Práca „Konfliktný potenciál Arktídy: Pozícia a záujmy Kanady“ sa zaoberá aktuálnym vývojom situácie v Arktíde na úrovni medzinárodných vzťahov. Práca je reakciou na prebiehajúce klimatické zmeny, roztápajúci sa ľadovec, prítomnosť nerastného bohatstva a narastajúce napätie v tejto oblasti. Cieľom práce je predstaviť región Arktídy a aktérov v ňom pôsobiacich,  zhodnotiť možnosť vypuknutia ozbrojeného konfliktu a priblížiť pozíciu Kanady v Arktíde. Autor uskutočňuje svoju analýzu na zá-klade primárnych zdrojov a článkov v odborných periodikách. Práca konštatuje existenciu konfliktu medzi arktickými štátmi. Ale riziko vypuknutia ozbrojeného konfliktu považuje za malé, pokiaľ zainteresované štáty budú naďalej rešpektovať existujúci právny rámec. Geopolitický význam Arktídy bude v budúcnosti rásť.

Úvod

Rastúce ceny ropy a súčasne zaznamenané rekordné úbytky ľadovej pokrývky Se-verného ľadového oceánu v lete v  roku 2007 a 2008 opäť pripomenuli význam, príležitosti a výzvy, ktoré naskytuje Arktída. V arktickom regióne môžeme v posledných rokoch sledovať vysokú aktivitu arktických štátov, ktoré na to, aby prezentovali nielen svoje záujmy, neváhajú realizovať misiu, ktorej cieľom bude umiestnenie štátnej vlajky na severnom póle, ale na morskom dne.[1] Toto je iba jeden spôsob akým sa podarilo v pos-ledných rokoch zvýšiť napätie medzi arktickými štátmi.

V dôsledku klimatických zmien sa a nerastného potenciálu Arktídy sa uvažuje o možnosti vzniku ozbrojeného konfliktu medzi niektorými zo štátov Arktídy, alebo medzi všetkými zároveň. Sú takéto úvahy opodstatnené? Naozaj existuje reálna hrozba vypu-knutia ozbrojeného konfliktu? Aká je aktuálna situácia v Arktíde, a čo sa odohráva v Arktíde v posledných rokoch? O aké nerastné bohatstvo v Arktíde ide? Akí aktéri majú svoje záujmy za severným polárnym kruhom? Mali by sme sa vôbec my, tu, v strednej Európe zaoberať otázkami Arktídy? Toto sú otázky, na ktoré by táto seminárna práca mala dať odpovede. Navyše bližšie predstaví stanovisko a záujmy Kanady v Arktíde.

K vypracovaniu tejto práce som využíval najmä články z odborných časopisov, dostupných cez vedeckú elektronickú databázu EBSCO. Ďalšie informácie som čerpal zo spravodajských webov médií ako je BBC, alebo CBC. K vypracovaniu práce boli taktiež použité aj primárne zdroje, medzinárodné zmluvy, oficiálne dokumenty, alebo oficiálne prehlásenie. Práca vychádza menej z monografických zdrojov, čo je spôsobené značnou nedostupnosťou takejto literatúry v našom regióne. Využitá je citačná norma Politolo-gického časopisu.

Práca sa člení na štyri kapitoly. V prvej vymedzujem pojmy kríza, konflikt a middle power. Druhá časť sa zameriava na vysvetlenie a vymedzenie regiónu Arktídy, prináša informácie o nerastnom bohatstve Arktídy. Nasledujúca kapitola sa venuje konvencii UNCLOS a konfliktnému potenciálu Arktídy, tiež vymenúva aktérov, ktorí sa v tejto oblasti angažujú. A nakoniec, posledná časť sa venuje špeciálne Kanade, jej pozícii, cieľom, záujmom a aktivitám v Arktíde.

1 Vymedzenie pojmov a teoretických konceptov

V úvode tejto seminárnej práce je potrebné vymedziť niektoré autorom použité kritické pojmy tak, aby bolo zrejmé ako tieto pojmy chápe a ako s nimi operuje. Pred-metom tejto práce je analýza konfliktného potenciálu Arktídy v kontexte globálnych klimatických zmien, v dôsledku ktorých sa dramaticky mení prostredie, klíma a pod-mienky nielen arktického regiónu. Preto treba začať vymedzením pojmu konflikt.

Ďalším teoretickým konceptom využitým v tejto seminárnej práci je koncept middle power, tzv. strednej mocnosti, ktorým autorom nazerá na Kanadu. Tento koncept je využívaný mnohými autormi na označenie Kanady v hierarchii mocností systému medzi-národných vzťahov.[2]

1.1 Vymedzenie pojmu konflikt a kríza

Dôležité je predovšetkým vymedzenie pojmu konflikt a jeho odlíšenie od pojmu kríza, v ktorých používaní dochádza k nejasnostiam a nezrovnalostiam. Krízu je potrebné vo vzťahu ku konfliktu chápať ako podmnožinu konfliktu, resp. konkrétnu fázu konfliktu.[3] Ivo Hlaváč (Hlaváč 2002: 112) definuje krízu ako situáciu vážneho, ale nie vždy trans-parentného narušenia fungovania určitého systému či jeho častí, spojenú s potrebou časovo a systémovo adekvátneho rozhodnutia a riešenia.

Pojem konflikt sa využíva v rôznych spoločensko-vedných oboroch, pričom jednotlivé definície sa líšia, zároveň nadobúda pozitívne aj negatívne konotácie (Pšeja 2002: 81). Pre účely tohto textu budeme rozumieť konfliktom stret medzi jasne defino-vateľnými aktérmi, ktorí usilujú o uplatnenie svojho záujmu v jednej alebo viacerých zhodných oblastiach, pričom títo aktéri pociťujú vzájomný stret ako situáciu, kedy zisk jednej strany znamená stratu strany druhej (Pšeja 2002: 84). V prípade konfliktu môžeme v terminológii teórii hier hovoriť o hre s nulovým súčtom.[4] Z definície je zrejmé, že násilie nie je nutnou podmienkou konfliktu. Konflikt automaticky neznamená vojnu.[5]

