Oblasť Kórejského polostrova je už po niekoľko dekád tradičným zdrojom politického a bezpečnostného napätia. Dosah konfliktu medzi Severnou a Južnou Kóreou prevyšuje hranice polostrova a do jeho dynamiky priamo či nepriamo vstupujú iné krajiny vrátane USA a Číny. Relevanciu a citlivosť vzájomných sporov zvyšuje skutočnosť, že severokórejský režim disponuje nukleárnymi zbraňami a ich nosičmi dlhého doletu.
Od nástupu amerického prezidenta Donalda Trumpa v kórejskom konflikte prebehli zásadné zmeny. Pred niekoľkými mesiacmi bola svetová verejnosť svedkom búrlivých výmen vyhrážok medzi prezidentom Trumpom a severokórejským vodcom Kim Čong-unom. Momentálne je situácia výrazne odlišná. V apríli, po skoro 11. rokoch došlo k bilaterálnemu samitu medzi predstaviteľmi Severnej a Južnej Kórey, kde obe strany vyjadrili vôľu k denuklearizácii Kórejského polostrova a ukončeniu vzájomného vojnového stavu. Najväčšiu pozornosť a očakávania však priniesol historický júnový samit medzi vrcholnými predstaviteľmi USA a Severnej Kórey v Singapure. Pri tomto akte sa prvýkrát v histórii americký prezident stretol zoči voči severokórejskému lídrovi pri spoločnom vyjednávacom stole. Aj táto skutočnosť navyšuje očakávania svetových lídrov a verejnosti, ktorí v dôsledku takto významnej historickej udalosti očakávajú zásadnú a zároveň citeľnú zmenu situácie na Kórejskom polostrove. Môžu však takéto zmeny vôbec nastať a ak áno, za akých podmienok?
Priaznivá kombinácia faktorov
Singapurský samit a všeobecná vôľa aktérov k zmierneniu napätia na polostrove neprišli len ako dôsledok čoraz zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie v regióne. Posledné udalosti je nutné vnímať ako priaznivú kombináciu medzinárodných a vnútroštátnych faktorov. Najmä vnútroštátna politika a postoje lídrov zainteresovaných krajín významne nahrávali v prospech potenciálneho samitu.
Motivácia Severnej Kórey je dosť zrejmá. Krajina je už dlhodobo sužovaná medzinárodným politickým tlakom a izoláciou. Trpí značnými ekonomickými sankciami, ktoré krajine prakticky ničia akékoľvek možnosti k relevantnému rastu, pri najmenšom udržateľnej hospodárskej situácii. Ekonomika Severnej Kórey je závislá na obchode s Čínou, ktorá však v regióne a na medzinárodnom poli presadzuje vlastné záujmy. Je nesporné, že mladý líder Kim Čong-un si aktuálny stav a hrozivé perspektívy budúcnosti dobre uvedomuje a aj preto bol režim ochotný prijať nemalé kompromisy a do uskutočnenia samitu vložil veľké množstvo politickej vôle. Severná Kórea si v dôsledku samitu sľubuje zásadné zmiernenie a postupnú elimináciu tvrdého sankčného režimu a zároveň redukciu bezpečnostného napätia v regióne, najmä čo sa týka americkej prítomnosti a aktivít na polostrove.
Vnútroštátna politika Južnej Kórey tiež nahrala možnosti samitu do karát. Prezident Mun Če-in je predstaviteľom liberálneho politického prúdu. Jeho politika voči Severnej Kórei sa už od jeho nástupu do úradu nesie v duchu zmierňovania napätia a konštruktívnych prístupov. Preto nie je žiadnym prekvapením, že vedenie Južnej Kórey sa k samitu stavalo obzvlášť pozitívne, dokonca prebralo značnú časť iniciatívy. Hypoteticky je len veľmi otázne, či by boli dnešné diplomatické úsilia možné, ak by v čele krajiny stála Munova predchodkyňa Parková. Tá predstavovala konzervatívnu političku presadzujúcu tvrdú líniu voči Severnej Kórei a angažmánu s ňou. Južná Kórea od dôsledkov samitu očakáva najvyššiu možnú elimináciu relatívnych a dlhodobých bezpečných hrozieb na polostrove. Taktiež je možné predpokladať, že Juhokórejčania od zmiernenia napätia v oblasti očakávajú kroky Číny zamerané na čiastočnú redukciu jej asertivity v regióne. Pri viditeľne lepšej bezpečnostnej situácii by malo byť pre Čínu pomerne ťažšie niektoré svoje aktivity v regióne obhajovať a viditeľne neoprávnené kroky by mohli vyvolať väčšie napätie s USA v oblasti.
