiku transportu ropy a zemného plynu, ktorá má značný medzinárodný politický presah. Gruzínskym územím prechádza ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC), ropovod WREP a Juhokaukazský plynovod (Baku-Tbilisi-Erzurum), ktoré spájajú oblasť Kaspického mora s Čiernym morom a predstavujú tak alternatívu k ruským dodávkam uhľovodíkov na západné trhy (Portál BP n.d.). Avšak ako poukazuje Monaghan (2008) rusko-gruzínska vojna v Južnom Osetsku ukázala, že táto alternatívna cesta je veľmi zraniteľná v prípade takéhoto nestabilného prostredia, ktoré ju vydáva pod ruský vplyv a tlak[12]. Tieto otázky rozhodne tiež vplývajú aj na európsku bezpečnosť.

 

Nedoriešené konflikty majú taktiež vplyv aj na pravdepodobnosť naplnenia gruzínskych ambícií stať sa súčasťou NATO a EÚ. Severoatlantická aliancia dala Gruzínsku záväzok, že sa stane jej členom hoci presný dátum nebol špecifikovaný (NATO 2011). Každopádne perspektíva reálneho členstva je najmä vzhľadom na situáciu ohľadom nevyriešených teritoriálnych sporov a silnej pozície Ruska v tomto regióne spolu s jeho nevôľou voči rozširovaniu NATO smerom k jeho hraniciam z krátkodobého aj strednodobého hľadiska vysoko nepravdepodobná (WEU 2008).

 

V rámci prehľadu dôsledkov nie je zbytočné poukázať na skutočnosť, že režimy v Abcházsku a Južnom Osetsku sú pomerne autoritárske a stav demokracie v Gruzínsku tiež nezodpovedá úplne všetkým štandardom (International Crisis Group 2007; ICG 2010a; ICG 2010b, ICG 2010c). Ťažko však hodnotiť či sa jedná o koreláciu alebo kauzalitu medzi trvajúcimi konfliktami, s ktorými súvisí pocit ohrozenia a sklony k autoritarianizmu. Dá sa však uvažovať nad tým, že pozadie, ktoré tento stav vytvára len ťažko môže prispievať vytvoreniu prostredia napomáhajúcemu rozvoju demokratických inštitúcií, právneho štátu a transparentnosti (WEU 2010).

 

Dôsledky je možné vidieť aj v prípade NATO a EÚ. Veľmi opatrné reakcie a neochota či neschopnosť reagovať rozhodnejšie na ruskú intervenciu v Gruzínsku vyslali signál, ktorý mohol byť interpretovaný ako posilnenie pozície Ruska v tejto oblasti (Wieclawski 2011). Sherr (2009: 206) argumentuje, že v čase vypuknutia vojny sa ukázalo, že NATO bolo „globálne preťažené, [jeho] „programy pre spoluprácu“ v ruskom „blízkom pohraničí“ boli bezzubé, slabosť partnerov NATO bola chronická a samotné NATO bolo silno nesúrodé ohľadom otázky svojho budúceho smerovania“. Podobne aj v prípade EÚ sa dá hovoriť o akomsi nedostatku odhodlania. Francúzsky prezident Sarkozy síce vyjednal v mene Európskej únie s Ruskom prímerie v Gruzínsku, no do dnešného dňa Rusko niektoré jeho body dlhodobo nerešpektuje (International Crisis Group 2011).

 

Rusko sa vo svojom boji o vplyv na Kaukaze zdá byť ako víťaz, no aj v tomto prípade, ako to často býva, realita je menej jednoznačná ako sa môže javiť. Ruská intervencia vyvolala obavy u ostatných členov Spoločenstva nezávislých štátov, čo viedlo k ich snahe o nadviazanie bližších vzťahov s inými regionálnymi (nezápadnými a neruskými) hráčmi, najmä s Čínou (Wieclawski 2011). Podobne utrpel aj celkový image Ruska, čo môže viesť z dlhodobého strategického hľadiska k negatívnemu výsledku. V následnosti na ruskú intervenciu v Gruzínsku došlo napríklad k masovému odlivu z ruského trhu čo viedlo k výraznému poklesu na Moskovskej burze a k devalvácii rubľa (Wieclawski 2011).