1.2 Koncept middle power

Koncept middle power (strednej mocnosti)[6] sa s Kanadou spája od 40. rokov 20. storočia, avšak predovšetkým od konca druhej svetovej vojny. V tomto období dochádzalo k výrazným zmenám v usporiadaní medzinárodného systému. Pri týchto zmenách sa Kanade nepodarilo získať status veľmoci (great power). Za veľmoci je po druhej svetovej vojne považovaná iba pätica stálych členov Rady bezpečnosti OSN.[7] Avšak predstavitelia kanadskej zahraničnej politiky sa odmietli stotožniť s tým, že by sa z Kanady mala stať málo významná mocnosť, ktorá by zapadla a splynula s ostatnými štátmi, ktoré boli označované za malé mocnosti (small powers). Samotná kanadská vláda použila pojem middle power na označenie Kanady v hierarchii štátov v systéme medzinárodných vzťahov prvýkrát v roku 1945 (Nossal 1997: 55). Kanada nezostala iba pri deklaráciách a skutočne napĺňala rolu middle power v období studenej vojny, ktorá sa vyznačovala predovšetkým jej multilateralizmom a internacionalizmom.[8]

Koncept middle power je odvodený od konceptu moci, ktorý je dôkladne rozpracovaný v obore medzinárodných vzťahov.[9] Moc je relatívny pojem, moc štátu sa vždy musí vyjadriť vo vzťahu k moci iného štátu. Úlohou konceptu moci je vyjadriť postavenie štátu v hierarchii štátov v systéme medzinárodných vzťahov, pričom berie v úvahu nielen národné kapability[10] (capabilities) štátu, ale aj špecifický štýl zahraničnej politiky a diplomacie (Nossal 1997: 57). Zahraničná politika middle power nemá široký záber, zameriava sa na vybrané témy, sleduje úzky rámec záujmov, dôležitá je rola diplomacie, hovorí sa o typickej „middle power diplomacy“. Middle power sú často aktívne v peacekeepingu a aktivitách presadzujúcich udržanie svetového mieru. Ich záujmom je ochrana medzinárodného poriadku.

V závere treba dodať, že neexistuje presná definícia konceptu middle power, čo spôsobuje istú nejednoznačnosť tohto konceptu.[11] Napriek tomuto nedostatku autor po-važuje predstavený koncept za použiteľný a vhodný na označenie Kanady v dnešnom systéme medzinárodných vzťahov. „..nie je dôvod pochybovať o tom, že Kanada je uzná-vanou middle power v súčasnej medzinárodnej politike,…“ (Nossal 1997: 66)[12]

2 Arktída – potenciál Arktídy perspektívou klimatických zmien

Arktídu môžeme vymedziť ako najsevernejšiu oblasť na Zemi, ktorá sa rozprestiera v okolí Severného pólu a jeho hranicu vytyčuje severný polárny kruh.[13] Iné vymedzenie Arktídy môže byť na základe línie, ktorá je určená hranicou najsevernejšieho stromovitého porastu, za touto hranicou sa už nenachádza stromovitý porast. Pre Arktídu je typická polárna klíma. Mager (2009: 348-349) vo svojom článku ponúka ďalšie dve definície Arktídy, arktického regiónu, pričom konštatuje neexistenciu jednoznačnej definície tohto regiónu. Navyše sa ešte pomerne často používa aj pojem „sub-arktída.“

„Geograficky, Arktída pozostáva z pevniny, podmorskej pevniny a oceánu ohraničeného severným polárnym kruhom.“ (Tan a Tsai 2010: 91) Medzi pevninskú časť Arktídy patria územia – severnej Aljašky, severozápadného teritória Kanady, kanadské arktické ostrovy, Grónsko (patriace Dánsku), Špicbergy (Nórsko), severné Švédsko a se-verné Fínsko a severné územia Ruska. Podmorskou pevninou rozumieme kontinentálny šelf[14] a morské dno. Severný ľadový oceán (angl. Arctic Ocean) je jasne definovaný Medzinárodnou hydrografickou organizáciou. Táto definícia uvádza presné hranice, spadajú sem všetky vody, pokryté ľadom aj bez ľadu.[15]

V posledných rokoch ľadovej pokrývky Severného ľadového oceánu výrazne ubúda. Tieto zmeny sú spojené s globálnymi zmenami klímy, ktoré sa v Arktíde prejavujú niekoľko násobne viac ako na iných miestach planéty. Všeobecné otepľovanie má predovšetkým za následok roztápanie a výrazné ubúdanie ľadovej plochy na severe našej planéty. Podľa údajov National Snow and Ice Data Center dosiahla severná ľadová pokrývka Zeme rekordne najmenšieho rozmeru v septembri roku 2007.[16] Existujú agre-sívne modely podľa, ktorých by už v roku 2013 mohla nastať situácia, že počas leta by Arktída zostala bez ľadu.[17] Takéto prognózy avšak nie sú veľmi pravdepodobné, reálnejší je horizont 20 až 40 rokov, kedy by mohla takáto situácia nastať.

Práve tieto dramatické zmeny v zmenšovaní ľadovej plochy a otepľovaní klímy v Arktíde vyvolávajú obrovské očakávania nielen zainteresovaných štátov, ale aj mnohých NGOs a nadnárodných spoločností. Arktída predstavuje veľký ekonomický potenciál na jednej strane, zatiaľ čo na druhej strane stoja environmentálne záujmy. Otepľovaním a roztápaním ľadovcov dochádza k výraznej zmene arktického ekosystému a životného prostredia pre organizmy žijúce za severným polárnym kruhom. Ďalšie prežitie týchto organizmov je v kontexte súčasného trendu globálnych klimatických zmien vystavené veľkej hrozbe. Tieto zmeny sa týkajú aj ľudí, inuitov, ktorí žijú a obývajú tieto oblasti.

Samotné otepľovanie, ale neprináša iba negatívne dopady. Pozitívnym dôsledkom roztápania ľadovcov v Arktíde by mohlo byť v blízkej dobe predĺženie „časového okna“, ktoré umožní plavbu plavidlám cez Severozápadnú alebo Severomorskú cestu.[18] Tieto nové námorné cesty by výrazným spôsobom skrátili súčasné námorné trasy.[19] Časové a finančné úspory by na druhú stranu znamenali ekologickú záťaž pre životné prostredie v okolí nových námorných ciest a riziká s touto dopravou spojené.