Hlavným aktérom samitu v Singapure boli popri Severnej Kórei Spojené štáty. Trump už vo svojej prezidentskej kampani deklaroval vôľu stretnúť sa s vrcholným predstaviteľom komunistickej Severnej Kórey. Nakoľko k podobnému kroku sa žiadny americký prezident neuchýlil, zainteresovaným aktérom sa prirodzene naskytla veľká príležitosť túto potenciálnu možnosť využiť. Tak sa aj stalo. V júni sa skutočne odohral historicky prvý samit vrcholných predstaviteľov USA a Severnej Kórey. Spojené štáty si v dôsledku jednaní sľubujú úplnú a relatívne rýchlu denuklearizáciu polostrova zo strany Kimovho režimu. Prezident Trump deklaroval, že jedine, ak režim prevedie dané kroky, až potom príde uvoľnenie sankčného režimu. Pre USA nie je mier a denuklearizácia na Kórejskom polostrove len záležitosťou medzi nimi a dvomi krajinami na polostrove. Okrem tradičnej politickej, vojenskej a ekonomickej spolupráce s Južnou Kóreou tu stoja aj vzťahy s Japonskom, ktoré od súčasných krokov taktiež požaduje pre seba jasné bezpečnostné záruky a pozitívne dopady.
Čo bude ďalej?
Je jasné, že vnútorná politika zainteresovaných krajín hrala pri uskutočniteľnosti samitu značnú rolu. Spojenie určitých medzinárodných a regionálnych faktorov a vnútropolitickej vôle štátov k priamemu a aktívnemu prístupu riešenia konfliktu vytvorilo priaznivé možnosti na to, aby samit naozaj prebehol. Stojí tu však otázka, či vôbec a za okolností sú deklarované ciele po samite naplniteľné.
Okrem samotného záväzku k denuklearizácii polostrova zahrňovali veľkú časť záverečného dokumentu časti venujúce sa vzťahom USA a Severnej Kórey. Komunistická krajina sa zaviazala, že do USA pošle pozostatky údajne 200 padlých amrických vojakov zahynutých v kórejskej vojne. Hovoriac o denuklearizácii polostrova, záverečný akt neobsahuje konkrétny dátum plánovaného procesu a prezident Trump deklaroval, že sankcie voči krajine budú zrušené až po jej kompletnej realizácii. Problémom je, že USA a Severná Kórea si spôsob a časový horizont procesu denuklearizácie predstavujú inak. USA sú zástancom čo najrýchlejšieho a razantného procesu zákazu nukleárnych zbraní. Naopak Severná Kórea preferuje postupné kroky vedené k denuklearizácii polostrova, čo zdôraznila aj na samite s čínskym prezidentom Sim pár dní po stretnutí s Trumpom v Singapure.
Pokiaľ Severná Kórea uprednostní sebou preferovaný postupný proces, s najväčšou pravdepodobnosťou ju budú i naďalej sužovať tvrdé ekonomické sankcie. V tomto ohľade je dôležitá rola Číny, ktorá predstavuje dominantného obchodného partnera Severnej Kórey. Čína má na polostrove svoje špecifické záujmy a v súčasnosti prežíva s USA obdobie značne vyhrotených obchodných vzťahov. Jej významný vplyv na severokórejský režim a ekonomiku krajiny môže Čína využiť nielen na pretláčanie svojich záujmov na polostrove. Pod hrozbou sabotovania doterajších iniciatív USA a Južnej Kórey sa môže krajina pokúšať o zmiernenie a ústupky v súčasnej vyostrenej obchodnej situácii medzi ňou a USA. Takáto situácia je logicky nepriaznivá pre USA a prijatie ich receptov na politiku v regióne, pre Severnú Kóreu je táto pozícia Číny dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane sa Severná Kórea nemusí plne oddať tlaku USA a ostatných aktérov uprednostňujúcich rýchly a razantný proces denuklearizácie. Na druhej strane tu stojí obava, že Čína pre svoje presadzovanie záujmov potopí doterajšie snahy severokórejského režimu o zmiernenie napätia a „nové“ vzťahy s USA a Južnou Kóreou.
Záujmy Číny sa v rámci Kórejského polostrova viditeľne prejavujú i v politickej a bezpečnostnej sfére. Krajina je veľkou časťou aktérov regiónu považovaná za určitú bezpečnostnú hrozbu. Severná Kórea je v oblasti východnej Ázie Čínou videná ako „spriatelený“ komunistický režim, ktorý plní funkciu tzv. ochrannej nárazníkovej zóny. Keď máme vziať do úvahy problematické vzťahy Číny s Južnou Kóreou, je jasné, že prílišné zmierenie „Juhu“ a „Severu“, alebo až krajný scenár hrozby vzniku „prozápadného“ režimu nie je vôbec v čínskom záujme. Z toho dôvodu je čínsky režim voči zmierlivým iniciatívam USA, Južnej a Severnej Kórey značne opatrný a je nepochybné, že svoj vplyv v regióne a Severnej Kórei bude aktívne využívať k tomu, aby sa dopady samitov neubrali mimo dôležité záujmy Pekingu.
