Keď v marci 2025 vypukli boje v juhosudánskom meste Nasir, narastajúca politická kríza opäť ohrozila krehký mierový proces v krajine. Po útoku nuerskej Bielej armády na pozície Juhosudánskych ľudových obranných síl SSPDF nasledovali zatknutia opozičných predstaviteľov v hlavnom meste Jube, umiestnenie ich lídra Rieka Machara do domáceho väzenia, neskoršie obvinenia zo zrady a obavy, že mierovej dohode z roku 2018 hrozí kolaps. Udalosti v Nasire však poukázali aj na širší problém, než len ďalšie kolo mocenského zápasu medzi prezidentom Salvom Kiirom a jeho opozičnými rivalmi. Otvorili otázku, ktorá zostáva jadrom bezpečnostného poriadku Južného Sudánu: kto v skutočnosti drží v rukách ozbrojenú moc v štáte, kde sú armáda, milície, opozičné frakcie a komunitné sily navzájom prepletené? [1] [2]
Pretrvávajúce násilie v Južnom Sudáne nemožno vysvetliť iba slabou políciou, nedostatočným vymáhaním práva alebo existenciou opozičných povstalcov, spochybňujúcich vládu. Poriadok v krajine totiž stále závisí od konkurenčných formálnych a neformálnych ozbrojených síl, nárokujúcich si bezpečnostnú autoritu z odlišných zdrojov. [3] Niektoré vznikajú v komunitách, ktoré nedôverujú schopnosti štátu ich ochrániť. Iné sú budované elitami, ktoré zase nedôverujú formálnym inštitúciám pri udržiavaní vlastnej moci. Niekde medzi týmito dvoma pólmi sa nachádzajú armáda, spravodajské služby, opozičné frakcie, ozbrojené mládežnícke skupiny a polointegrované milície. [4] [5]
Rozdiel medzi komunitnou a štátom podporovanou paramilitarizáciou možno ilustrovať na dvoch výrazných príkladoch z občianskej vojny: nuerskej Bielej armáde a bývalej dinkovskej lojalistickej sieti Mathiang Anyoor. Biela armáda predstavuje nátlak zdola, ozbrojenú komunitnú sebaobranu, ktorá môže prerásť až do vojenskej mobilizácie. [3] Mathiang Anyoor predstavuje nátlak zhora, lojalistickú silu sformovanú okolo prezidentského úradu a vrchného vojenského velenia. [6] Nemajú rovnaký pôvod, štruktúru ani politickú funkciu, a predsa sa podieľajú na tom istom násilí. Spoločne dokazujú, že skutočný problém bezpečnosti Južného Sudánu tkvie v paramilitarizáci a zneužívaní bezpečnostných síl.
Štát bez monopolu
Južný Sudán disponuje formálnymi bezpečnostnými inštitúciami, ktoré by na papieri mali byť schopné zaistiť bezpečnosť podľa stanovených kontrolných reťazcov. Patrí sem policajná služba SSNPS, armáda SSPDF, spravodajské orgány ako NSS, súdy, ministerstvá, mierové dohody aj aktívne plány reformy bezpečnostného sektora. V praxi je však táto ozbrojená autorita rozdelená do viacerých mocenských centier. [7]
Paramilitarizácia v tomto kontexte neznamená iba existenciu milícií mimo štátu. Znamená širší presun bezpečnostnej autority k ozbrojeným aktérom, ktorých lojalita, velenie a zodpovednosť zostávajú nejasné. [4] [8]
Na lokálnej úrovni sú to juhosudánske etnické komunity. V pastierskych oblastiach na severe krajiny sú obyvatelia často silnejšie viazaní na svoju pôdu, vodu a dobytok než na vzdialené štátne inštitúcie. Hlavné slovo majú náčelníci a staršinovia a ozbrojená mládež s veliteľmi, medzi Nuermi nazývanými kuaar burnam. Pri riešení vnímaných krívd a neprávostí sa spoliehajú na tradičné formy riešenia sporov – ozbrojenú mobilizáciu svojej mládeže. V oblastiach, kde štátne sily chýbajú alebo sú vnímané ako stranícke, sa miestna mobilizácia môže javiť ako jediný dôveryhodný nástroj ochrany. [3] [9] [10]
V centre sa medzitým politické elity opakovane spoliehajú na nátlak, patronáž a osobné väzby vo velení. Vojenská hodnosť nemusí automaticky znamenať lojalitu voči štátu ako inštitúcii. Dôstojník SSPDF môže zastávať oficiálnu funkciu a popritom byť oddaný svojmu etniku, komunite či veliteľovi. Ozbrojené paramilitárne skupiny sú často začleňované do armády bez toho, aby prešli nevyhnutnou transformáciou. [11] Integrácia tak len zriedkavo vedie k vytváraniu ucelenej štátnej ozbrojenej sily. Oveľa častejším javom je stieranie hranice medzi armádou, paramilitárnymi silami a proštátnymi milíciami. [3] [4] [5] [6]
Práve v tomto kontexte treba vnímať Bielu armádu a Mathiang Anyoor. V jednom prípade sa komunity mobilizujú, pretože nedôverujú štátu. V druhom prípade sú ozbrojené sily formované zhora, pretože politické elity nedôverujú formálnym inštitúciám pri udržiavaní vlastnej moci.