Pravdepodobne najdôležitejšou témou v kontexte otepľovania a roztápania ľa-dovcov v Arktíde, je pomalé sprístupňovanie obrovského množstva nerastného bohatstva. Dobývanie nerastného bohatstva za severným polárnym kruhom už začalo.[20]

Aké nerastné bohatstvo skrýva Arktída? Už dnes zaznievajú hlasy, ktoré označujú Arktídu za „budúcu Saudskú Arábiu“. A nielen ropa a zemný plyn sú surovinami, ktoré Arktída môže poskytnúť. Odhaduje sa, že až 25 % doteraz neobjavených svetových zásob ropy a zemného plynu by sa mohlo nachádzať za severným polárnym kruhom, v pomere 1:3. „Zatiaľ čo Arktída môže mať obrovský potenciál v dlhodobom horizonte so svojím príspevkom energetických zdrojov, v krátkom období by nemal byť tento potenciál pre-ceňovaný, kým iné oblasti sú lacnejšie, menej sporné a menej technologicky náročné na ťažbu.“[21] (Ebinger a Zambetakis 2009: 1220) Mager (2009) hovorí o nerastnom bohatstve týchto druhov, ktoré sa nachádzajú v Arktíde – uhľovodíky (ropa a zemný plyn), kovy (zinok, olovo, platina, zlato, meď, molybdén, železo, nikel) a nekovové minerály (apatit, zirkón, olivín, baryt, stroncium, grafit a iné priemyselné minerály, taktiež diamanty).

Dôležitým rozmerom pre problematiku ťažby ktoréhokoľvek nerastu v Arktíde je náročná dostupnosť týchto ložísk, čo je spôsobené slabou infraštruktúrou, extrémnymi podmienkami, klímou (tá sa, ale s otepľovaním zmierňuje), vysokými nárokmi na nové technológie, finančnými nárokmi a tiež nárokmi na ekologickosť ťažby.

3 UNCLOS[22] a oblasti konfliktného stretu v Arktíde

Oblasť Arktídy bola vymedzená z geografického hľadiska v predchádzajúcej kapitole. V tejto kapitole sa pokúsim poukázať na aktérov, ktorí sú aktívni v Arktíde a témach s ňou spojených. Ako je z predchádzajúcej kapitoly zrejmé, s roztápaním ľadovcov bude Arktída v budúcnosti zastávať čoraz dôležitejšiu geopolitickú rolu. V minulosti Arktída zohrávala významnú rolu predovšetkým počas druhej svetovej vojny, ale ešte viac počas studenej vojny, keď to bol nielen Atlantický oceán a Európa, čo od-deľovalo dva znepriatelené bloky. Význam Arktídy klesol po rozpade Sovietskeho zväzu (Tan a Tsai 2010: 92).

V súčasnosti je Arktída zaujímavá práve v dôsledku roztápajúcich sa ľadovcov a následných možností, ktoré sa budú s ubúdajúcim ľadom naskytovať čoraz častejšie. Nejedná sa iba o vyššie spomenuté námorné cesty a nerastné bohatstvo. Nie menej významnou je otázka vymedzenia rybárskych práv na lov. Skrytých, na prvý pohľad nepatrných problémov, tém a sporov sa tu nachádza viac. Treba si uvedomiť, že Arktída si získala súčasnú pozornosť aktérov až s radikálne nastupujúcimi zmenami klímy. Donedáv-na bola Arktída akousi pomerne zabudnutou, nezaujímavou a ťažko dostupnou oblasťou. Dnes sa situácia mení a aj jednotliví aktéri začínajú pristupovať k Arktíde s úplne inými záujmami ako v minulosti. Bez preháňania, Arktída je globálnou témou.

S roztápajúcim ľadom sa vynášajú na povrch doteraz „zamrznuté“ otázky a pro-blémy. Úpravou správania štátov v Arktíde sa nezaoberá žiadna medzinárodná zmluva. Medzinárodné právo sa Arktídou špeciálne nijak nezaoberá.[23] Problémy sa predovšetkým týkajú vymedzenia hraníc a územných nárokov štátov, ktoré sa netýkajú iba pevniny, ale aj podmorskej pevniny, najmä kontinentálneho šelfu. Kontinentálny šelf je zaujímavý najmä z ekonomického hľadiska, práve tu sa majú nachádzať ložiská nerastných surovín. V tomto ohľade zohráva významnú rolu UNCLOS.[24]

V stručnosti sa dá povedať, že ratifikácia tejto zmluvy zainteresovanými štátmi (Kanada, Rusko, Nórsko, Dánsko) odštartovala preteky o Arktídu, konkrétne o podmorské územia kontinentálneho šelfu. Podstata tohto preteku spočíva práve v ustanoveniach UNCLOS, ktorá vytvára nový námorný režim. Kým nebola prijatá UNCLOS, platilo, že štáty mali nárok na suverénne ekonomické využívanie kontinentálneho šelfu maximálne do vzdialenosti 370 km (220 námorných míľ) od vlastného pobrežia. S podpisom UNCLOS, ale vzniká možnosť signatárov za presne stanovených podmienok túto hranicu predĺžiť, pokiaľ sa signatárovi podarí OSN presvedčiť a dokázať, že nárokované územie je pokra-čovaním jeho kontinentálneho šelfu. Takto môžu signatári získať nárok na ekonomické využívanie kontinentálneho šelfu (prípadnú ťažbu ropy, alebo zemného plynu) aj do väčšej vzdialenosti ako 370 km od pobrežia. Inými slovami, môže dôjsť k prekresleniu súčasných hraníc. Dôležité je ešte vyzdvihnúť, že signatár musí takýto územný nárok predložiť najneskôr do desiatich rokov od ratifikácie UNCLOS. V prípade Kanady tento termín vyprší v roku 2013, Kanada ratifikovala UNCLOS v roku 2003.[25]

Samotný pretek medzi zainteresovanými štátmi (Kanada, Rusko, Dánsko, Nórsko), ktoré majú pobrežné hranice s Arktídou, prebieha podobou intenzívnych vedeckých výskumov, ktoré majú za cieľ zozbierať také údaje, ktoré presvedčia predstaviteľov OSN,[26] uznať územné nároky daným štátom podľa ustanovení UNCLOS o kontinentálnom šelfe.

