V posledných mesiacoch zažíva Turecko sériu teroristických útokov uskutočnených Stranou kurdských pracujúcich (PKK) respektíve pridruženou organizáciou Sokoly za slobodu Kurdistanu (TAK) alebo takzvaným Islamským štátom. Napriek tomu, že na pohľad sa jedná o dve nezávislé teroristické kampane, obe môžu viesť k rovnakému výsledku – priamemu tureckému vojenskému zásahu v Sýrii.
Hoci je teroristická aktivita spomenutých kurdských organizácií najmä dôsledkom prebiehajúceho boja medzi tureckými ozbrojenými zložkami a PKK na juhovýchode Turecka, zdá sa, že Erdoganova vláda sa tieto útoky snaží asociovať priamo s udalosťami v Sýrii poprípade priamo s kurdskou YPG. Okrem toho, že je z tureckej strany dlhodobo zdôrazňovaná spojitosť medzi PKK a YPG, vo vyjadreniach prezidenta Erdogana či iných predstaviteľov sa objavujú tiež konkrétne obvinenia hovoriace o priamej zodpovednosti PYD, napríklad za teroristický útok v Ankare z februára tohto roku. Vo všeobecnosti Turecko nerobí rozdiel medzi PKK a YPD a obe organizácie označuje za teroristické.
Paralelne s úspechmi kurdských jednotiek v Sýrii v boji proti Islamskému štátu, ktoré tak boli schopné značne rozšíriť Kurdmi kontrolované územie stúpa tiež nespokojnosť a aktivita tureckej strany. Turecko tak najprv vytýčilo líniu, ktorá mala vyznačovať maximálnu hranicu kurdského postupu v Sýrii. Tú však kurdské jednotky prekročili a tento krok vyústil do priameho ostreľovania ich pozícií tureckou armádou. Zároveň tureckí vrcholní predstavitelia opakovane vyzývajú svojich spojencov na uskutočnenie pozemnej operácie v krajine.
Priame ostreľovanie kurdských pozícií sa neukázalo ako dostatočne účinné na to, aby postup Kurdov v Sýrii zastavilo a je zrejmé, že bez dostatočne silnej pozemnej tureckej či spriatelenej jednotky priamo v Sýrii sa tak nestane ani v budúcnosti. V súčasnej dobe pri tom vyzerá, že ani značná podpora vybraných povstaleckých skupín neprináša Turecku želané výsledky, v tomto prípade zastavenie postupu Kurdov. V tomto kontexte je nutné zdôrazniť, že predstava existencie kurdskej politickej entity ovládajúcej relatívne značné územie priamo na tureckej hranici, navyše priamo či nepriamo prepojenej na PKK je pre Turecko spolu s udržaním Assada pri moci podľa autora tohto textu vnímaná Tureckom ako primárna hrozba plynúca zo sýrskej občianskej vojny.
Turecká invázia do Sýrie však so sebou nesie množstvo potenciálnych problémov a bez výraznej podpory tureckého obyvateľstva či negatívnych výsledkoch by mohla znamenať pád vládnej strany AKP. Tu je nutné poznamenať, že turecká spoločnosť je v dnešnej dobe maximálne polarizovaná, čo je do značnej miery výsledkom agresívnej rétoriky prezidenta Erdogana a predstaviteľov vládnej strany AKP. Tým sa podarilo rozdeliť spoločnosť na dva nezmieriteľné tábory rozdelené zjednodušene na línii sekularisti verzus islamisti, pričom len vláda AKP má byť tá, ktorá zaručuje, že náboženské, kultúrne či ekonomické práva jej voličskej základne nie sú ohrozené kemalistami. Medzi oboma skupinami panuje veľká miera nedôvery, pričom voliči sú neochotní akokoľvek „potrestať“ Erdogana , predovšetkým za stavu, keď Turecko pod jeho vedením ekonomicky rastie. Práve takáto extrémna polarizácia poskytuje tiež vysvetlenie prečo bola členská základňa AKP tak rezistentná vyvodiť politické dôsledky voči Erdoganovi a AKP napríklad po prevalení korupčných škandálov prepojených priamo s Erdoganovou rodinou. Turecko je tak názorným príkladom fenoménu bounded communities, tak ako ho definuje Andrew Linklater. Kým bombové útoky cielené na ozbrojené zložky či straty na životoch v bojoch s PKK nemusia mať potrebný zjednocujúci potenciál, po útokoch s množstvom civilných obetí sa v Turecku zdvihla vlna solidarity a nevôle. Výsledkom tak môže byť zjednotenie tureckej populácie v zmysle my-Turci vs oni-Kurdi. Tento argument podporuje aj nedávna spoločná protiteroristická deklarácia nepriamo zameraná voči kurdskému separatizmu, pod ktorú sa podpísali lídri troch hlavných tureckých politických strán. Spolu so značne aktívnou kampaňou vykresľujúcou PKK a YPG ako toho istého nepriateľa to môže byť významný faktor, umožňujúci vstup tureckej armády do Sýrie.
Podobný dopad je možné očakávať tiež na medzinárodnej scéne, keď sa ako svetová verejnosť, tak jednotliví lídri pripájajú k odsudzovaniu kurdského terorizmu a vyjadrujú svoju solidaritu prostredníctvom kampaní ako #prayforankara.
Akokoľvek cynicky to môže znieť, pre Turecko je to značene vítaná zmena, po množstve dlhodobej kritiky, zameranej či už na jeho postup voči PKK, alebo postoju k sýrskej občianskej vojne. Na druhej strane, tieto útoky majú jednoznačne kontraproduktívny dopad na obraz kurdskej strany konfliktu. V konečnom dôsledku sa tak dá konštatovať, že teroristická kampaň TAK (spolu s útokmi Islamského štátu) viedla k posilneniu pozície súčasnej tureckej vlády a Erdogana a to ako v rámci Turecka, tak v medzinárodnej rovine. Tento vývoj by Turecku mohol pripraviť podmienky pre prípadné rozhodnutie o presadzovanom riešení nasadenia pozemných síl v Sýrii.
Takéto rozhodnutie samozrejme obnáša množstvo ďalších bezpečnostno-politických aspektov – súhlas spojencov, stiahnutie Ruska zo Sýrie- ktoré je nutné vziať do úvahy a v žiadnom prípade nie je výhradne len výsledkom spomenutých faktorov. Tureckou odpoveďou ale s určitosťou bude minimálne vystupňovanie operácií proti PKK na svojom území.
