Štúdia sa venuje problematike obmedzenia slobody slova v demokracii ako prostriedku ochrany demokracie. Konkrétne sa zameriava na popieranie holokaustu a jeho postihovania v Nemecku a Rakúsku. Práca porovnáva právnu úpravu oboch krajín a ilustruje problematiku trestného stíhania na konkrétnych prípadoch „popieračov“ holokaustu. Práca poukazuje na kontroverznosť súvisiacu s obmedzovaním slobody slova v demokracii a rôznorodosť prístupov s jeho aplikáciou.

Autor: Alexandra Nemčovská, študentka magisterského programu Bezpečnostné a strategické štúdiá na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.

1 Úvod

Popieranie holokaustu je fenomén, ktorý je predovšetkým spájaný s extrémistickými názormi. Popieranie holokaustu úzko súvisí s otázkou slobody prejavu a jej prípadného obmedzenia. Vo viacerých demokratických krajinách je popieranie holokaustu trestne stíhané, čo znamená, že sloboda prejavu v tomto zmysle nie je absolútna. Na druhú stranu sloboda prejavu predstavuje jeden zo zásadných princípov a hodnôt demokracie. Obmedzenie slobody slova v demokratickej krajine je pomerne kontroverzná záležitosť a je využívaná najmä ako prostriedok obrany demokracie proti nepriateľom tohto zriadenia zvnútra využívajúcich samotné demokratické princípy proti demokracii samotnej.

Táto práca sa venuje práve problematike popierania holokaustu, slobody prejavu a obrany demokracie pričom pozornosť bude zameraná na Nemecko a Rakúsko. Práca najskôr predstaví teoretické vymedzenie problematiky a predstaví súvislosti medzi konceptom slobody prejavu, obrannej demokracie a problematiky popierania holokaustu. V ďalších častiach sa zameria na konkrétne prípady Nemecka a Rakúska. Cieľom práce je nielen ozrejmenie vyššie uvedených konceptov a ich aplikácie pri popieraní holokaustu, ale aj porovnanie a nájdenie rozdielov v nemeckom a rakúskom ponímaní a ošetrení tejto problematiky. Vzhľadom na kultúrnu blízkosť oboch krajín a ich historickú skúsenosť s totalitarizmom je možné očakávať ich podobný prístup. V prípade odlišností bude o to zaujímavejšie preskúmanie rôzneho pojatia a aplikácie týchto konceptov v praxi.

2 Vymedzenie pojmov

Jeden zo základných demokratických prvkov leží v súhlase väčšiny populácie s vládnou politikou. V zapätí je však nutné dodať, že dôležitým a určujúcim faktorom je spôsob ako je tento konsenzus dosahovaný a zabezpečovaný. V demokracii sa to deje prostredníctvom účasti obyvateľstva na rozhodovaní, inými slovami môžeme hovoriť o všeobecnom práve účasti na politickej kontrole. Z tohto vyplýva nutnosť reprezentatívneho parlamentného systému, ochrana a záruka občianskych práv a slobôd, tolerancia opozície a zároveň umožnenie menšine vyjadrovať sa a spolupodieľať sa na rozhodovaní. Slobodné voľby, slobodná diskusia predchádzajúca voľbám, slobodná debata v parlamente, sloboda prejavu, sloboda tlače a sloboda združovania a zhromažďovania patrí k základným charakteristickým črtám a zároveň hodnotám demokratického zriadenia (Lewis 1940: 467-468).

Skúsenosti z histórie však ukazujú, že hodnoty a princípy demokracie môžu byť využité, resp. zneužité proti nej samotnej. Úvahám ohľadom hrozieb pre demokraciu zvnútra sa začala venovať pozornosť v medzivojnovom období v kontexte naberajúcej sily fašistického hnutia a jeho úspechov vo viacerých krajinách. Karl Loewenstein pri analýze tohto javu prišiel s tvrdením, že úspech fašizmu a jeho techniky na získanie moci sa viaže na podmienky, ktoré sú vytvorené demokratickými inštitúciami a jeho schopnosť prispôsobiť sa demokracii a využiť jej tolerantnosť pre jej vlastné zničenie (Loewenstein 1937: 423).