Kanada sa pred OSN nebude usilovať iba o vedecké podloženie nárokov na podmorský kontinentálny šelf, ale bude sa snažiť na pôde OSN presadiť, aby jednotlivé morské plochy a úžiny medzi ostrovmi kanadského arktického súostrovia boli uznané ako vnútorné vody Kanady tak, aby Kanada mohla uplatňovať absolútnu suverenitu nad týmito vodami. Kanada je dlhodobo v spore s USA o štatút Severozápadnej cesty.[27] USA odmietajú kanadský nárok na úžiny Severozápadnej cesty, tvrdia, že sa jedná o me-dzinárodné vody. V krátkosti, štatút medzinárodných vôd by pre úžiny Severozápadnej cesty znamenali výrazne obmedzenie Kanadskej suverenity nad týmito úžinami. Plavba a prelet nad týmito vodami je bez akýchkoľvek prekážok zo strany štátu, alebo štátov, ktorých pobrežie sa dotýka týchto úžin (de La Fayette 2008: 545).

3.1 Aktéri v Arktíde

V posledných rokoch sa v Arktíde začali aktívne angažovať predovšetkým štyri štáty, ktoré majú priame pobrežné hranice s Arktídou a ratifikovali UNCLOS. Týmito štátmi sú – Kanada, Rusko, Dánsko a Nórsko. USA do tejto skupiny štátov nezaraďujem aj napriek tomu, že majú priamu pobrežnú hranicu s Arktídou. Zaujímavý je postoj USA k Arktíde. Ten je vlažný v porovnaní s už spomenutými štátmi. Keďže USA neratifikovali UNCLOS, čím sa ich netýkajú ustanovenia tejto zmluvy, nie sú nútené uskutočňovať tak intenzívny výskum v oblasti svojho kontinentálneho šelfu. Ani v iných ohľadoch fyzická prítomnosť USA v Arktíde nie je vysoká.[28]

Bežne sa hovorí o pätici arktických štátov, ktorými sú Kanada, USA, Rusko, Dánsko (vďaka Grónsku) a Nórsko. Spomína sa aj Island, ale ten hraničí s Arktídou iba vďaka svojim pobrežným vodám. Ďalšou kategóriou arktických štátov sú Švédsko a Fínsko, ktorým časť ich severného územia zasahuje za severný polárny kruh, ale nemajú pobrežnú hranicu s Arktídou. Island, Švédsko a Fínsko sú až sekundárnymi aktérmi v tejto problematike.

Okrem štátnych aktérov sú aktívny v problematike Arktídy aj neštátni aktéri. Jedná sa najmä o rôzne NGOs pôsobiace predovšetkým v oblasti ochrany životného prostredia. Nezanedbateľnými aktérmi sú MNCs a TNCs, ktoré oplývajú nemalou ekonomickou silou, ktorú dokážu využiť na presadenie svojich často agresívnych záujmov. S ohliadnutím na UNCLOS musíme za jedného z aktérov považovať aj OSN. Svoje predovšetkým, ale nielen environmentálne záujmy má v Arktíde aj EU.

Aj Severoatlantická aliancia veľmi aktívne sleduje vývoj a zmeny prebiehajúce v Arktíde. Arktída sa pomaly stáva jednou z hlavných tém NATO.[29] NATO vníma nové bezpečnostné prostredie a s ním aktuálne súvisiace hrozby aj cez klimatické zmeny prebiehajúce v Arktíde. S roztápajúcim sa ľadom vznikajú nové bezpečnostné riziká a hrozby pre Alianciu. Nesmie sa zabúdať, že USA, Kanada, Nórsko, Dánsko, ale aj Island sú členskými štátmi NATO. V tomto smere a s ohľadom na kolektívnu bezpečnosť (článok 5 Severoatlantickej zmluvy) je potrebné sledovať aj vzájomné vzťahy týchto štátov s Ruskom.

Jedným z aktérov sú aj domorodí obyvatelia Arktídy, eskimáci a inuiti, pre ktorých je Arktída domovom.

Od roku 1996 funguje Arktická rada, ktorá je významným medzivládnym fórom, ktoré má slúžiť pre podporu spolupráce medzi štátmi Arktídy, pričom sa uvažuje aj participácia domorodého obyvateľstva na tomto fóre. Toto fórum sa má zaoberať špeciálne udržateľným rozvojom a ochranou životného prostredia Arktídy.[30]

4 Pozícia Kanady v Arktíde

„Kanadský ďaleký sever je základnou časťou Kanady – je súčasťou jej dedičstva, jej budúcnosti a jej identity ako krajiny.“[31] (Minister of Indian Affairs and Northern Development and Federal Interlocutor for Métis and Non-Status Indians 2009: 1) Toto sú úvodné slová dokumentu Kanadská severná stratégia, v ktorom kanadská vláda prezentuje svoju víziu a ďalší postoj ku „kanadskému severu“ a zároveň vymedzuje štyri rovnako dôležité priority pre agendu svojej severnej stratégie. Kanadská vláda si je plne vedomá zmien, ktoré prebiehajú na severe, za polárnym kruhom, a je odhodlaná týmto zmenám a súvisiacim príležitostiam a výzvam čeliť. Za svoje priority si stanovila uplatňovanie arktickej suverenity, presadzovanie sociálneho a ekonomického rozvoja, ochranu prírodného dedičstva a zlepšenie a decentralizáciu správy severu (Minister of Indian Affairs and Northern Development and Federal Interlocutor for Métis and Non-Status Indians 2009: 2).

Tieto priority zhmotňujú záujmy Kanady za severným polárnym kruhom. Aké sú konkrétne záujmy Kanady v Arktíde a aké reálne kroky kanadská vláda podniká k presadeniu týchto záujmov? Aktivity kanadskej vlády je možné sledovať naprieč všetkými štyrmi prioritami vytýčenými Kanadskou severnou stratégiou. Začínajú od zlepšovania životných podmienok domorodého obyvateľstva a siahajú až po presadzovanie spolupráce arktických štátov.