Biela armáda: ochrana zdola
Biela armáda má svoje korene v období po rozkole vo vedení povstaleckého hnutia SPLM/A v roku 1991 medzi zakladateľom Johnom Garangom a súčasne väzneným Riekom Macharom. Rozkol viedol k mobilizácii nuerských bojovníkov, útoku na Bor a masakru dinkovského obyvateľstva, čím započalo obdobie brutálneho medzietnického násilia medzi dvoma najvýznamnejšími komunitami Južného Sudánu, ktorého dôsledky pretrvávajú dodnes. Názov White Army pochádza podľa Younga z vymedzenia sa Nuerov voči čiernym uniformám štátnych ozbrojených jednotiek. [3] [12]
Pojem „mládež“ vo vzťahu k nuerským milíciám neoznačuje striktne vekovú kategóriu. Ide skôr o sociálnu skupinu založenú na spoločenských funkciách, fyzickej zdatnosti a schopnosti chrániť komunitu. Zahŕňa väčšinu telesne schopných chlapcov a mužov, ktorí sa podieľajú na ochrane dobytka, pôdy a miestnych spoločenstiev. [9] [10]
Biela armáda preto nie je konvenčnou armádou. Nemá stabilnú hierarchiu ani jednotný reťazec velenia, ktorý by dokázal autoritatívne rozhodovať o vstupe do vojny. Jej vedenie býva lokálne a situačné. Autorita prechádza cez klany, staršinov, prorokov a veliteľov ozbrojenej mládeže, kuaar burnam. Komunity poskytujú jedlo, bojovníkov a finančnú podporu. Nuerské ozbrojené skupiny si tak zachovávajú výraznú autonómiu. [3] [9] [10] [13]
Považovať Bielu armádu výlučne za „predĺženú ruku“ Macharových opozičných síl je preto zavádzajúce. Po vypuknutí občianskej vojny v roku 2013 bojovala po boku opozičných jednotiek SPLM-IO a voľne s nimi spolupracovala aj po skončení najintenzívnejšej fázy konfliktu. Spolupráca však nikdy neprerástla do plne jednotného velenia či integrácie do radov opozície. Motivácia nuerských bojovníkov totiž nespočívala primárne v zadržovaní územia, ale lokálnej sebaobrane, ochrane dobytka a pomste za masaker Nuerov v Jube v roku 2013. [3]
Práve história násilia zo strany štátu je dôvodom, prečo je Biela armáda dodnes v niektorých nuerských oblastiach preferovanou bezpečnostnou zložkou, zabezpečujúcou „komunitnú spravodlivosť“ na svojom území. Ozbrojená mládež sa dokáže mobilizovať rýchlejšie ako armáda či polícia, pozná terén lepšie ako regulárne sily a najmä sa opiera o lokálnu legitimitu. [14]
Bezpečnostná úloha Bielej armády však nesie aj významné riziká. To isté komunitné zakotvenie, ktoré ju činí lokálne efektívnou silou, zároveň sťažuje jej reguláciu. História nuerského násilia zahŕňa masaker v Bore z roku 1991, rozsiahlu mobilizáciu proti Murleom v rokoch 2011 až 2012 vrátane rétoriky kolektívneho zničenia, ako aj viaceré intervencie počas občianskej vojny, najmä v Bore a Malakale, pri ktorých dochádzalo k vysokým stratám aj medzi civilným obyvateľstvom. [15] [3]
V tom spočíva paradox bezpečnosti zdola. Biela armáda existuje, pretože reálne komunity čelia reálnym hrozbám, ktoré štát nedokáže alebo nechce riešiť. Akonáhle však bezpečnosť vykonáva ozbrojená mládež namiesto civilne zodpovedných inštitúcií, ľahko sa stáva selektívnou, pretože jej chýbajú pravidlá. Môže začínať ako komunitná sebaobrana a postupne eskalovať až do občianskej vojny.
