Následující text analyzuje pohled křesťanství na jaderné zbraně, především pak na jaderné odstrašování a odzbrojení. Práce se postupně zaměřuje na přístup katolicismu, protestantismu a pravoslaví. Jedná se přitom o téma, které zatím nebylo v českém a slovenském (a do značné míry ani v zahraničním) prostředí komplexně zpracováno.

Úvod

Problematika jadrových zbraní sa rovnako ako iné kontroverzné spoločenské témy stala predmetom záujmu cirkví, náboženských organizácií, ale aj laických veriacich. Nevyhnutné morálne dilemy vyplývajúce z existencie týchto ničivých prostriedkov si prirodzene vyžadovali, aby k nim náboženské autority zaujali svoj postoj. Kresťanstvo, ktoré je tradičným náboženstvom v štyroch súčasných jadrových mocnostiach, pritom pochopiteľne nie je výnimkou.

Vzťah jadrových zbraní a kresťanstva môžeme analyzovať z viacerých prístupov: vplyv osobnej náboženskej viery štátnikov na politiku jadrových zbraní, rola cirkví v jadrovom odzbrojení či biblické argumentačné hľadisko sú len niektorými z nich. Táto práca sa snaží zistiť aké postoje na otázky jadrového odstrašovania a odzbrojenia svetové cirkvi zastávajú.

Jedná sa o problematiku, ktorá v odbornej literatúre doteraz nebola komplexnejšie spracovaná. Viacero prác sa čiastkovým aspektom vzťahu kresťanstva a jadrových zbraní už síce venovalo, napriek tomu však možno konštatovať, že sekundárne odborné zdroje u tejto témy zväčša absentujú. Práca preto do značnej miery čerpá z primárnych zdrojov ako sú encykliky, pastoračné listy a cirkevné rezolúcie.

1. Katolicizmus

Katolícka cirkev sa rovnako ako mnohé iné cirkvi musela počas studenej vojny vyrovnať s dilemou. Použitie jadrových zbraní (JZ) stálo proti učeniu Katolíckej cirkvi o posvätnosti každého ľudského života. Keďže aj samotné vlastníctvo jadrových zbraní vytváralo predpoklad pre ich budúce použitie, akákoľvek cirkevná podpora k jadrovému arzenálu bola problematická. Na druhej strane si cirkev uvedomovala zrejmé nebezpečenstvo, ktoré pre ňu komunistická ideológia jadrovým arzenálom vyzbrojeného ZSSR predstavovala.[i]

Formulácia postoja k JZ si medzi katolíckym klérom vyžadovala zobrať do úvahy dve významné filozofické tradície – doktrínu spravodlivej vojny a kresťanský pacifizmus. Zatiaľ čo podľa kresťanského pacifizmu je akékoľvek násilie s kresťanskou vierou nekompatibilné, doktrína spravodlivej vojny, prvýkrát sformulovaná Sv. Augustínom, tvrdí, že obrana vojenskou silou je prípustná v prípade ak sú splnené určité podmienky.^[ii]

Problematika jadrového zbrojenia je zmienená v pápežskej encyklike „Mier na zemi“(Pacem in Terris) vydanej len pol roka po ukončení kubánskej raketovej krízy. Pápež Ján XXIII v nej vyzýva na zastavenie pretekov v zbrojení a k zákazu jadrových zbraní. K tomuto zákazu by malo dôjsť dohodou, ktorá by zahrňovala efektívne kontrolné mechanizmy (Holy See 1963). Otázke jadrových zbraní sa v r. 1965 venoval aj Druhý vatikánsky koncil. Jadrové odstrašenie podľa neho môže priniesť len čiastočný mier, pričom preteky v zbrojení treba vnímať ako nebezpečnú pascu pre ľudstvo (O’Brien 2009).