Práve z tohto paradoxu demokracie vyplývajú snahy o bránenie demokracie proti tým, ktorí napádajú jej princípy a hodnoty. Ako hovorí Loewenstein (1937: 430), v reakcii na toto narúšanie sa demokracia stáva militantnou. Koncept militantnej demokracie predstavuje myšlienku demokratického štátu, ktorý prijíma v zásade neliberálne opatrenia, aby zabránil zničenie demokracie tým, ktorých cieľom je rozvrátiť demokratický režim využitím demokratických prostriedkov (Müller 2012: 536). Demokracia teda zaujíma preemptívny postoj voči svojim narušiteľom (Macklem 2012: 575).

V ďalšom texte bude pozornosť venovaná popieraniu holokaustu v kontexte militantnej demokracie. Pod pojmom holokaust sa všeobecne chápe genocídna politika nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny predovšetkým proti židovskému obyvateľstvu. Popieranie holokaustu predstavuje snahu spochybniť tento historický fakt, o ktorom zvyknú hovoriť ako o tzv. osvienčimskej lži.

Popierači holokaustu používajú rôznu argumentáciu avšak je možné zosumarizovať ich hlavné spoločné tézy. Podľa nich Židia neboli vyhladzovaní, ale vysťahovaní a prípadné obete sú individuálnymi prípadmi zlyhania. Podobne je spochybňovaná existencia plynových komôr, ktoré boli údajne len krematória pre spaľovanie zosnulých na rôzne choroby. Ak už boli nejakí Židia zabití tak väčšinou Sovietmi a nie nacistami, pričom to boli špióni, sabotéri kolaboranti či zločinci. Ďalšou využívanou stratégiou je spochybňovanie počtu zahynutých v koncentračných a vyhladzovacích táboroch, pričom je poukazované na nezrovnalosti medzi historikmi a argumentované v prospech výrazne nižšieho počtu obetí. Na záver popierači vysvetľujú vznik mýtu o holokauste ako úmyselný podvod zinscenovaní víťaznými mocnosťami a svetovým Židovstvom za účelom zabezpečenia podpory pre vznik štátu Izrael (Černý 2008: 183-184).

Otázku popierania holokaustu a jeho trestného postihovania je možné všeobecnejšie zahrnúť pod otázku pojednávajúcu o slobode prejavu a jej obmedzenia v demokratickom štáte. Sloboda prejavu je považovaná za jednu z najpoprednejších vzhľadom na jej dôležitosť pre fungovanie demokracie ako takej – bez slobody prejavu by nemohla existovať politická súťaž ani participácia občanov na politickej kontrole. Obmedzenie slobody prejavu je preto v demokracii vnímané veľmi citlivo a vyvoláva kontroverzie, avšak podľa článku 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd môže výkon týchto slobôd „podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci“. Zároveň článok 17 toho istého dohovoru pojednáva o zákaze zneužitia práv podľa ktorého sa „nič v tomto dohovore nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore“.

V kontexte konceptu militantnej demokracie, akú hrozbu pre demokraciu či jej princípy a hodnoty popieranie holokaustu predstavuje? Popierači holokaustu sa zameriavajú  takmer výhradne na Židov napriek tomu, že obeťami v nacistických táboroch boli aj politickí oponenti či iné národnosti alebo menšiny. Povaha popierania holokaustu je takmer výhradne antisemitská (Josephs 2008: 12). Popieranie holokaustu väčšinou prostredníctvom pseudovedeckých a pseudohistorických argumentov manipuluje obraz obetí a zároveň aj páchateľa. Popieranie holokaustu znevažuje pamiatku obetí a kolektívnu pamäť preživších ako aj krajiny, kde holokaust zaujíma miesto v morálnom diskurze jej obyvateľov  (Josephs 2008: 12, Lasson 2007: 231). Práve v tomto znaku možno badať zásadný problém, ktorý popieranie holokaustu pre demokraciu v dôsledku predstavuje t.j. relativizovanie zločinov nacistického režimu a tým pádom zníženie jeho neprijateľnosti.

3 Nemecko

3.1 Princípy militantnej demokracie v Nemecku a popieranie holokaustu

Koncept militantnej demokracie je pravdepodobne najčastejšie spájaný práve so Spolkovou republikou Nemecko. Thiel (2009: 109) uvádza, že koncept militantnej demokracie je základným princípom nemeckého ústavného práva. Dokonca aj v správach vládnej organizácie Spolkového úradu pre ochranu ústavy sa hneď v úvode pojednáva o nutnosti zavedenia princípu obrannej (wehrhafte) či bojovnej (streitbare) demokracie v základnom zákone s ohľadom na skúsenosti s koncom Weimarskej republiky v 30. rokoch minulého storočia (Bundesministerium des Innern 2012: 16).