Mathiang Anyoor: právomoc zhora
Sieť Mathiang Anyoor, doslovne „hnedá húsenica“, predstavuje opačný fenomén. Zatiaľ čo Biela armáda si zachovala výraznú autonómiu voči formálnym ozbrojeným štruktúram, Mathiang Anyoor sa postupne presunula z lokálnej a hraničnej mobilizácie do centra štátnej moci. Jej korene siaha k vzťahom medzi štátnou armádou a ozbrojenými pastiermi gelweng na severe v Bahr el Ghazal a Warrap, k výcviku v Pantite a k obavám z konfliktu so Sudánom pri sporných pohraničných oblastiach. [6]
Po vypuknutí občianskej vojny v roku 2013 však bola táto mobilizácia využitá v prospech prezidenta Salvu Kiira, pod vedením Paula Malonga a vládnej vojenskej kampane. [6] Alternatívny názov formácie, Dot Ke Beny, zvyčajne prekladaný ako „zachrániť prezidenta“, vystihoval jej politický účel lepšie než akékoľvek technické označenie.
Na rozdiel od Bielej armády bola Mathiang Anyoor lojalistickou silou vybudovanou okolo ochrany režimu. Jej účelom bolo posilniť Kiirov bezpečnostný aparát a poskytnúť mu spoľahlivú ozbrojenú oporu v rámci armády. Jej postavenie v juhosudánskych ozbrojených silách však zostávalo nejasné. Kritici ju opisovali ako súkromnú armádu. [16] Predstavitelia vlády naopak tvrdili, že išlo len o ďalšiu vojenskú formáciu, pričom poukazovali na jej integráciu do Prezidentskej gardy, známej ako Tigrí prápor. Mathiang Anyoor preukázateľne nezostala iba doplnkom armády. Po strate dôvery a masových defekciách v SPLA na počiatku občianskej vojny sa stala jedným z jadier vládnej vojnovej mašinérie. [6]
História Mathiang Anyoor je preto úzko spätá s násilnou politikou vlády počas občianskej vojny. Mathiang Anyoor a súvisiace sily boli spájané s útokmi na nuerských civilistov v Jube v decembri 2013, ktoré prispeli k vypuknutiu občianskej vojny, ako aj s neskorším násilím voči ne-dinkovskému obyvateľstvu v Hornom Níle, Unity, Yei a Wau. Po páde jej patróna Paula Malonga v roku 2017 sa niektoré časti tejto siete údajne fragmentovali, stiahli alebo prešli do iných ozbrojených formácií. [6]
Podstatnou otázkou ale nie je, či Mathiang Anyoor dodnes pôsobí pod rovnakým menom a mandátom. Dôležitejšie je, či juhosudánske bezpečnostné inštitúcie prekonali model, ktorý predstavovala, teda personalizované, etnicky nabité a politicky využiteľné presadzovanie sily, obchádzajúce pravidlá Revitalizovanej mierovej dohody z roku 2018. Dostupné dôkazy naznačujú, že sa tak nestalo. Hlbší vzorec, ktorý Mathiang Anyoor symbolizuje, z juhosudánskej politiky nezmizol. Naopak, v istých prípadoch sa inštitucionalizoval a umožnil, aby elity ďalej vykonávali svoju represívnu politiku pod zastrešením inštitúcií ako NSS. [3] [6] [7] [21]
Mathiang Anyoor zostáva dôležitým príkladom pre pochopenie bezpečnostného poriadku v Južnom Sudáne. Ukazuje, že problém milícií nevychádza iba zo slabých periférií a komunitnej sebaobrany. Vzniká aj v samotných centrách moci, kde politické vedenie využíva polo-formálne ozbrojené štruktúry na udržanie režimnej kontroly.