Z Pacem in Terris ako ani z vyjadrení Druhého vatikánskeho koncilu sa však nedozvieme či je aj samotné vlastníctvo JZ vnímané ako amorálne alebo či je jadrové odstrašovanie v istých prípadoch prípustným aktom. Kvôli existencii už spomínanej dilemy bolo pre Katolícku cirkev dlho ťažké zaujať voči týmto otázkam konkrétnejšie stanovisko. Ako príklad názorovej roztrieštenosti nám môžu poslúžiť postoje amerických biskupov na prelome 70. a 80. rokov. Časť biskupov ako napr. Arcibiskup Raymond Hunthausen zo Seattlu boli odhodlaní pacifisti, ktorí jadrové zbrane kategoricky odmietali. Ďalšia skupina vedená newyorským arcibiskupom Johnom O’Connorom podporovala tradičnú teóriu jadrového odstrašovania. Väčšina biskupov, ktorí najčastejšie zastávali doktrínu spravodlivej vojny, však stálo medzi týmito dvoma extrémami. Odmietali absolútny pacifizmus niektorých svojich kolegov, no taktiež si nedokázali predstaviť príklad, kedy by bolo použitie jadrových zbraní ospravedlniteľné (Preston 2011).

Jednotnejšia pozícia Katolíckej cirkvi sa preto objavuje až v 80. rokoch, pričom ako smerodajný môžeme vnímať prejav Jána Paula II. z r. 1982. Ten sa na pôde Spojených národov vyjadril nasledovne: „Pri súčasných podmienkach môžeme odstrašenie založené na rovnováhe, ktoré nie je cieľom samé o sebe, ale krokom k progresívnemu odzbrojeniu, vnímať ako morálne akceptovateľné. S cieľom dosiahnuť skutočný mier sa každopádne nemôžeme uspokojiť s týmto minimom, pri ktorom vždy existuje nebezpečenstvo explózie“ (Holy See 1982). Tento prejav sa v nasledujúcich rokoch stal zdrojom inšpirácie pre pastoračné listy amerických biskupov, z ktorých najvýznamnejší je list z r. 1983 s názvom „Výzva mieru“ (Challenge of Peace) (Schennink 1999). Čerpajúc zo slov Jána Pavla II. a doktríny spravodlivej vojny, americkí biskupi uznali morálnu prípustnosť jadrového odstrašovania v prípade ak dôjde k naplneniu troch podmienok:

– Jedná sa len o „dočasnú“ politiku
– Cieľom tejto prechodnej politiky je „zabránenie použitiu jadrových zbraní druhou stranou“
– Spoliehanie sa na jadrové odstrašenie nie je cieľom samé o sebe, ale jedná sa o krok smerom k postupnému odzbrojeniu (Schennink 1999).

S koncom studenej vojny Katolícka cirkev reflektuje zmeny, ktoré nastali po rozpade ZSSR. V pastoračnom liste „Žatva spravodlivosti je zasiata v mieri“ (The Harvest of Justice is Sown in Peace) z r. 1993 Americká katolícka cirkev potvrdzuje závery z Výzvy mieru, no navrhuje taktiež ďalšie kroky, ktoré vidí ako nevyhnutné k jadrovému odzbrojeniu. Vyzýva k prijatiu „no first-use policy“ zo strany USA[iii], k ratifikácii zmlúv START a k podpísaniu zmluvy o zákaze jadrových skúšok (The United States Conference of Bishops 1993). V podobnom duchu sa v r. 1993 vyjadril aj Arcibiskup Renato Martino, vatikánsky vyslanec v OSN, ktorý vyzval svetové spoločenstvo, aby prijalo post-nukleárnu formu bezpečnosti (Schennink 1999).