Nemecká ústava samotný pojem obranná či bojovná demokracia nepoužíva. Ermert (2007: 126) uvádza, že tieto pojmy sú používané v literatúre venujúcej sa ústavnému právu ako aj v rozsudkoch nemeckého Ústavného súdu ako označenie zdôrazňujúce charakteristiky nemeckého právneho poriadku. Základom tohto konceptu v nemeckom prípade je spojitosť slobodného demokratického zriadenia s hodnotami. Z tohto ďalej vyplýva, že demokratické zásady a princípy sú nielen umožnené, ale ústava ich považuje absolútne správne a preto je nutné ich aj aktívne chrániť (Ermert 2007: 126). Princíp obrannej demokracie je vyjadrený v nemeckej ústave prostredníctvom určitých noriem, predovšetkým v článku 9 ods. 2[i], článku 18[ii] a článku 21 ods. 2[iii] ústavy SRN. Hlavnou hodnotou chránenou prostredníctvom princípu militantnej demokracie v Nemecku je „slobodný demokratický poriadok“ alebo „usporiadanie“ či zriadenie (nem. die freiheitliche demokratische Grundordnung) (Thiel 2009: 116).

Po stručnom vymedzení princípov militantnej demokracie v nemeckej ústave bude pozornosť venovaná konkrétnej úprave postihovania osvienčimskej lži resp. popierania holokaustu v Nemecku. Za týmto účelom je nutné sa obrátiť na nemecké trestné zákonodarstvo. Právna úprava, na základe ktorej je možné popieranie holokaustu stíhať je §130 trestného zákonníka (StGB) ustanovujúci trestný čin podnecovania nenávisti ľudu (Volksverhetzung). Odsek 3 § 130 upravuje práve postihovanie tzv. jednoduchej osvienčimskej lži, ktorý znie nasledovne: „Trestom odňatia slobody až na päť rokov alebo peňažným trestom sa potrestá ten, kto konanie uvedené v § 6 ods. 1 medzinárodného trestného zákona [Völkerstrafgesetzbuch[iv]] spáchané za vlády národného socializmu, verejne alebo na zhromaždení schvaľuje, popiera alebo zľahčuje spôsobom, ktorým je možno rušiť verejný poriadok.“

Na tento odsek nadväzuje odsek 4: „Trestom odňatia slobody až na tri roky alebo peňažným trestom sa potrestá ten, kto verejne alebo na zhromaždení ruší verejný poriadok urážkou dôstojnosti obetí spôsobom, ktorý schvaľuje, oslavuje alebo ospravedlňuje násilie spáchané za národného socializmu“.

Tieto ustanovenia sa stali súčasťou nemeckého právneho poriadku až v roku 1994, kedy došlo k rozšíreniu § 130 o odsek 3 a v roku 2005 bol rozšírený o odsek 4 (Borgwardt 2009: 237). Odkaz, ktorý je v odseku 3 urobený na § 6 ods. 1 medzinárodného trestného zákona pojednáva o trestnom čine genocídy (Völkermord). Spolu s ohraničením, ktoré vymedzuje spáchanie genocídy za vlády národného socializmu je zrejmé, že toto ustanovenie je zamerané práve na stíhanie schvaľovania, popierania, či zľahčovania holokaustu. Z tohto ďalej vyplýva, že na základe tohto vymedzenia nie je možné stíhať popieranie, schvaľovanie a zľahčovanie iných prípadov porušenia medzinárodného trestného práva ako tých spáchaných počas nacistického režimu (napr. popieranie arménskej genocídy a pod.). Zároveň je v tomto ustanovení opäť možno vidieť odkaz ku konceptu obranyschopnej demokracie prostredníctvom formulácie „spôsobom, ktorým je možné rušiť verejný poriadok“.