Zneužívanie mierových dohôd
Mierový proces po roku 2018 v Južnom Sudáne opakovane sľuboval reformu bezpečnostného sektora, zjednotenie síl, umiestňovanie vojakov do táborov, demobilizáciu a integráciu. Sú to nevyhnutné ciele, ale môžu problém aj reprodukovať, ak sa k ozbrojeným aktérom správajú ako k jednotkám, ktoré treba len spočítať, odmeniť a vhodne preveliť. [7]
Integrácia môže v Južnom Sudáne pripomínať trhovisko. Armádni velitelia vyjednávajú s ozbrojenými pastiermi, príslušníkmi ozbrojených síl aj žoldniermi. Komunity a jednotlivci sa učia, že participácia v cykle juhosudánskeho násilia môže byť cestou k politickému zviditeľneniu. [13] Namiesto znižovania počtu bojovníkov tak môžu mierové procesy motivovať k ďalšej mobilizácii. Ozbrojené skupiny nafukujú počty svojich členov v očakávaní hodností, financovania platov, výhodného umiestnenia do táborov alebo budúcej politickej priazne. Už v roku 2011 sa počty personálu SPLA odhadovali na približne 240-tisíc, pričom údajne až polovica z nich mala byť „duchovia“, teda neexistujúci vojaci. [7]
Na ten istý problém nadväzoval aj akčný plán, navrhnutý v roku 2025 predsedom Národného prechodného výboru, ktorý rátal so zaškolením 150-tisíc príslušníkov juhosudánskeho bezpečnostného sektora. V rokoch 2021 a 2022 síce absolvovalo výcvik približne 53-tisíc príslušníkov Necessary Unified Forces, no nasadená bola len menšia časť z nich. Keďže politické vedenie nedokázalo dosiahnuť dohodu o jednotnom velení, väčšina síl bola napokon presunutá do existujúcich štruktúr SSPDF. V tomto prípade išlo o priamy príklad pseudo-integrácie, ktorou vláda obchádzala dohodnuté pravidlá. [11]
Revitalizovaná mierová dohoda nechtiac zastrešila mnohé pochybné procesy, ktoré prispeli ku konsolidácii moci prezidenta Salvu Kiira na úkor Rieka Machara a jeho opozície. [7] [11] Zatiaľ čo ozbrojené násilie je nepochybne produktom etnickej nenávisti, je rovnako aj dôsledkom štátnej politiky, ktorá ho opakovane využíva. [17] Aktéri doň voľne vstupujú a aj z neho vystupujú podľa meniacich sa politických príležitostí. Niektorí sú v jednom okamihu proti vláde a v ďalšom sa k nej pripájajú. Výsledné násilie má zdanlivo vždy niečo spoločné so súperením vlády s opozíciou a príčiny neštátneho násilia zostávajú neadresované.
NSS a vzorec juhosudánskej bezpečnosti
Paramilitarizácia v Južnom Sudáne nebola výlučne javom občianskej vojny. Hoci bola Mathiang Anyoor po skončení najintenzívnejšej fázy konfliktu postupne rozložená a časť jej príslušníkov integrovaná do formálnych bezpečnostných zložiek, logika vytvárania paralelných ozbrojených štruktúr pretrvala. Nezanikla ani po uzavretí mierovej dohody v roku 2018, ale presunula sa do inštitucionálnej roviny štátu. [6] [11] [18]
V nasledujúcich rokoch získala čoraz významnejšie postavenie Národná bezpečnostná služba (NSS), ktorú prezident Kiir posilňoval ako protiváhu armáde a jej veliteľom. NSS sa z pôvodne spravodajskej inštitúcie postupne transformovala na rozsiahly nástroj politickej kontroly, ktorý presahuje tradičné hranice bezpečnostného sektora. NSS zasahuje do vnútropolitických sporov, dozoruje nad opozíciou, občianskou spoločnosťou aj médiami zároveň. Neslávne prevádzkuje zaisťovacie zariadenia ako Blue House, či koordinuje skupiny známe ako „unknown gunmen“, ktoré sú spájané s mimosúdnymi popravami a zastrašovaním politických oponentov. [18]
Popri spravodajskej činnosti disponuje vlastnými ozbrojenými kapacitami a približne 40-tisíc príslušníkmi vrátane jednotiek s ťažkou technikou. Čo je najdôležitejšie, nepodlieha veleniu SSPDF, ale priamo prezidentskému úradu. V praxi tak funguje ako autonómne centrum moci v rámci štátu. Inštitúcie ako NSS zriedkakedy obmedzujú svoju kontrolu len na bezpečnostný sektor. Plynule prenikajú aj do ekonomiky, v prípade NSS cez vlastné letecké spoločnosti, stavebníctvo, logistiku či ochranu ropných polí, ktoré tvoria viac ako 80 % národného príjmu. [18] [19]