 

4. Záver

 

Je možné, že niektoré konflikty sa prostredníctvom pôsobenia času postupne vytratia, z rôznych dôvodov prestanú byť relevantné. „Zamrznuté“ konflikty, najmä keď sú páve vo fáze zníženej intenzity môžu v nezainteresovanom pozorovateľovi vyvolať dojem, že tento konflikt postupne odchádza do stratena. Ako bolo v tejto práci poukázané prostredníctvom odkazov na viacerých autorov venujúcich sa tejto problematike nič nie je ďalej od pravdy. Samotný prípad Gruzínska predostretý v tejto práci veľmi dobre ilustruje, že „zamrznuté“ konflikty v skutočnosti zamrznutými nie sú a kvôli svojej rýchlej dynamike a tendencii vytvárať krízy, ktoré môžu ľahko prerásť do výraznejšej násilnej formy predstavujú značný zdroj nestability v regióne a často aj v širšom medzinárodnom prostredí.

 

Odhalenie príčin pretrvávajúceho stavu neriešenia týchto konfliktov je rovnako dôležité ako štúdia príčin, ktoré konflikt vyvolali. Bez odstránenia týchto príčin bude len ťažko možné tieto konflikty transformovať tak, aby to viedlo ku konečnému dosiahnutiu dohody. V prípade Gruzínska sa tieto príčiny javia byť do veľkej miery ovplyvnené najmä celkovým kontextom situácie, ktorá vyplýva zo širších geopolitických súvislostí. Rovnako táto práca poukázala na to, že dôsledky vyplývajúce z existencie predĺžených konfliktov majú dôsledky nielen na lokálnej úrovni, ale vplývajú aj na celkové medzinárodné prostredie. Aj z tohto dôvodu by snahe o ich riešenie mala byť venovaná väčšia pozornosť nielen na úrovni odborných článkov a štúdií, ale aj v širšom verejnom diskurze.

 

 

 

Zoznam literatúry

 

BBC News. 2008. BP shuts down Georgia pipelines. 12. august (citované 10.11.2011) (http://news.bbc.co.uk/2/hi/business/7556215.stm)

 

BBC News. 2008. Russia recognizes Georgian rebels. 26. august (citované 10.11.2011) (http://news.bbc.co.uk/2/hi/7582181.stm)

 

BBC News. 2011a. Regions and territories: South Ossetia. 8. február (citované 10.11.2011) (http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/country_profiles/3797729.stm)

 

BBC News. 2011b. Regions and territories: Abkhazia. 8. február (citované 10.11.2011) (http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/3261059.stm)

 

Broers, L., 2008. Filling the Void: Ethnic Politics and Nationalities Policy in Post-Conflict Georgia. Nationalities Papers, Vol. 36, No. 2 p. 275-304

 

Clancy, M.A. a Nagle J., 2009. Frozen Conflicts, Minority Self-Governance, Asymetrical Autonomies – In search of a framework for conflict management and conflict resolution. INCORE. (citované 10.11.2011) (http://www.asef.org/images/docs/1276-6th_AER_Background_Paper_-_Dr._Clancy_and_Dr._Nagle.pdf)

 

Ciobanu C., 2008. Political Economy of „Frozen Conflicts“ in Ex-Soviet States: Challenges and Prospects for the U.S. and Russia. Virginia Social Science Journal, Vol. 43, p. 38-55

Coleman D.Y., 2011. Appendix: South Ossetia. Russia Country Review., CountryWatch Incorporated, p. 148-158.