Strata pocitu eminentného ohrozenia, vyvolaného zmenou medzinárodného bezpečnostného prostredia po konci studenej vojny, má za následok posilňovanie proaboličných a protideterenčných postojov v cirkvi. Najhlasnejšie sa tieto postoje prejavujú medzi biskupmi z radov americkej vetvy mierovej katolíckej organizácie Pax Christi, ktorá v r. 1998 vydáva prehlásenie požadujúce konkrétne kroky k odstráneniu jadrových zbraní. Pax Christi tvrdí, že keďže už politika jadrového odstrašovania nie je americkou vládou vnímaná ako dočasný prostriedok, jadrové odstrašovanie nemôže byť Katolíckou cirkvou naďalej vnímané ako akceptovateľné (Ibid). Podobný názorový posun môžeme vidieť napr. aj u Francúzskej katolíckej cirkvi, ktorá síce počas studenej vojny francúzsku stratégiu jadrového odstrašovania akceptovala, avšak po páde železnej opony sa začala prikláňať k unilaterálnemu jadrovému odzbrojeniu (Suchý, Vilímek 2009).

Katolícka cirkev teda za posledné roky svoju rétorickú opozíciu k jadrovým zbraniam zintenzívnila. Unilateralizmus, ktorý môžeme pozorovať v prípadoch amerického Pax Christi alebo Francúzskej katolíckej cirkvi, však nie je oficiálnym postojom Svätej stolice. Celestino Migliore, bývalý pápežský nuncio v OSN, sa v r. 2007 vo svojom prejave pre Valné zhromaždenie vyjadril kriticky proti snahám štátov budovať nové jadrové schopnosti, pričom JZ označil za niečo čo „porušuje všetky aspekty medzinárodného práva“. Vo svojej reči však zdôraznil najmä cestu „progresívneho“ jadrového odzbrojenia, ktoré možno docieliť multilaterálnym a kooperatívnym prístupom pod vedením súčasných jadrových mocností (Holy See 2007).

2. Protestantizmus

Protestantské cirkvi, majúce svoj spoločný pôvod v kresťanskej reformácii 16. storočia, sa v mnohých významných aspektoch výrazné odlišujú.[iv] Je pochopiteľné, že odlišnosti medzi protestantskými cirkvami determinujú ich rozdielne postoje k zásadným spoločenským a politickým otázkam, pričom existencia JZ nie je výnimkou. Z dôvodu praktickej nemožnosti obsiahnutia postojov všetkých protestantských cirkví sa práca bude venovať len postojom tých najvýznamnejších.

2.1 Mainstreamové protestantské cirkvi v USA [v]

Americké mainstreamové protestantské cirkvi sú často krát oprávnene radené medzi liberálnejšie odnože kresťanstva. Počas studenej vojny boli pacifistické vyjadrenia, resp. vyhlásenia vyzývajúce k unilaterálnemu odzbrojeniu USA u týchto cirkví zriedkavé. Spojená presbyteriánska cirkev, Spojená metodistická cirkev, Reformovaná cirkev v Amerike, Spojená cirkev Kristova a ďalšie sa však ešte v 80. rokoch viacerými rezolúciami pripojili k výzvam k zákazu výskumu a produkcii nových JZ. Je však dôležité poznamenať, že tieto rezolúcie vyzývali k multilaterálnemu či aspoň k bilaterálnemu (spoločne so ZSSR) zmrazeniu jadrového zbrojenia.

Kontroverzná sa ukázala byť aj otázka jadrového odstrašovania. Konferencia biskupov Zjednotenej metodistickej cirkvi v r. 1986 vyhlásila, že jadrové odstrašovanie nemôže požehnanie cirkvi získať (The United Methodist Council of Bishops 1986). Po dlhej diskusii sa podobné vyhlásenie nepodarilo presadiť v Spojenej presbyteriánskej cirkvi, ktorá nakoniec uznala odstrašovanie ako dočasne akceptovateľné (Hirsley 1988). Obdobné diskusie pritom v rovnakom období prebiehali aj v ďalších mainstreamových cirkvách.

So skončením studenej vojny sa niektoré z týchto cirkví začali prikláňať k unilaterálnemu jadrovému odzbrojeniu. Príkladom je Episkopálna cirkev, ktorá vo svojej rezolúcii z r. 2009 vyzvala k demontáži amerického jadrového arzenálu (General Convention 2009). Pravdou však zostáva, že väčšina mainstreamových protestantských cirkví vo svojich rezolúciách hovorí skôr o multilaterálnom jadrovom odzbrojení.