S roztápajúcim ľadom hrozí Kanade, že stratí absolútnu suverenitu a kontrolu nad obrovskou časťou svojho vlastného územia. Preto je jedným z hlavných cieľov Kanady zvýšiť svoju prítomnosť v Arktíde a hájiť svoju suverenitu na súši, vode a vo vzduchu. Na dosiahnutie tohto cieľa sa Kanada chystá v nasledujúcich rokoch značne investovať do nákupu novej techniky, ktorá jej má umožniť ochranu svojich záujmov a suverenity na severe krajiny.[32] Kanada bude využívať na kontrolu pohybu plavidiel vo svojich vodách aj satelitný systém (RADARSAT II). K dosiahnutiu zvýšenej prítomnosti na severe, Kanada vybuduje v Resolute Bay vojenské výcvikové stredisko a bude pokračovať v podobných vojenských výcvikových operáciách ako bola operácia NANOOK.

Pokiaľ sa Kanade nepodarí zlepšiť jej prítomnosť v Arktíde, hrozí, že jej suverenita bude narušená nielen inými arktickými štátmi,[33] ale aj najrôznejšími neštátnymi aktérmi nevynímajúc skupiny organizovaného zločinu, nelegálnych imigrantov, alebo dokonca aj teroristov, ktorí by sa mohli nepozorovane dostávať na územie Kanady nestráženým „rozmrazeným zadným vchodom“ Kanady. S narastajúcou frekvenciou námornej dopravy v severných vodách bude zároveň potrebné zabezpečiť záchranárske a pátracie kapacity.

Nemenej významnou bude pre kanadskú federálnu vládu spolupráca a komunikácia s domorodými obyvateľmi, ktorým sa bude snažiť zaistiť primerané životné podmienky, infraštruktúru a právomoc rozhodovať o otázkach na ich území. Rozvoj infraštruktúry bude dôležitý aj z pohľadu ťažby nerastného bohatstva a ďalšieho ekonomického vyžívania regiónu, napríklad pre rozrastajúci sa turistický ruch v oblasti. Ďalším zo záujmov federálnej vlády je ochrana životného prostredia a uchovanie prírodného dedičstva pre ďalšie generácie. S týmto cieľom sa úzko spája ďalší cieľ a to úsilie stať sa vedúcim štátom vo vedeckom výskume Arktídy.

Kanada sa nebude usilovať o dosahovanie svojich cieľov a záujmov iba jedno-stranne. Na poli vedeckého bádania počíta s aktívnou spoluprácou s ostatnými arktickými štátmi. Takáto spolupráca je už do značnej miery realitou v súčasnosti, keď Kanada spolupracuje aj s inými partnermi ako sú iba štáty Arktídy. Kanada má záujem o vedeckú spoluprácu aj pri výskume vlastného kontinentálneho šelfu v kontexte UNCLOS. Do roku 2013 je kľúčovým cieľom Kanady, čo najlepšie zmapovať svoj kontinentálny šelf a obhájiť svoje územné nároky pred United Nations Commission on the Limits of the Continental Shelf. Tento proces označuje text Kanadskej severnej stratégie za zdĺhavý, nenesúci sa v nepriateľskom duchu, a taktiež odmieta označenie tohto procesu za pretek. „Skôr sa jedná o proces založený na spolupráci a spoločnom uznaní medzinárodného práva. Kanada pracuje s Dánskom, Ruskom a USA na uskutočnení tejto vedeckej práce.“[34] (Minister of Indian Affairs and Northern Development and Federal Interlocutor for Métis and Non-Status Indians 2009: 12).

Federálna vláda si je zároveň vedomá sporov, ktoré má najmä s USA a Dánskom. V prípade USA sa jedná o dlhoročný postoj USA odmietnuť uznať vody a úžiny Severozápadnej cesty ako vnútorné vody Kanady. USA tieto vody považuje za medziná-rodné úžiny. V súčasnosti je stav tohto sporu vyriešený tak, že Kanada sa s USA dohodla, že Američania musia vždy vopred ohlásiť svoj vstup do týchto vôd, ale Kanaďania im vždy tento vstup musia povoliť. Ďalším sporom medzi Kanadou a USA sú nezrovnalosti vo vymedzení námorných hraníc v Beaufortovom mori, ktoré je súčasťou Severného ľadového oceánu. Spor medzi Dánskom a Kanadou spočíva na veľmi malom ostrovčeku, Hans Island a nejasnom vymedzení hranice v Lincolnovom mori.

Kanada sa k týmto sporom v Kanadskej severnej stratégii stavia ako k sporom, ktoré nemajú dopady na schopnosť Kanady spolupracovať s dotknutými štátmi a ďalšími arktickými štátmi na otázkach, ktoré sú závažnejšie. Z tohto vyplýva, že Kanada deklaratórne nepovažuje tieto spory za tak závažné a v témach týkajúcich sa Arktídy rozoznáva dôležitejšie témy. Tieto spory chce Kanada riešiť v súlade s medzinárodným právom, pričom dúfa v ich skoré vyriešenie.

Kanada si je vedomá dôležitosti dialógu medzi štátmi Arktídy aj preto presadzuje spoluprácu a dialóg na úrovni Arktickej rady, kde je možné stanovovať spoločnú stratégiu na dosiahnutie spoločných cieľov a záujmov, a v prípade rozličných názorov, tieto postoje konzultovať a hľadať východiská. Vzťah USA a Kanady považuje Kanada za kľúčový a označuje USA v otázke Arktídy za mimoriadneho partnera. Rusko-kanadské vzťahy nie sú poznačené zatiaľ žiadnym konkrétnym územným sporom, neberúc ohľad nároky oboch štátov na kontinentálny šelf. Otázku kontinentálneho šelfu, ale upravuje UNCLOS na čom sa implicitne zhodli arktické štáty na konferencii Arctic Ocean Conference v Grónsku, na ktorej bola prijatá Ilulissatská deklarácia.[35]

Záver

Arktída je globálne významným regiónom preto, lebo práve tu prebiehajúce klimatické zmeny budú mať značné dopady na oblasť ďaleko väčšiu ako je tento samotný región. Zmeny a dopady zmien v Arktíde sa budú prelievať (spillover) do celého sveta. A toto nie je jediný dôvod, prečo by sme sa aj v strednej Európe mali zaujímať o situáciu v Arktíde. Ako členovia NATO musíme byť pripravený reagovať na nie vysoko pravde-podobné vypuknutie prípadného ozbrojeného konfliktu medzi Ruskom a členmi, či členom NATO v Arktíde. Avšak, ešte raz zdôrazňujem, takýto vývoj je v Arktíde vysoko neprav-depodobný. Iným argumentom môže byť naša energetická závislosť na Rusku.

