Profilový rozhovor s popredným slovenským odborníkom v oblasti obrany a bezpečnosti, Jaroslavom Naďom.

Jaroslav Naď je popredným slovenským odborníkom v oblasti obrany a bezpečnosti. Už počas štúdia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici pôsobil v mimovládnych organizáciách Euroatlantické centrum a Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. Po nástupe na Ministerstvo obrany SR si štúdium doplnil o špecializované kurzy zamerané na medzinárodnú bezpečnosť a obranu v Centre G. C. Marshalla pre bezpečnostné štúdie, a tiež v Škole NATO v Nemecku či na Európskej vysokej škole pre obranu a bezpečnosť v Bruseli. V rámci svojho pôsobenia na MO SR bol okrem iných pozícií tiež riaditeľom kancelárie a poradcom štátneho tajomníka a neskôr viedol Sekciu obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy. Následne riadil Sekciu obrany na Stálej delegácii Slovenskej republiky pri NATO. V súčasnosti je členom vedenia organizácie Strategy council (Strategická rada), ktorá zastrešuje mimovládne organizácie Slovenská atlantická komisia (SAC), Centrum pre európske vzťahy (CEA) a tiež think tank Central European Policy Institute (CEPI), v ktorom pôsobí ako expert pre obranu a bezpečnosť. Študuje ako externý doktorand na Akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši. Hovorí plynule po anglicky a nemecky, pasívne ovláda aj francúzštinu a ruštinu.

Ako hodnotíte vývoj priorít a dosiahnutých cieľov v zahraničnej a bezpečnostnej politike, ktoré si Slovenská republika stanovovala od vstupu do euroatlantických bezpečnostných štruktúr?

Desať rokov je naozaj dosť času na zhodnotenie. Vo všeobecnosti hodnotím týchto desať rokov pozitívne. Treba sa na to ale pozrieť hlbšie.  Nielen na Slovensku, ale aj vo väčšine európskych krajín chýba strategické myslenie. Obrana a bezpečnosť je v ostatných rokoch pre politikov nezaujímavá téma a je to vidno. Na Slovensku sme sa vnútorne uspokojili s tým, že sme v NATO a EÚ,  a tak nám nič nehrozí. To je naivné uvažovanie a situácia na Ukrajine nám to dnes iba potvrdzuje. Po voľbách je obrana pri rozdeľovaní ministerských pozícií vždy na chvoste. O tento náročný rezort nie je taký záujem, ako tomu bolo v minulosti. Výsledok je viditeľný –  za 10 rokov od vstupu do NATO sme mali až sedem ministrov obrany,  čo znamená minimálnu kontinuitu pri tak potrebnom dlhodobom plánovaní, neustále sledujeme kauzy v obrannom rezorte, technika v rámci OS SR je v katastrofálnom stave, odborníci postupne z dôvodu frustrácie opúšťajú rezort, neplníme si viaceré záväzky voči Aliancii. Ani nehovoriac o rozpočte pre rezort na úrovni sotva 1 % HDP. Pozitívom naopak je vynikajúce pôsobenie našich žien a mužov v uniforme v zahraničných misiách a operáciách, a tiež domáci krízový manažment, kde príslušníci OS SR veľakrát doslova suplujú iné, možno vhodnejšie záchranné zložky, pri záplavách, požiaroch, snehových či iných kalamitách. Robia to však excelentne. Naozaj na nich môžeme byť hrdí, že bez ohľadu na mnohokrát chýbajúci rešpekt a neustále útoky na ich sociálny systém, vykonávajú svoju prácu vynikajúco a mimoriadne profesionálne.

V posledných rokoch bola nadviazaná spolupráca krajín V4 aj na úrovni obrany. V roku 2016 vytvoríme spoločnú bojovú skupinu EÚ (battlegroup). Vidíte ďalšie možnosti obrannej spolupráce na úrovni strednej Európy?   

Jednoznačne áno. Potenciál V4 nie je zďaleka vyčerpaný. Je vynikajúce, že z V4 sa stala kvalitná značka, a že sa začína čoraz častejšie objavovať aj v obrannom rozmere. Treba oceniť, že spoločne vytvárame bojovú skupinu EÚ, ale je možné spraviť viac.  Potrebujeme spolupracovať v obrannom plánovaní, v obstarávaniach, vo vzdelávaní, na cvičeniach, a samozrejme v operáciách. Musíme sa naozaj posunúť  od politických deklarácií k reálnym výsledkom.

Aj na úrovni EÚ prebiehajú snahy o bezpečnostnú spoluprácu v podobe Spoločnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky, ktoré ale majú zatiaľ ďaleko od úspechu. Čo je podľa Vás hlavnou prekážkou vytvárania spoločného európskeho bezpečnostného potenciálu?