Stručne bude ešte venovaná pozornosť tzv. kvalifikovanej osvienčimskej lži (qualifizierte Auschwitzlüge). Podľa spomínaného §130 ods. 3 je trestné čisto len popieranie genocídy vykonávanej nacistickým Nemeckom. V prípade kvalifikovanej osvienčimskej lži sa nejedná len o samotné popieranie holokaustu, ale zároveň je židovské obyvateľstvo obviňované ako pôvodca osvienčimskej lži a Židia sú vykresľovaní ako vydierači a falšovatelia histórie. V tomto prípade je možné stíhať takéto konanie na základe § 130 ods. 1, keďže takéto vykreslenie Židov vytvára nenávistný postoj voči v Nemecku žijúcim Židom či židovským nemeckým občanom. Podobne je na základe § 130 ods. 1 možné stíhať popieranie holokaustu pokiaľ samotné popieranie je spojené s formou podnecovania nenávisti voči židovskému obyvateľstvu, napríklad prostredníctvom identifikácie sa páchateľa s ideológiou národného socializmu (Borgwardt 2009: 246). Na tomto príklade možno vidieť, že pred rozšírením § 130 o odsek 3 bolo stíhanie popieranie holokaustu problematické, vzhľadom na to, že na základe starého znenia § 130 bolo možné stíhať len niektoré kvalifikované prejavy popierania.

3.2 Prípad Richarda Williamsona

Pomerne nedávno sa v Nemecku odohral proces s britským biskupom Richardom Williamsonom obvineným a odsúdeným z popierania holokaustu. Williamson v roku 2008 poskytol v Nemecku rozhovor pre švédsku televíziu, v ktorom zaznelo: „Verím, že historické dôkazy hovoria silne proti tomu, že šesť miliónov Židov bolo úmyselne zabitých v plynových komorách a to ako úmyselná politika Adolfa Hitlera. … Neverím, že nejaké plynové komory existovali.“ (Sveriges Television – SVT 2013, FocusOnline 2009).

Po odvysielaní tohto rozhovoru bolo začaté prípravné konanie proti Williamsonovi vo veci podnecovania nenávisti ľudu. Okresný súd v Regensburgu vydal rozsudok odsudzujúci Williamsona k peňažnému trestu 10.000 Euro, ktorý bol v odvolacom konaní Krajinským súdom v Regensburgu znížený na 6.500 Euro. Avšak v ďalšom konaní Vyšší krajinský súd rozsudok zrušil pre procesné chyby aj napriek vyjadreniu, že o trestnosti Williamsonovho konania niet pochýb (Rozhodnutie Vyššieho krajinského súdu v Norimbergu 2012).

Prokuratúra v Regensburgu mala možnosť obnoviť konanie, čo sa v roku 2012 uskutočnilo. V Januári 2013 Okresný súd v Regensburgu vydal rozsudok, v ktorom ukladal Williamsonovi peňažný trest 1.800 Euro, ktorý v odvolacom konaní v septembri 2013 potvrdil Krajinský súd v Regensburgu (Regensburg-digital 2013, Legal Tribune 2013).

Podľa súdu je masová vražda Židov počas obdobia Tretej ríše súdu historicky doložená a Williamson tento fakt popieral a zľahčoval, čím sa dopustil vážneho narušenia verejného poriadku. Obhajoba sa odvolávala na slobodu prejavu a je pravdepodobné, že sa obráti na Spolkový ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva (Legal Tribune 2013).

4 Rakúsko

4.1 Militantná demokracia v Rakúsku a popieranie holokaustu

Rakúsko nemá jednu ucelenú ústavu, v ktorej by väčšina základných princípov bola vymedzená, naopak existuje tu rad ústavných zákonov. Spolkový ústavný zákon (Budes-Verfassungsgesetz – B-VG) z roku 1920 obsahuje všetky základné ustanovenia týkajúce sa usporiadania štátu a správy, demokracie a súdnictva (Parlament Rakúskej republiky 2013). Zákon ustanovuje Rakúsko ako spolkový a demokratický štát s republikánskym zriadením. Základné ľudské práva a slobody sú obsiahnuté v zákone prevzatom ešte z čias monarchie (tzv. Staatsgrundgesetz z roku 1867) a v Európskom dohovore o ľudských právach, ktorý bol Rakúskou republikou prijatý do ústavy v roku 1958 (Parlament Rakúskej republiky 2013). V kontexte konceptu obrannej demokracie je vhodné zmieniť, že ústavný zákon z roku 1867 v súčasnosti neobsahuje normu upravujúcu obmedzenie práv v ňom vymenovaných (Staatsgrundgesetz – StF:RGBl. Nr. 142/1867). Avšak ako bolo zmienené v časti 2 tejto práce, čl. 17 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý je súčasťou rakúskeho právneho poriadku, zakazuje zneužitie práv.