Tento vývoj odhaľuje kľúčový vzorec juhosudánskeho bezpečnostného systému. Centralizácia politickej moci a fragmentácia ozbrojenej autority sa navzájom nevylučujú, ale posilňujú. [7] Moc v Jube sa sústreďuje práve prostredníctvom jej rozdeľovania medzi armádu, spravodajské služby, lokálnych patrónov a ozbrojené siete. Komunitné milície môžu byť kooptované alebo militarizované štátom, zatiaľ čo štátom vytvorené jednotky môžu preberať funkciu lokálnych patrónskych sietí. Oba skúmané prípady oslabujú vyhliadky na budovanie neutrálneho, civilne riadeného monopolu na násilie v krajine. Výsledkom je štát, v ktorom sa vládne cez fragmentáciu. [20] [21] [8]
Z tohto pohľadu tiež možno Mathiang Anyoor vnímať ako fázu v bezpečnostnom vývoji mobilizovaných milícií, ktoré sú v Južnom Sudáne neustále preskupované medzi komunitnou, vojenskou a štátnou rovinou. Jej postupná integrácia do formálnych armádnych štruktúr poukázala na skutočnosť, že paramilitarizácia juhosudánskych komunít nie je štátom len tolerovaná, ale aj aktívne podporovaná.
Budúca reforma bezpečnostného sektora by nemala byť vnímaná ako nemožná, no nemožno ju ani zredukovať na viac výcviku, väčšiu integráciu, štedrejšie financovanie a násilné odzbrojovanie komunít. Ak má byť reforma bezpečnostného sektora viac než administratívnym presunom ozbrojených aktérov do nových štruktúr, musí adresovať narušenie dôvery medzi komunitami, medzi komunitami a štátom a medzi štátnymi zložkami navzájom. [20] [21]
Bezpečnosť v Južnom Sudáne netrpí nedostatkom bezpečnostných síl, ale ich vzájomnou konkurenciou, nejasnou lojalitou a slabou reguláciou. Viaceré z nich tvrdia, že na poskytovanie ochrany majú právo, no rovnako rýchlo ho aj zneužívajú. Udalosti v Nasire tento problém opätovne potvrdili. Južný Sudán čakajú 22. decembra 2026 prvé všeobecné voľby od zisku nezávislosti. [22] Mnohí sa pýtajú, či sa tento termín skutočne dodrží. Zásadnejšou otázkou však zostáva, či sa ďalšie politické úsilie v krajine postaví problému paramilitarizácie bezpečnosti, alebo ho opäť iba prekryje neurčitou reformou a novým názvom.
Editor článku: Veronika Zwiefelhofer Čáslavová a Dávid Dinič
Titulný obrázok: United Nations/Flickr
Zdroje
[1] United Nations Mission in South Sudan. (2025, March 7). UNMISS personnel killed and injured during attack on UN helicopter in Nasir, South Sudan. Retrieved from https://unmiss.unmissions.org/unmiss-personnel-killed-and-injured-during-attack-un-helicopter-nasir-south-sudan-0
[2] Chothia, F., Adegoke, Y., & Mandil, N. (2025, September 16). Fears balloon of a return to civil war in South Sudan over treason trial. BBC News. Retrieved from https://www.bbc.com/news/articles/c7933p4xe7po
[3] Young, J. (2016, July). Popular struggles and elite co-optation: The Nuer White Army in South Sudan’s civil war(HSBA Working Paper 41). Geneva: Small Arms Survey. Retrieved from https://www.smallarmssurvey.org/sites/default/files/resources/HSBA-WP41-White-Army.pdf
[4] Craze, J. (2022). ‘And everything became war’: Warrap State since the signing of the R-ARCSS. Geneva: Small Arms Survey. Retrieved from https://www.smallarmssurvey.org/sites/default/files/resources/SAS-HSBA-Warrap-report.pdf
[5] Astill-Brown, J. (2014). South Sudan’s slide into conflict: Revisiting the past and reassessing partnerships. London: Chatham House. Retrieved from https://www.chathamhouse.org/sites/default/files/field/field_document/20141203SouthSudanConflictAstillBrown.pdf