Súhlasím, že situácia v Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike má ďaleko od ideálu. Isté očakávania sa kládli na zasadnutie Európskej rady v decembri minulého roka. Či sa nám to páči alebo nie, to zasadnutie bolo do veľkej miery obsahovým fiaskom a podľa mnohých odborníkov vrátane mňa veľmi zaostalo za pôvodnými očakávaniami. Dôvodov pre súčasnú situáciu je viacero. Jednak ide o už spomínaný nedostatok vplyvných strategicky uvažujúcich politikov na aspoň európskej úrovni, problémom je aj rôznorodosť národných záujmov silných európskych štátov a nezabúdajme ani na vplyv externých faktorov. Našich východných partnerov neuveriteľne teší každý vnútorný rozpor v EÚ, ktoré navyše podnecujú využívajúc všetky nástroje, od ekonomických až po vojenské.

Na Ukrajine sme svedkami turbulentného vývoja, ktorý sa deje v našom priamom susedstve a skloňujú sa rôzne scenáre ďalšieho vývoja. Akým spôsobom môže dianie na Ukrajine ovplyvniť bezpečnostnú situáciu na Slovensku?

Významne, to si musíme všetci uvedomiť. Rozrastajúci sa konflikt na Ukrajine by mal zásadný dopad na mnohé oblasti bezpečnosti vo všetkých okolitých krajinách, pričom tie, ktoré sú členmi EÚ a NATO by ich asi pociťovali najviac. Škála možností je rozsiahla, od masívneho prílivu utečencov, až po priame vojenské zapojenie. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale Ruská federácia začala hrať veľmi nebezpečnú hru, ktorá podľa mňa nemá pozitívny výsledok. Paradoxne, som presvedčený o tom, že pre Putina sú všetky výsledky prehrou. Ukrajinci sú veľmi veľký a hrdý národ na to, aby si nezapamätali, ako neadekvátne Putin dnes napína svaly.  Navyše, som si istý, že aj štáty na západ od Ukrajiny si už uvedomujú, že Putinovi sa donekonečna jeho vojenské avantúry nemôžu prehliadať. Predsa len, Ukrajina je výrazne bližšie ako Gruzínsko. Verím, že všetky relevantné zložky dnes na Slovensku veľmi úzko monitorujú situáciu a pripravujú sa na rôzne varianty vývoja situácie, tak, aby nás nič neprekvapilo.

V súvislosti s reformou OS SR sa často hovorilo o užšej špecializácii slovenskej armády.  Na ktoré zložky a schopnosti by sa podľa vás ASR mala sústrediť, a ktorých by sa naopak mala vzdať? Respektíve, čo je podľa Vás potrebné realizovať v rezorte obrany s cieľom skvalitnenia obranných spôsobilostí?

Diskusia o špecializácii OS SR si naozaj vyžaduje hlbšiu analýzu a veľmi odvážne rozhodnutia. Prípadná zásadná špecializácia by si vyžadovala dohody a záruky na bilaterálnej a regionálnej úrovni, a určite aj v rámci NATO, aby sme od našich spojencov mali zabezpečené spôsobilosti, ktorých sa vzdáme. Rovnako  by bolo nevyhnutné, aby sme takéto plány s adekvátnym časovým predstihom tlmočili našim spojencom v NATO, nech ich zoberú do úvahy pri obrannom plánovaní celej Aliancie. Isté však je, že s rozpočtom na obranu len niečo cez 1 % HDP jednoducho nedokážeme adekvátne modernizovať, a tým udržiavať na potrebnej kvalitatívnej aj kvantitatívnej úrovni všetky spôsobilosti tak, ako by to bolo optimálne. To je čistý fakt. O to viac som prekvapený, že dnes komunikujeme na štátnej úrovni ponechanie všetkých existujúcich spôsobilostí, nákup nových, a zároveň znižujúci sa obranný rozpočet. Podľa návrhu MF SR by sme v budúcom roku mali klesnúť pod 1 %. Naopak, pôvodne plánované racionalizačné opatrenia boli zrušené, či pozastavené. Veľakrát sa znižovanie obranného rozpočtu ospravedlňuje potrebou šetrenia počas krízy. To je nezmysel. Vedeli ste, že od roku 2009 sa HDP Slovenska zvýšil o cca. 10 % a obranný rozpočet v tom istom období klesol o cca. 30 %? Toto nie je o kríze. Na druhej strane je však potrebné jasne povedať, že infraštruktúra dnešných OS SR je adekvátna pre vyše dvojnásobný počet vojakov a mnohé zbraňové systému sú už zastarané. Existuje viacero možných racionalizačných opatrení. Pre Slovensko sú tri vojenské letiská zbytočné, jedno treba zavrieť; niektoré posádky je nevyhnutné zatvoriť, je potrebné  pokračovať v predaji, resp. v darovaní nepotrebného prebytočného majetku, niektoré spôsobilosti treba jednoducho uložiť a ďalej ich nemať v tzv. mierových počtoch či tabuľkách. Vojenské vzdelávanie je nutné jasne systémovo vyriešiť. Núka sa cesta  zlúčenia vojenskej a policajnej akadémie tak, ako to spravili napríklad v Maďarsku. Do areálu  súčasnej Akadémie ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši by sa zmestila i Akadémia policajného zboru.