Ďalšími dôležitými ústavnými aj vo vzťahu ku konceptu obrannej demokracie sú Zákon o zákaze nacistických organizácií z roku 1945 (tzv. Verbotsgesetz) a Štátna zmluva z roku 1955 (Staatsvertrag) obnovujúca rakúsku suverenitu (Parlament Rakúskej republiky 2013). Zákon o zákaze nacistických organizácií nielen zakazuje NSDAP a jej pridružené organizácie (§ 1), ale v § 3 zakazuje komukoľvek aj mimo týchto organizácií sa akokoľvek angažovať v prospech NSDAP alebo jej cieľov. Podobne v Štátnej zmluve z roku 1955 sú taktiež obsiahnuté prvky obrannej demokracie, obzvlášť v § 9 pojednávajúcom o rozpustení nacistických organizácií, kde sa podľa § 9 ods. 1 Rakúsko zaväzuje rozpustiť nacistické organizácie ako aj zabraňovať ich znovuoživeniu tak ako aj nacistickej, vojenskej činnosti a propagande.

V súvislosti so všeobecným vymedzením Rakúska voči konceptu militantnej demokracie dochádza Auprich (2009: 54) k zaujímavému záveru, že na úrovni ústavných noriem existujú len ojedinelé aspekty militantnosti na ochranu demokratického a republikánskeho zriadenia, a to zabránenie znovuzavedenia monarchie a zákaz znovuobjavenia sa národného socializmu alebo ním inšpirovaných ideológií.

Postihovanie popierania holokaustu je upravené v už spomínanom zákone o zákaze, ktorý bol v roku 1992 novelizovaný o nové ustanovenia v § 3 (Pirošíková 2005). Toto nové ustanovenie § 3h znie: „Podľa § 3g sa taktiež potrestá ten, kto prostredníctvom tlače, rozhlasu alebo iného média alebo iným verejným spôsobom dostupným mnohým ľuďom, popiera, hrubo zľahčuje, schvaľuje alebo ospravedlňuje nacistickú genocídu alebo iné nacistické zločiny proti ľudskosti“. Ustanovenie § 3g, na ktoré je v citácií odkazované určuje trest odňatia slobody jeden až desať rokov, pri obzvlášť závažnej nebezpečnosti páchateľa alebo konania až do výšky 20 rokov.

4.2 Prípad Davida Irvinga

V roku 2005 rakúske úrady zatkli kontroverzného britského historika Davida Irvinga počas jeho návštevy Rakúska na základe zatýkacieho rozkazu vydaného ešte v roku 1989. V tomto roku Irving na podujatiach vo Viedni a v Leobachu vyhlásil, že neexistuje „najmenší dôkaz“ o existencii plynových komôr a šesťmiliónový počet obetí holokaustu nazval „bezvýznamnou sumou“ (Der Spiegel 2005a, Der Spiegel 2005b). Irving bol v roku 2006 odsúdený Krajinským trestným súdom vo Viedni za obnovovanie národného socializmu (nationalsozialistescher Wiederbetätigung) na tri roky odňatia slobody bezpodmienečne na základe ustanovení platného Zákona o zákaze (Frankfurter Allgemeine 2006a, Der Spiegel 2006). Najvyšší súd neskôr zmiernil Irvingov trest a po roku väzenia mu bol zvyšok trestu (2 roky) zmenený na podmienečný trest a v decembri 2006 bol prepustený na slobodu (The Independent 2006).

Zaujímavosťou prípadu je, že Irving svoje tvrdenia, za ktoré bol súdený, vyjadrené 17 rokov predtým než začalo súdne pojednávanie, pred súdom priznal a oľutoval a vyjadril, že svoj názor za posledné roky zmenil po preštudovaní ďalších historických dokumentov. Obhajoba tvrdila, že Irving pokiaľ ako historik-samouk chcel zaujať v odbornej literatúre musel prísť s provokatívnym názorom, nejedná sa však o klasického masového demagóga (Der Standard 2006, Frankfurter Allgemeine 2006b). Práve v tejto rovine je možné vidieť kontroverznosť trestnosti popierania holokaustu, kedy štátna moc môže budiť dojem, že postihuje myšlienky a názory. Ukazuje sa tu spor v tom ako sa vyrovnať s nepravdivými tvrdeniami a spochybňovaním histórie – či sa má odohrávať na diskurzívnej úrovni v rámci spoločnosti a odbornej verejnosti alebo aj na úrovni represívnej so zásahom štátu.