 

Cornell, S., 2001. Small Nations and Great Powers. London, Routledge Curzon

 

Darchiashvili V., 2007. Gruzínsko-Abcházsky etnický konflikt. In: Šmíd, T. – Vaďura, V. (eds.): Etnické konflikty v postkomunistickém prostoru. Brno: CDK p. 235 – 268

 

De Waal, T., 2004. The Nagorno Karabakh, the Abkhazian-Georgian and the Georgian-South

Ossetian Conflicts. In: Dufourq, J. – Ponsard L. (eds.): The South Caucasus: Promoting Values Through Cooperation. NATO Defense College. p. 53-57 (citované 10.11.2011) (http://www.isn.ethz.ch/isn/Digital-Library/Publications/Detail/?ots591=0c54e3b3-1e9c-be1e-2c24-a6a8c7060233&lng=en&id=26465)

 

Dudouet, V., 2006. Transitions from Violence to Peace: Revisiting Analysis and Intervention in Conflict Transformation. (citované 10.11.2011) (http://www.berghof-conflictresearch.org/documents/publications/br15e.pdf)

 

Eyvazov, J., n.d. Geopolitical Lessons of the Post-Soviet Caucasus: Froward to Globalization or Back to Classical Eurasian Geopolitics?. CA&CC Press AB Publishing House. (citované 10.11.2011) (http://www.ca-c.org/c-g/2006/journal_eng/c-g-1/03.eyvazoven.shtml)

Fillipov, M., 2009. Diversionary Role of the Georgia-Russia Conflict: internatioanl

 

Constraints and Domestic Appeal. Europe-Asia Studies. Vol. 61, No. 10, p. 1825-1847

 

Grahamanova, A., 2007. Peace strategies in „frozen“ ethno-territorial conflicts: integrating reconciliation into conflict management. MZES. (citované 10.11.2011) (http://www.mzes.uni-mannheim.de/publications/wp/wp-103.pdf)

 

Gordadze 2009. Georgian-Russian Relations in the 1990s. In: Cornell, S.E. – Starr, F.S. (eds.): The Guns of August 2008: Russia´s War in Georgia. Armonk: Sharpe p. 28-48

 

Hiscock, D., 2004. Azerbaijan and Georgia: Perspectives for NATO Membership. In: Dufourq, J. – Ponsard L. (eds.): The South Caucasus: Promoting Values Through Cooperation. NATO Defense College. p. 99-107 (citované 10.11.2011) (http://www.isn.ethz.ch/isn/Digital-Library/Publications/Detail/?ots591=0c54e3b3-1e9c-be1e-2c24-a6a8c7060233&lng=en&id=26465)

 

International Crisis Group, 2007. Georgia Sliding Towards Authoritarianism?. Europe Report No 189. (citované 10.11.2011) (http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/europe/189_georgia___sliding_towards_authoritarianism.pdf)

 

International Crisis Group, 2008. Georgia Conflict History. (citované 10.11.2011) (http://www.crisisgroup.org/en/key-issues/research-resources/conflict-histories/georgia.aspx)

 

International Crisis Group, 2010a. Abkhazia: Deepening Dependence. Europe Report No 202. (citované 10.11.2011) (http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/europe/202_abkhazia___deepening_dependence.pdf)

 

International Crisis Group, 2010b. South Ossetia: The Burden of Recognition. Europe Report No 205. (citované 10.11.2011) (http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/europe/205%20South%20Ossetia%20-%20The%20Burden%20of%20Recognition.pdf)

 

International Crisis Group, 2010c. Georgia Securing a Stable Future. Europe Briefing No 58. (citované 10.11.2011) (http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/europe/B58%20Georgia%20–%20Securing%20a%20Stable%20Future.pdf)

 

International Crisis Group, 2011. Georgia-Russia: Learn to Live like Neighbours. Europe Briefing No 65. (citované 10.11.2011) (http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/europe/caucasus/georgia/B65–%20Georgia-Russia-%20Learn%20to%20Live%20like%20Neighbours.pdf)

 