Geopolitický význam Arktídy, ako dokazuje táto práca, je veľký a v budúcnosti sa bude ešte viac zväčšovať. No napriek tomu, sa arktickým štátom darí udržovať medzi sebou vzťahy, ktoré vytvárajú priestor pre vyriešenie súčasných problémov a sporov mierovou cestou, v rámci ustanovení medzinárodného práva. Medzi arktickými štátmi existujú fungujúce komunikačné kanály, spoločné diskusné fórum a dôkazy existencie vzájomnej spolupráce v niekoľkých smeroch. Tieto fakty a postoje štátov nevyvracajú zá-ver, že v súčasnosti v Arktíde sledujeme konflikt, tak ako bol definovaný v prvej kapitole. V žiadnom prípade nie je možné tvrdiť, že súčasná situácia v Arktíde predstavuje krízu. Čo nie je možné vylúčiť, je budúci vznik krízy, ktorý by mohol byť spôsobený nevyriešením už dnes existujúcich sporných bodov v kombinácii s narastajúcim geopolitickým význa-mom Arktídy a prípadným vznikom nových sporov napríklad o kontinentálny šelf, pokiaľ by štáty neakceptovali rozhodnutia United Nations Commission on the Limits of the Continental Shelf.[36]

Kanadskú rolu v Arktíde je možné zhodnotiť z pohľadu konceptu middle power ako rolu, ktorá tento koncept napĺňa. Kanada jasne artikuluje svoje záujmy a priority v Arktíde. Ich dosiahnutie plánuje mierovou cestou a vzájomnou spoluprácou s ostatnými aktérmi. Dôležitosť Arktídy pre Kanadu prezentujú aj slová kanadského premiéra Harpera (2008). „Sme severská krajina. Sever je našim osudom – pre našich objaviteľov, pre našich podnikateľov, pre našich umelcov. Neprijať potenciál severu, teraz, s nástupom jeho dominancie, by bolo obrátením sa od toho, čo znamená byť Kanaďanom.“[37]

Použitá literatúra

Primárne zdroje:

Harper, Stephen. 2008. Oficiálne vyjadrenie premiéra. In Canada’s Northern Strategy: Our North, Our Heritage, Our Future.Minister of Indian Affairs and Northern Development and Federal Interlocutor for Métis and Non-Status Indians. 2009. 3.

IHO. 1953. Limits of Oceans and Seas. (http://www.iho-ohi.net/iho_pubs/standard/S-23/S23_1953.pdf); overené k 9. 11. 2010.

Minister of Indian Affairs and Northern Development and Federal Interlocutor for Métis and Non-Status Indians. 2009. Canada’s Northern Strategy: Our North, Our Heritage, Our Future. Ottawa. (http://www.northernstrategy.gc.ca/cns/cns.pdf); overené k 10. 11. 2010.

NATO. 1949. The North Atlantic Treaty.

(http://www.nato.int/cps/en/natolive/official_texts_17120.htm); overené k 10.11.2010.

OSN. 1982. United Nations Convention on the Law of the Sea (UNCLOS). (http://www.un.org/depts/los/convention_agreements/texts/unclos/unclos_e.pdf); overené k 9. 11. 2010.

The Ilulissat Declaration. 2008. (http://www.oceanlaw.org/downloads/arctic/Ilulissat_Declaration.pdf); overené k 11. 1. 2010.

Sekundárne zdroje:

Borgerson, Scott G. (2008). „Arctic Meltdown.“ Foreign Affairs 87, č. 2, 63-77.

Brigham, Lawson W. 2010. „The Arctic.“ Foreign Policy. (http://www.foreignpolicy.com/articles/2010/08/16/think_again_the_arctic); overené k 11. 11. 2010.

de La Fayette, Louise Angélique. 2008. „Oceans Governance in the Arctic.“ The International Journal of Marine and Coastal Law 23, č. 3, 531-566.

Donneur, André P. a Alain, Caroline C. 1997. Canada: A Reassertion of Its Role as a Middle Power. In: Role Quests in the Post-Cold War Era – Foreign Policies in Transition. Ed. Philippe G. Le Prestre. Montreal: McGill-Queen’s University Press, 225-250.

Ebinger, Charles K. a Zambetakis, Evie. 2009. „The geopolitics of Arctic melt.“ International Affairs 85, č. 6, 1215-1232.

Goldstein, Joshua S. 2001. International Relations. New York: Longman.

Hlaváč, Ivo. 2002. „Krize.“ In: Česká bezpečnostní terminologie. Ed. Petr Zeman. Brno: Masarykova univerzita v Brne, 107-113.

Holsti, Kalevi Jaakko. 1983. International Politics: A Framework for Analysis. Englewood Cliffs: Prentice-Hall.

Hynek, Nikola. 2005. Canada as a Middle Power: Conceptual Limits and Promises. Oborová práca. Brno: Masarykova univerzita.

Chalecki, Elizabeth L. 2007. „He Who Would Rule: Climate Change in the Arctic and its Implications for U.S. National Security.“ Conference Papers – International Studies Association. 1-23.

Mager, Diethard. 2009. „Climate Change, Conflicts and Cooperation in the Arctic: Easier Access to Hydrocarbons and Mineral Resources?“ The International Journal of Marine and Coastal Law 24, č. 2, 347-354.

Martin, Paul. 2004. „Breaking the ice.“ Economist 372, č. 8389, 32.

Nossal, Kim Richard. 1997. The Politics of Canadian Foreign Policy. Scarborough, Ontario: Prentice-Hall Canada.

Pšeja, Pavel. 2002. „Konflikt.“ In: Česká bezpečnostní terminologie. Ed. Petr Zeman. Brno: Masarykova univerzita v Brne, 80-84.

Tan, Wei-en a Tsai, Yu-tai. 2010. „After Ice Melts: Conflict Resolution and the International Scramble for Natural Resources in the Arctic Circle.“ Journal of Politics & Law 3, č. 1, 91-99.

Waisová, Šárka. 2005. Řešení konfliktu v mezinárodních vztazích. Praha: Portál.