2.2 Americkí evangelikáni

Členovia evangelikánskych cirkví, reprezentovaní v USA hlavne Národnou evangelickou asociáciou (NEA – National Evangelical Association), sú väčšinou radení medzi tých najkonzervatívnejších a najpatriotickejších Američanov. Bolo to pritom práve na stretnutí s NEA, keď Ronald Reagan hovoril o ZSSR ako o ríši zla.[vi]

NEA vydala v r. 1986 rozsiahlu správu o „Mieri, slobode a strategických štúdiách“ (Peace, Freedom and Security Studies), v ktorej pripustila existenciu rôznych perspektív u svojich členov. Zatiaľ čo niektorí členovia preferujú dosahovať mier skrz silu, iní sú podľa správy odhodlaní pacifisti. NEA uznáva, že politici sa musia niekedy rozhodovať medzi dvoma zlami, pričom samotné vlastníctvo JZ nie je označené ako nemorálne. Vyjadrenie taktiež stanovuje kontroverzné otázky ako napr.: „Je lepšie riskovať podmanenie totalitarizmom alebo nukleárnu vojnu?“, pričom však necháva tieto otázky nezodpovedané (NEA 1986).

Podobne ako medzi inými kresťanskými prúdmi, aj medzi evangelikánmi došlo po konci studenej vojny k názorovému posunu. Rezolúcia o jadrovom odzbrojení z r. 2011 je posledným dokumentom NEA k problematike JZ. Zdôraznený je v nej názor, podľa ktorého JZ v dnešnej dobe skôr oslabujú, než posilňujú bezpečnosť USA. Rezolúcia nenabáda k unilaterálnemu odzbrojeniu, avšak vyzýva k pokračovaniu bilaterálneho odzbrojovacieho procesu medzi USA a Ruskom, ktoré by malo slúžiť ako inšpirácia pre ďalšie krajiny.

2.3. Anglikánska cirkev

Zaujímavý je určite aj postoj anglikánskej cirkvi, ktorá je štátnou cirkvou v Anglicku. Tá sa k jadrovému odstrašeniu Veľkej Británie tradične stavala pragmaticky. V 80. Rokoch prebiehala v rámci anglikánskej cirkvi vášnivá debata o prípustnosti jadrového odstrašovania. Vo svojej správe z r. 1983 s názvom „Cirkev a bomba“ (The Church and the Bomb) cirkev odmietla unilaterálne odzbrojenie a akceptovala povinnosť vlády udržovať dostatočné kapacity pre jadrové odstrašovanie (The Church of England 2010). Nedávna debata o modernizácii balistických striel Trident však odhalila názorový posun v radoch Anglikánskej cirkvi. Viacero anglikánskych biskupov, vrátane Rowana Williamsa, vtedajšieho arcibiskupa z Canterbury[vii], vtedy spochybnilo morálnosť tohto kroku, čím de facto podporili unilaterálne jadrové odzbrojenie Veľkej Británie (BBC 2006).

2.4 Mierové cirkvi

Nie je prekvapujúce, že medzi cirkvi najviac oponujúce akýmkoľvek jadrovým  arzenálom patria hlavne tradične pacifistické mierové cirkvi, ako sú kvakeri, menoiti, amiši alebo cirkev bratská. Jadrové zbrane sú kvôli svojmu ničivému potenciálu ich členmi často vnímané ako inherentné zlé, pričom je pravidlom, že členovia mierových cirkví zväčša podporujú všetky cesty jadrového odzbrojenia, vrátane toho unilaterálneho (Preston 2012).

3. Pravoslávie

Z dôvodu neexistencie najvyššej pravoslávnej cirkevnej autority a nezávislosti jednotlivých patriarchátov nás absencia jednotného názoru pravoslávnej cirkvi na problematiku JZ neprekvapí. V pravosláví preto možno nájsť spektrum názorov radiacich sa od pacifistických pro-aboličných postojov niektorých členov gréckej pravoslávnej cirkvi v USA až po JZ tolerujúce vyjadrenia ruských patriarchov.