5 Porovnanie

Obe skúmané krajiny postihujú popieranie holokaustu. Jednoznačné vymedzenie trestnosti popierania holokaustu však obe krajiny zaviedli až v 90. rokoch 20. storočia – Rakúsko v roku 1992 a Nemecko o dva roky neskôr. V oboch prípadoch je teda možné postihovanie tzv. jednoduchej osvienčimskej lži. V oboch úpravách sa pojem holokaust nevyskytuje. Rakúska úprava hovorí o „nacistickej genocíde“, nemecká o genocíde spáchanej za národného socializmu. Obe krajiny postihujú aj iné nacistické zločiny. Rakúska úprava hovorí v tom istom paragrafe o „iných nacistických zločinoch proti ľudskosti“. V Nemecku je toto upravené až v ďalšom paragrafe ako „násilie spáchané za národného socializmu“. Rovnako je v oboch krajinách postihované nielen popieranie, ale aj schvaľovanie a zľahčovanie, Rakúsko ešte dopĺňa výpočet o ospravedlňovanie holokaustu.

V oboch prípadoch je jednoznačne vidieť zameranie sa na nebezpečenstvo národného socializmu a jeho prevenciu. Zaujímavý je však istý rozdiel v pojatí postihovania popierania holokaustu. V Nemecku je trestnosť popierania holokaustu obsiahnutá v Trestnom zákone ako súčasť trestného činu podnecovanie nenávisti ľudu. V texte zákona je jednoznačne odkazované na verejný poriadok ako hodnotu, ktorú je treba chrániť. Zároveň v kontexte celého § 130 je odkazované na ľudskú dôstojnosť. Rakúsko naopak ošetruje popieranie holokaustu v rámci Zákona o zákaze národného socializmu. Ustanovenie o trestnosti popierania holokaustu v sebe nezahŕňa žiaden odkaz týkajúci sa verejného poriadku alebo odkaz na ľudskú dôstojnosť. Popieranie holokaustu je vsadené primárne do kontextu zákazu národného socializmu a zákazu jeho obnovenia.

Ďalším rozdielom medzi oboma krajinami je trest a jeho výška. V Nemeckom prípade sa jedná o trest odňatia slobody do výšky päť rokov. Existuje však aj možnosť peňažného trestu. Rakúska norma je v tomto zmysle prísnejšia – ustanovuje trest odňatia slobody vo výške jeden až desať rokov a za zvláštnych okolností až dvadsať rokov. Forma peňažného trestu v tomto prípade na rozdiel od Nemecka nejestvuje.

6 Záver

Predstavené príklady postihovania popierania holokaustu sú z relatívne nedávnej minulosti, čo značí o stálej relevantnosti tejto témy. Postihovanie popierania holokaustu predstavuje zásah do slobody prejavu a jej obmedzenie. Obmedzenie práv a slobôd človeka v demokracii je možné len základe istých mimoriadnych okolností akou je práve ochrana demokracie ako takej proti tým, ktorí by sa snažili zneužiť jej práva a slobody proti nej samotnej. Popieranie holokaustu relativizuje zločiny nacistického režimu, čím sa môže javiť prijateľnejším.

Práca sa zameriavala na úpravu postihovania holokaustu v Nemecku a v Rakúsku a jej porovnania. V oboch krajinách bola prijatá legislatíva upravujúca popieranie holokaustu ako trestný čin a umožňuje aj pomerne prísne tresty. Za úpravou v oboch krajinách je možné vidieť súvislosť s historickou skúsenosťou s národným socializmom a snahou o jeho odstránenie a zabránenie jeho opakovaniu. V tomto zmysle je možné v oboch krajinách úpravu postihovania popierania holokaustu vidieť ako súčasť legislatívnych nástrojov v boji proti extrémizmu a ako prvok militantnej demokracie. Napriek tomu, že sa ukázala istá rozdielnosť v ponímaní popierania holokaustu, kde v Rakúsku je vnímané najmä v kontexte zabránenia obnovy národného socializmu a v Nemecku v kontexte ochrany verejného poriadku a ľudskej dôstojnosti, plní legislatíva rovnaký účel. V konečnom dôsledku je možné obe pojatia vnímať ako komplementárne.