Internetové zdroje:

Arctic Council. About Arctic Council. Web. (http://arctic-council.org/article/about); overené k 9. 11. 2010.

Armstrong, Terence Edward a Barr, William a Bird, J. Brian a Dumond, Don E. a Dunbar, Maxwell John a Dunbar, Moira a Ingold, Tim a Ostenso, Ned Allen. Arctic. Encyclopaedia Britannica. (http://www.britannica.com/EBchecked/topic/33100/Arctic); overené k 9.11.2010.

BBC. 2007. Russia plants flag under N Pole. Web. (http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/6927395.stm); overené k 11. 11. 2010.

CBC. 2007. Canada’s diamond rush. Web. (http://www.cbc.ca/news/background/diamonds/); overené k 9.11.2010.

CBC. 2010. Battle for the Arctic heats up. Web. (http://www.cbc.ca/canada/story/2009/02/27/f-arctic-sovereignty.html); overené k 9.11.2010.

Gedney, Larry a Helfferich, Merritt. 1983. Voyage of the Manhattan. Web. Alaska Science Forum. (http://www.gi.alaska.edu/ScienceForum/ASF6/639.html); overené k 9. 11. 2010.

National Snow and Ice Data Center. Web. (http://nsidc.org/arcticseaicenews/); overené k 9. 11. 2010.

NATO. Under the ice of the world… The High North: why it matters… Online video. (http://www.nato.int/docu/review/2009/0901/0901_VID1/EN/index.htm); overené k 9. 11. 2010.

Plutenko, Yuri. 2008. Arthur Chilingarov: Russia’s Arctic Explorer. Web. (http://themoscownews.com/proetcontra/20080717/55338262.html?referfrommn); overené k 11. 11. 2010.

Reynold, Paul. 2005. The Arctic’s new gold rush. BBC online. (http://news.bbc.co.uk/2/hi/business/4354036.stm#map); overené k 9.11.2010.

[1] 2.8.2007 významný ruský arktický bádateľ Arthur Chilingarov zostúpil v ponorke Mir-I na dno Severného ľadového oceána a priamo na dne, na severnom póle, inštaloval ruskú štátnu vlajku. Pre viacej informácii (http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/6927395.stm), alebo rozhovor s Chilingarom (http://themoscownews.com/proetcontra/20080717/55338262.html?referfrommn); overené k 11.11.2010.

[2] Viď Nossal (1997).

[3] Viď Holsti (1983: 401).

[4] Ak sa jedná o hru s nenulovým súčtom, čiže zisk aktéra A neznamená stratu aktéra B, inými slovami, obaja aktéri môžu získať navzájom, hovoríme o konkurencii. Viacej Holsti (1983).

[5] Bližšie o problematike konfliktu, štádiách konfliktu a riešení konfliktov vo Waisová (2005).

[6] Autor uvažuje trojstupňovú škálu moci: great power, middle power, small power.

[7] Stálymi členmi Rady bezpečnosti OSN sa stali USA, Veľká Británia, Francúzsko, Ruská federácia a Čína. RB OSN sa zároveň skladá z desiatich volených nestálych členov. Avšak iba päť stálych členov má právo veta.

[8] Problematikou Kanady ako middle power sa v dostupnej literatúra zaoberá Nossal (1997) alebo Donneur a Alain (1997) a tiež Hynek (2005).

[9] Pre vstup do problematiky dobre poslúži učebný text od Goldsteina (2001).

[10] Goldstein (2001) uvažuje 2 zložky moci – mocenské zdroje (power resources) a mocenské kapability (power capabilities). Mocenskými zdrojmi sú HDP, veľkosť populácie, územie a rozloha štátu, prírodné zdroje, politická kultúra, patriotizmus, vzdelanie, veda a technológie. Mocenské zdroje sú dlhodobé, zároveň sú predpokladom mocenských kapabilít. Mocenské kapability sú krátkodobého charakteru, je to veľkosť, pripravenosť, zloženie a vybavenie ozbrojených síl štátu, vojenský priemysel, kvalita štátnej byrokracie, podpora, legitimita a lojálnosť voči národnej armáde.

[11] Táto nejednoznačnosť avšak úzko súvisí s takisto nejasnou definíciou pojmu moc, čím vznikajú isté obmedzenia pri snahe klasifikovať štáty na základe atribútu moci.

[12] Preklad z anglického originálu M.D. „…there can be little doubt that Canada enjoys the status of a middle power in contemporary international politics,…“

[13] Slovo Arktída pochádza z gr. arktos, medveď, čo odkazuje na severné súhvezdie medveďa. Severný polárny kruh je matematicky stanovená kružnica, ktorá predstavuje rovnobežku na 66°30′ severnej zemepisnej šírky. Táto rovnobežka predstavuje najjužnejšiu hranicu, z ktorej je možné pozorovať Slnko celých 24 hodín za letného slnovratu. Z geografického hľadiska nemá táto hranice zvláštny význam.

[14] Kontinentálny šelf definuje článok 76 United Nations Convention on the Law of the Sea. V Severnom ľadovom oceáne tvorí kontinentálny šelf značnú časť podmorskej pevniny.

[15] Viď IHO. 1953. Limits of Oceans and Seas. (http://www.iho-ohi.net/iho_pubs/standard/S-23/S23_1953.pdf); overené k 9.11.2010.

[16] Pre viac informácií o historickom a aktuálnom stave severnej ľadovej pokrývky Zeme navštív web National Snow and Ice Data Center. (http://nsidc.org/arcticseaicenews/); overené k 9.11.2010.

[17] S takouto informáciou operuje Borgerson (2008), pričom údaje prebral od American Geophysical Union.

[18] Severozápadná cesta predstavuje námornú cestu pozdĺž Aljašky, severného pobrežia Kanady a pomedzi ostrovy kanadského arktického súostrovia. Severomorská cesta sa nachádza severne od ruského pobrežia.

[19] Napríklad ako uvádza Borgerson (2008), námorná trasa medzi Yokohamou a Rotterdamom by sa mohla skrátiť až o 40 % jej súčasnej dĺžky.

[20] Napríklad v Kanade existuje už niekoľko dolov na ťažbu diamantov, ktoré tvoria nemalý podiel tejto komodity na svetových trhoch. (http://www.cbc.ca/news/background/diamonds/); overené k 9.11.2010. Viacej už o aktuálne prebiehajúcej ťažbe v Martin (2004), alebo Mager (2009).