3.1 Ruská pravoslávna cirkev

Ruská pravoslávna cirkev v  ZSSR kvôli protináboženskej štátnej politike v podstate nemala možnosť zasahovať do diskusie o JZ. Po rozpade ZSSR však v Rusku nastala vlna náboženského obrodenia, ktorá sa začala prejavovať čoraz výraznejšou participáciou ruskej pravoslávnej cirkvi vo verejnom živote a v politike (Števkov 2012). Najmä počas vlády Vladimíra Putina sa vzťah medzi cirkevnou a politickou mocou v Rusku posilnil. Vladimír Putin sa dokonca vyjadril, že vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť Ruska zaisťujú dve veci: „jadrové zbrane a náboženstvo“ (Croucher 2007).

Nie je prekvapujúce, že v takejto situácii zaujala Ruská pravoslávna cirkev veľmi zmierlivý postoj k ruskému jadrovému arzenálu. Súčasný moskovský patriarcha Kiril sa vo svojom prejave v Sarove, teda v meste, ktoré je centrom ruského jadrového priemyselného komplexu, vyjadril, že aj keď je cirkev za svet bez zbraní, Rusko podľa neho JZ potrebuje, ak chce zostať suverénnym štátom. „Môžete mať excelentne vyvinutý systém medzinárodného práva a medzinárodných organizácii, ale aj tak môžete spadnúť do priepasti vojny“ povedal (RIA novosti 2009). Neskôr na stretnutí s mládežou v Nižnom Novgorode patriarcha doplnil, že JZ podľa neho zabránili tretej svetovej vojne. Príčinou vojny je podľa Patriarchu hriech, pričom JZ vníma ako faktor odstrašovania, ktoré na rozdiel od nedokonalého medzinárodného systému môžu Rusku zaistiť bezpečnosť (Pravoslavie i mir 2009).

3.2 Ostatné pravoslávne cirkvi

Grécka pravoslávna cirkev je ako jedna z mála pravoslávnych cirkví členom Svetovej rady cirkví (World Council of Churches), ktorá je známa svojim proaboličným postojom (WCC 2004). Cirkev je vo svojom proaboličnom postoji obzvlášť aktívna v anglosaských krajinách, kde bola často ochotná pripojiť sa k deklaráciám vyzývajúcim k jadrovému odzbrojeniu. Celkovo možno konštatovať, že menšie pravoslávne cirkvi a organizácie v USA patria medzi najaktívnejšie pravoslávne cirkvi lobujúce za jadrové odzbrojenie. Medzi významnejšie z nich možno zaradiť Pravoslávne mierové spoločenstvo, ktorého členmi sú najmä cirkevní hodnostári z USA a Spojeného kráľovstva. Spoločenstvo vyzýva, aby sa USA ujali role lídra v nukleárnej abolícii a upustili už nerelevantnú stratégiu jadrového odstrašovania (Orthodox Peace Fellowship 2007).

Záver

Z uvedených postojov svetových kresťanských cirkví k JZ môžeme vyvodiť niekoľko záverov. Zatiaľ čo v podstate všetky cirkvi vyjadrujú nesúhlasné stanovisko k použitiu JZ, v otázkach morálnosti jadrového odstrašovania či jadrového odzbrojenia môžeme medzi cirkvami nájsť spektrum názorov. Niektoré cirkvi ako napr. Katolícka cirkev alebo americkí evangelikáni jadrové odstrašovanie vnímajú ako dočasne akceptovateľne, iné, zväčša protestantské cirkvi odstrašovanie celkovo odmietajú. S koncom studenej vojny sa naprieč všetkými vetvami kresťanstva očividne posilňujú proaboličné a protideterenčné postoje reprezentované katolíckym Pax Christi, Episkopálnou cirkvou, Pravoslávnym mierovým spoločenstvom a ďalšími. Výnimkou sa zdá byť Ruská pravoslávna cirkev, ktorá sa k ruskému jadrovému arzenálu stavia akceptačne.