Minulý týždeň sa v Bruseli stretli ministri obrany členských krajín NATO. Ktoré témy stretnutia považujete za nevyhnutné priblížiť verejnosti?

Ministri mali naozaj viacero dôležitých tém. Blíži sa samit NATO vo Walese v septembri tohto roku a prípravy vrcholia. Ministri teda rokovali o tom, aké nosné témy a výsledky by mal samit priniesť. Diskutovali o už spomínaných iniciatívach na skvalitnenie obranných spôsobilostí členských krajín NATO, vrátane moderných hrozieb ako napríklad kybernetické útoky. Samozrejme prediskutovali situáciu v Afganistane, kde sa k 31. 12. 2014 končí po 11 rokoch operácia ISAF. NATO tam plánuje od 1. 1. 2015 spustiť malú výcvikovú misiu, na to sú ale potrebné právne dokumenty, ktoré afganský prezident Hámid Karzaj odmieta už vyše roka podpísať. Ministri sa teda radia ako ďalej a nevylučujem úplné stiahnutie všetkých vojakov NATO z Afganistanu ku koncu roka, aj keď dnes to nepovažujem za pravdepodobné. Samozrejme diskutovali spoločne aj o situácii na Ukrajine priamo s tajomníkom ministra obrany Ukrajiny.

Ako ste spomínali, do konca roka 2014 by mali koaličné sily opustiť  Afganistan a zveriť správu nad krajinou miestnym orgánom. Bude Kábul na čele s novým prezidentom po voľbách v apríli 2014 schopný vysporiadať sa s Talibanom a udržať kontrolu nad členitým územím štátu?

Nuž, nebude to jednoduché, to je nám všetkým jasné. Nielen bezpečnostná, ale aj socioekonomická situácia  je veľmi komplikovaná. Treba však povedať, že napriek všetkým výzvam, pred ktorými bude stáť nová prezidentská administratíva v Afganistane, krajina je v lepšom stave ako bola pred desiatimi rokmi. Médiá majú tendenciu poukazovať iba na terorizmus, krízy a problémy, tie sú žiaľ divácky zaujímavejšie, ako nové školy, cesty, nemocnice. Mal som možnosť niekoľkokrát navštíviť Afganistan a progres bol síce menší, ako by sme si všetci želali, ale zjavný.

Európska únia podporuje ďalšie rozširovanie a jednou z kľúčových oblastí záujmu je Balkán. Ako hodnotíte poslednú vlnu nepokojov v Bosne a Hercegovine či Čiernej hore? Sú prekážkou prístupového procesu?

Pri tejto otázke si dovolím dve odpovede: Poprvé, rozširovanie nielen v EÚ, ale aj v NATO je a musí zostať našou zahraničnopolitickou prioritou. Sami sme prešli týmto procesom a dnes môžeme vidieť, aký obrovsky pozitívny dopad to na Slovensko malo. Úprimne, niekedy mám pocit, akoby Západ, ktorého sme súčasťou, kládol pred ašpirantov veľké úlohy a očakávania, čím sa tento proces predlžuje na celé roky. Výsledkom je postupná strata záujmu ak nie vlády, tak minimálne časti obyvateľstva o inštitúciu ako takú, čo radi využívajú tí, ktorí samozrejme nemajú záujem na členstve povedzme Čiernej Hory v NATO či Srbska v EÚ. Tým samozrejme nechcem povedať, že máme byť úplne slepí a nepoukázať na konkrétne zásadné problémy, ktoré musia jednotlivé krajiny vyriešiť. Som ale presvedčený, že keď raz bude tá krajina súčasťou tímu, spoločenstva krajín, ktoré sú založené na jasných hodnotách a princípoch, tak reformné procesy budú postupovať automaticky želanou cestou. Po druhé, aktuálna vlna nepokojov v spomínaných krajinách, ale napríklad aj na Ukrajine, je podnietená práve nespokojnosťou obyvateľstva zo skorumpovaných vlád a najmä z malého pokroku v integračných procesoch. Čiže práve naopak, protestné vlny približujú tieto krajiny k Západu.

Na záver otázka na odľahčenie. Čomu sa venuje bezpečnostný expert vo voľnom čase?

Ja osobne najmä rodine a športu. Priznám sa, v minulých rokoch som tieto dve stránky dosť výrazne zanedbal. Mám malé deti, preto si užívam ich prítomnosť do takej miery, ako je to len možné. V športe sa snažím dostať do starej formy. Po 15 rokoch som sa rozhodol opätovne hrávať závodne futbal, behávam, neodmietnem ani lyžovačku, bedminton, a v poslednej dobe aj golf. Keď sa snažím o úplný relax, potrebujem absolútne ticho a dobrú knihu. Najradšej mám autobiografie významných politikov a celkovo literatúru faktu.

Rozhovor spracoval Juraj Hajko, študent magisterského oboru Mezinárodní vztahy na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.