[21] Preklad z anglického originálu M.D. „While the Arctic may have tremendous potential in the long run its contribution to energy resources in the short term should not be overestimated, as other areas are cheaper, less contentious and less technologically challenging to exploit.“

[22] United Nations Convention on Law of the Sea.

[23] Pre porovnanie, Antarktída má jasne vymedzený štatút medzinárodným právom, jedná sa predovšetkým o Antarktickú zmluvu (The Antarctic Treaty), ktorá bola podpísaná 1.12.1959. dvanástimi štátmi. V platnosť vstúpila v roku 1961 a do súčasnosti sa k nej pripojilo 48 štátov. Na druhú stranu, ak chceme porovnávať Arktídu a Antarktídu je potrebné si uvedomiť, že v prípade Antarktídy sa jedná o kontinent, zatiaľ čo Arktída je tvorená predovšetkým oceánom po väčšiu časť roka výrazne pokrytým ľadom.

[24] Túto zmluvu je možné dohľadať v niekoľkých jazykoch na webe OSN. (http://www.un.org/depts/los/convention_agreements/texts/unclos/unclos_e.pdf); overené k 9.11.2010. UNCLOS vstúpila v platnosť 1994, pričom dodnes ju podpísalo všetkých päť štátov priamo zainteresovaných v Arktíde (Kanada, USA, Rusko, Nórsko, Dánsko), ale iba štyri z nich ju doteraz ratifikovali. USA ešte neratifikovali UNCLOS. V súčasnosti má UNCLOS 160 signatárov.

[25] Pre viacej informácií ohľadom tejto problematiky doporučujem študovať priamo UNCLOS, Tan a Tsai (2010), de La Fayette (2008), alebo (http://www.cbc.ca/canada/story/2009/02/27/f-arctic-sovereignty.html);overené k 9.11.2010.

Chronologický zoznam štátov, ktoré ratifikovali UNCLOS je možné dohľadať (http://www.un.org/Depts/los/reference_files/chronological_lists_of_ratifications.htm); overené k 10.11.2010.

[26] Konkrétne sa jedná o Commission on the Limits of the Continental Shelf (CLCS).

[27] Viď prípad plavby amerického ropného tankeru Manhattan v roku 1969 cez Severozápadnú cestu. (http://www.gi.alaska.edu/ScienceForum/ASF6/639.html); overené k 9.11.2010. Alebo prípad amerického ľadoborca Polar Sea, ktorý v roku 1985 preplával Severozápadnou cestou bez vedomia Kanady. (http://www.cbc.ca/canada/story/2009/02/27/f-arctic-sovereignty.html); overené k 9.11.2010.

[28] Na druhú stranu sú otázne budúce dopady súčasnej americkej zahraničnej politiky v oblasti Arktídy a neochota ratifikovať UNCLOS. Viacej o americkej zahraničnej politike v Arktíde a dopadoch klimatických zmien v Arktíde na americkú národnú bezpečnosť v Chalecki (2007).

[29] Viď video (http://www.nato.int/docu/review/2009/0901/0901_VID1/EN/index.htm); overené k 9.11.2010.

[30] USA sa podarilo vyňať problematiku bezpečnosti mimo agendu Arktickej rady (Borgerson 2008). Členmi Arktickej rady je osem štátov, ktorých územie siaha za severný polárny kruh – USA, Kanada, Rusko, Nórsko, Island, Švédsko, Fínsko, Dánsko. Domorodé obyvateľstvo je zastúpené šiestimi organizáciami. Pre viac informácii navštív web Arctic Council. (http://arctic-council.org/article/about); overené k 9.11.2010.

[31] Preklad z angličtiny M.D. „Canada’s far North is a fundamental part of Canada – it is part of our heritage, our future and our identity as a country.“

[32] Kanada začína s výstavbou nového veľkého ľadoborca a plánuje zakúpiť niekoľko nových povrchových plavidiel, ktorých úlohou bude hliadkovať vo vodách Severozápadnej cesty. Taktiež Kanada zakúpi prieskumné lietadlá.

[33] V roku 1999 pristála v Tuktoyaktuku neohlásene čínska výskumná loď, ktorá sa do oblasti dostala bez spozorovania (Martin 2004).

[34] Preklad z angličtiny M.D. „Rather, i tis a collaborative process based on a shared commitment to international law. Canada is working with Denmark, Russia and the United States to undertake this scientific work.“

[35] Arctic Ocean Conference, sa konala v Ilulissat, v Grónsku 27. až 29. mája 2008. Na pozvánku Dánska sa jej zúčastnila Kanada, Dánsko, Nórsko, Rusko a USA. Dánsko ako organizátor si za organizáciu tejto konferencie odniesol nemalú kritiku, predovšetkým za to, že neboli pozvané aj ďalšie arktické štáty (Island, Fínsko, Švédsko) a zástupcovia domorodých obyvateľov Arktídy. Výstupom tejto konferencie bola Ilulissatská deklarácia, ktorá avšak iba implicitne konštatuje, že už v súčasnosti existuje značný medzinárodne právny rámec, ktorý upravuje a umožňuje zvládať výzvy a spory, ktoré môžu medzi štátmi v Arktíde vznikať. V deklarácii sa nenachádza explicitná zmienka o UNCLOS, čo je spôsobené tým, že USA ešte stále neratifikovali UNCLOS. Táto deklarácia vysiela aj ďalšiu dôležitú správu, a to, že zúčastnené štáty nemajú záujem upravovať medzinárodné vzťahy v oblasti Arktídy podobnou zmluvou aká existuje o Antarktíde, čím by si mohli nárokovať Arktídu aj štáty nesusediace s Arktídou. (The Ilulissat Declaration 2008).

[36] Ďalšie zaujímavé a realistické závery a názory, s ktorými súhlasím prináša Brigham (2010).

[37] Preklad z angličtiny M.D. „We are a northern country. The true north is our destiny – for our explorers, for our entrepreneurs, for our artists. To not embrace the promise of the true north, now, at the dawn of its ascendency, would be to turn our backs on what it is to be Canadian.“

Autor: Marek Doval, student Bezpečnostních a strategických studií, FSS, MU