Lynch, D., 2005. New thinking about “frozen” conflicts. Helsinki Monitor 2005. Vol. 16, No. 3, p. 192-195

 

Lynch, D., 2005. Why Georgia matters. Chailot Paper no. 86. European Union Institute for Security Studies. (citované 10.11.2011) (http://www.iss.europa.eu/uploads/media/cp086.pdf)

 

MacFarlane, N.S., 2008. Frozen Conflicts in the Former Sovier Union – The Case of

 

Georgia/South Ossetia. OSCE Yearbook 2008. p 23-33 (citované 10.11.2011) (http://www.core-hamburg.de/documents/yearbook/english/08/MacFarlane-en.pdf)

 

Monaghan, A., 2008. The Russo-Georgian Conflict. Immediate Report. NATO Defense

 

Collage. (citované 10.11.2011) (http://www.ndc.nato.int/research/series.php?icode=3)

 

Morar, F., 2010. The Myth of „frozen conflicts“ : TranscendingnIllusive Dilemas. per

 

Concordium. Vol. 1, No 2 p. 10-18 (citované 10.11.2011) (http://www.marshallcenter.org/mcpublicweb/MCDocs/files/College/F_Publications/perConcordium/perConcordiamV1N2English.pdf)

 

NATO, 2011. NATO´s relations with Georgia. (citované 10.11.2011) (http://www.core-hamburg.de/documents/yearbook/english/08/MacFarlane-en.pdf)

 

Nilsson, N., 2009. Georgia´s Rose Revolution: The Break with the Past. In: Cornell, S.E. – Starr, F.S. (eds.): The Guns of August 2008: Russia´s War in Georgia. Armonk: Sharpe p. 85-103

 

Nodia, G., 2004. The South Caucasus, A Region of Geostrategic Importance: Specificity and Current Security Issues. In: Dufourq, J. – Ponsard L. (eds.): The South Caucasus: Promoting

 

Values Through Cooperation. NATO Defense College p. 17-24 (citované 10.11.2011) (http://www.isn.ethz.ch/isn/Digital-Library/Publications/Detail/?ots591=0c54e3b3-1e9c-be1e-2c24-a6a8c7060233&lng=en&id=26465)

 

Portál BP, n.d. Our projects and operations. (citované 10.11.2011) (http://www.bp.com/sectiongenericarticle.do?categoryId=9028956&contentId=7053899)

 

Ramsbotham et al.. 2005. Contemporary Conflict Resolution.:The Prevention, Management and Transformation of Deadly Conflicts. Cambridge: Polity

 

RIA Novosti, 2011. Vanutu recognizes Abkhazia independence – Abkhaz ministry. 31. máj (citované 10.11.2011) (http://en.rian.ru/world/20110531/164348947.html)

 

Shaffer, B., 2009. The Geopolitice of the Caucasus. The Brown Journal of World Affairs. Vol. XV, Issue II, p. 131-142

 

Sherr, J., 2009. The Implications of the Russio-Georgian War for European Security. In:

Cornell, S.E. – Starr, F.S. (eds.): The Guns of August 2008: Russia´s War in Georgia. Armonk: Sharpe p. 196-224

 

Wallensteen, P., 2007. Understanding Conflict Resolution. London: SAGE

 

Western European Union, 2008. European Security after the war in Georgia. Dokument A/2029. (citované 10.11.2011) (http://www.assembly-weu.org/en/documents/sessions_ordinaires/rpt/2008/2029.pdf)

 

Western European Union, 2010. Frozen Conflicts and Europe´s Security. Dokument A/2065. (citované 10.11.2011) (http://www.assembly-weu.org/en/documents/sessions_ordinaires/rpt/2010/2065.pdf)

 

Wieclawski, J., 2011. Challenges for the Russian Foreign Policy – the Lesson of the Georgian Conflict. Asian Social Science. Vol. 7, No. 8, p. 12-20

 

Autor: Alexandra Nemčovská, studentka Bezpečnostních a strategických studií, FSS MU.