Avšak ani nukleárne vyzbrojený Pchjongjang a zvyšujúce sa napätie na polostrove nie je v záujme Číny. Tak, ako sa zvyšuje severokórejský jadrový a raketový arzenál, tak sa navyšuje i sebavedomie a vplyv domáceho režimu Severnej Kórey. Čína týmto trendom postupne stráca svoj značný vplyv na Pchjongjang, čo krajina môže v budúcnosti trpko oľutovať. Zároveň tlak na polostrove zvyšuje americkú a juhokórejskú vojenskú prítomnosť a aktivity, čo Čína taktiež neoceňuje. Čína je v súvislosti s politikou na Kórejskom polostrove a realizáciou záväzkov samitu jedným z kľúčových sekundárnych aktérov. Určité očakávania po samite sú pre Čínu problematické. I napriek tomu platí, že zmiernenie napätia a doterajšie kľúčové iniciatívy vníma krajina skôr pozitívne.
Determinujúci impulz k denuklearizácii ale musí pochopiteľne prísť zo strany Severnej Kórey. Severná Kórea sa v záverečnom akte samitu zaviazala k zákazu jadrových zbraní. Je potrebné si ale uvedomiť, že práve relevancia nukleárneho a raketového arzenálu krajiny bol jeden z rozhodujúcich faktorov, vďaka ktorému si prezident Trump sadol s Kimom za jeden stôl. Tento arzenál je hlavným politickým kapitálom komunistickej krajiny, ktorá si zaiste uvedomuje, že jeho stratou už nebude na medzinárodnom poli disponovať tak účinným politickým nástrojom a odstrašovacím prostriedkom. Severokórejský režim preto musí zvážiť budúce perspektívy a možnosti, ktorým by mohla krajina v budúcnosti čeliť a dôkladne prehodnotiť, či úplné vzdanie sa jadrového arzenálu nemôže byť viac na škodu ako na úžitok.
Jedným z hlavných cieľov Severnej Kórey je zásadná redukcia americkej vojenskej prítomnosti a aktivít na Kórejskom polostrove. Donald Trump sa spolu s juhokórejským prezidentom Munom dohodli na zrušení každoročného vojenského cvičenia Ulchi Freedom Guardian, čím prejavili vážnosť súčasných vyjednávaní so Severnou Kóreou. Vyššie spomenutý cieľ Pchjongjangu však nemusí prísť len v dôsledku zvládnutej denuklearizácie polostrova. Severná a Južná Kórea vyjadrili na spoločnom samite vôľu ukončiť dlhotrvajúci vojnový stav medzi sebou. Mierová dohoda by automaticky musela znamenať určité prehodnotenie americkej prezencie v oblasti Južnou Kóreou. V prípade mierového stavu na polostrove by taktiež muselo dôjsť k zásadnej premene a redukcii vojenských aktivít s USA. Na základe toho je patrné, že cieľ zásadnej redukcie napätia a americkej vojenskej prítomnosti a aktivít nemusí byť dosiahnutý len požadovanou denuklearizáciou polostrova, ale krajina sa môže proste usilovať o podpísanie mierovej zmluvy s juhokórejskou stranou, k čomu sa prakticky krajiny na spoločnom samite vyslovili.
Problém naplnenia cieľov záverečnej deklarácie singapurského samitu tkvie i časovom horizonte denuklearizačného procesu. Je jasné, že Pchjongjang nemá v úmysle žiadnu razantnú elimináciu svojich jadrových kapacít, ale tento proces si predstavuje ako postupný. Otázkou ale zostáva, čo si režim pod týmto prívlastkom predstavuje. Zrejme to bude časový horizont, ktorý prevýši jedno funkčné obdobie amerického a juhokórejského prezidenta. Potenciálna zmena vládnych garnitúr v USA a Južnej Kórei môže nielen proces denuklearizácie, ale i celé zmierovacie obdobie premeniť. S tým zaiste počíta aj Severná Kórea, ktorá sa bude snažiť súčasné „obdobie podávania si rúk“ využiť najlepším možným spôsobom.
Stanovené ciele po samitoch sú otázkou rokov. V tom čase môže do daného procesu zasiahnuť mnoho ťažko predvídateľných medzinárodných a vnútroštátnych faktorov vrátane zmien vlád v zainteresovaných štátoch. Vďaka časovej nejednoznačnosti cieľov záverečných deklarácií môžu byť v blízkej alebo neskoršej budúcnosti dané procesy nemálo ovplyvnené a súčasné očakávania od samitov sa môžu rýchlo vytratiť. Na druhej strane už samotné konanie samitov je nutné vnímať ako zásadný diplomatický a politický úspech, ktorý môže byť v budúcnosti dôležitým pilierom ďalšej spolupráce.