[6] Boswell, A. (2019, October). Insecure power and violence: The rise and fall of Paul Malong and the Mathiang Anyoor (HSBA Briefing Paper). Geneva: Small Arms Survey. Retrieved from https://www.smallarmssurvey.org/sites/default/files/resources/HSBA-BP-Mathiang-Anyoor.pdf
[7] Craze, J. (2020). The politics of numbers: On security sector reform in South Sudan, 2005–2020. London: London School of Economics and Political Science. Retrieved from https://www.lse.ac.uk/africa/assets/Documents/Politics-of-Numbers-Joshua-Craze.pdf
[8] Böhmelt, T., & Clayton, G. (2018). Auxiliary force structure: Paramilitary forces and pro-government militias. Comparative Political Studies, 51(2), 197–237. Retrieved from doi:10.1177/0010414017699204
[9] Rolandsen, Ø. H., & Breidlid, I. M. (2013). What is youth violence in Jonglei? (PRIO Paper). Oslo: Peace Research Institute Oslo. Retrieved from https://www.prio.org/publications/7067
[10] Breidlid, I. M., & Arensen, M. J. (2014). “Anyone who can carry a gun can go”: The role of the White Army in the current conflict in South Sudan (PRIO Paper). Oslo: Peace Research Institute Oslo. Retrieved from https://www.prio.org/publications/7417
[11] United Nations Security Council. (2025, July 2). Final report of the Panel of Experts on South Sudan submitted pursuant to resolution 2731 (2024) (S/2025/442). Retrieved from https://undocs.org/S/2025/442
[12] Arnold, M., & LeRiche, M. (2013). South Sudan: From revolution to independence. New York, NY: Oxford University Press.
[13] Stringham, N., & Forney, J. (2017). It takes a village to raise a militia: Local politics, the Nuer White Army, and South Sudan’s civil wars. The Journal of Modern African Studies, 55(2), 177–199. Retrieved from doi:10.1017/S0022278X17000064
[14] Breidlid, I. M., & Arensen, M. J. (2017). The Nuer White Armies: Comprehending South Sudan’s most infamous community defence group. In V. Brereton (Ed.), Informal armies: Community defence groups in South Sudan’s civil war(pp. 27–40). London: Saferworld. Retrieved from https://www.saferworld-global.org/resources/publications/1108-informal-armies-community-defence-groups-in-south-sudanas-civil-war
[15] Leff, J. (2012, October). My neighbour, my enemy: Inter-tribal violence in Jonglei (HSBA Issue Brief No. 21). Geneva: Small Arms Survey. Retrieved from https://www.files.ethz.ch/isn/154967/HSBA-IB21-Inter-tribal_violence_in_Jonglei.pdf
[16] Timeline: Formation of the ‘Mathiang Anyoor’ in South Sudan. (2015, March 9). Radio Tamazuj. Retrieved from https://www.radiotamazuj.org/en/news/article/timeline-formation-of-the-mathiang-anyoor-in-south-sudan
[17] Madut, K. K. (2020). Ethnic mobilization, armaments, and South Sudan’s quest for sustainable peace. Peace Review, 32(2), 235–243. Retrieved from doi:10.1080/10402659.2020.1836448
[18] Intelwatch. (2025, April). SOUTH SUDAN’S INTELLIGENCE SERVICES’ REIGN OF TERROR. Retrieved from https://intelwatch.org.za/wp-content/uploads/2025/04/South-Sudan.pdf
[19] African Security Analysis. (2025). Inside the oil ministry’s shadow economy. Retrieved from https://www.africansecurityanalysis.org/updates/south-sudan-inside-the-oil-ministry-s-shadow-economy
[20] Pospisil, J. (2025). Elite recyclement or generational change: South Sudan’s critical juncture. African Affairs, 124(495), 205–218. Retrieved from doi:10.1093/afraf/adaf021
[21] Kisaka, M., Nyadera, I., & Agwanda, B. (2022). Examining the prospects of consociational power sharing as a conflict resolution strategy in South Sudan. International Journal of African Renaissance Studies, 17(1), 190–204. Retrieved from doi:10.1080/18186874.2022.2073243
[22] South Sudan sets 22 December for country’s long-delayed first-ever election. (2026, June 23). BBC News. Retrieved from https://www.bbc.com/news/articles/c4gyl1n332po
