Komentář k možnému strategickému obratu v japonské zahraniční a bezpečnostní politice po nástupu nové vlády Šinzó Abeho.

Februárové vystúpenie japonského premiéra Šinzó Abeho v sídle CSIS vo Washingtone, kde sa zastavil v rámci návštevy prezidenta Obamu, mohlo kvôli svojej asertivite, netypickej pre japonských predstaviteľov, budiť dojem neznámeho. Abe akcentoval, že Japonsko nie je a nikdy nebude druhoradou krajinou a prisľúbil, že navráti na medzinárodnú scénu Japonsko, ktoré je silné a ktoré je vedúcim podporovateľom medzinárodných noriem. Premiér zakončil svoj prejav slovami: „Japonsko je späť“. Aká má byť však podoba a implikácie tohto návratu, ktorý Abe prezentoval ako svoju politickú víziu už počas cesty k volebnej výhre na konci minulého roka (pripomeňme, že premiérsky úrad zastával Abe už v rokoch 2006-2007) a do akej miery je vôbec pravdepodobný a možný? To sú otázky, vyžadujúce si hlbšiu analýzu. Deklarované snahy zmeniť interpretáciu kľúčového 9. článku japonskej ústavy, navýšiť výdavky na obranu prvýkrát za 11 rokov a ďalšie kroky Abeho vlády, však dávajú tušiť, že Japonsko môže skutočne zásadným spôsobom pozmeniť strategický kurz, ktorý sleduje už od konca druhej svetovej vojny.

Voľby z decembra minulého roka znamenali návrat LDP (Liberal Democratic Party) k moci po 3-ročnom období vlády DPJ (Democratic Party of Japan), ktorej víťazstvo v roku 2009 narušilo takmer 60-ročnú praktickú dominanciu LDP japonskému politickému systému. Na pozadí predvolebného súboja sa odohrávala jedna z najvážnejších zahranično-politických kríz v povojnovej histórii Japonska rezultujúca z vystupňovaných tenzií ohľadom sporu s Čínou o ostrovy Senkaku/Diaoyu vo Východočínskom mori. Vláda Abeho predchodcu Jošihiko Nodu môže byť len ťažko obviňovaná z nedostatočne tvrdého postupu v otázke tohto teritoriálneho sporu. Samotný Noda bol považovaný za „jastraba“ v otázke vzťahov s Čínou a opatrenia jeho vlády tiež prispeli k eskalácii napätia. Predvolebná kampaň Abeho však vystupňovala nacionalistickú rétoriku na dosiaľ nevídanú úroveň a využila znepokojenie japonskej verejnosti z vnímanej rastúcej agresivity Číny.

Abe predstavil program, medzi ktorého ciele patrili revízia ústavných obmedzení japonskej vojenskej moci, prikladanie väčšieho dôrazu na výchovu smerom k patriotizmu a národnej hrdosti v školách či posilnenie role Japonska na regionálnej a globálnej úrovni. Napriek tomu, že prázdna rétorika a využívanie nálad verejnosti na politický prospech je symptomatickým javom pre akékoľvek voľby, prvé mesiace Abeho vlády ukazujú, že od deklarovaných zámerov neustupuje, napriek primárnej pozornosti, ktorá je venovaná ekonomickej reforme. Nálepka ultranacionalizmu, ktorá je novej vláde často pripisovaná, svedčí o tom, že Abeho plány sú na japonské pomery radikálne. V čom však spočíva zásadnosť tohto odklonu?

Opustenie pilierov pacifizmu ?

Japonsko po druhej svetovej vojne v roku 1947 získalo Američanmi oktrojovanú ústavu. Kľúčovým článkom tejto ústavy je článok 9, v ktorého Paragrafe I sa Japonsko vzdáva vojny ako suverénneho práva národa a hrozby silou ako prostriedku riešenia medzištátnych sporov. Paragraf II zakazuje Japonsku udržiavať pozemné, námorné a letecké sily. Japonsko teda de iure nemá armádu; de facto však jej rolu plní SDF (Self-Defense Forces).  Je to práve článok 9 japonskej ústavy, ktorý je  základným kameňom, na ktorom stojí povojnový japonský pacifizmus.Na podobe zahraničnej politiky Japonska sa zásadne podpísala i doktrína premiéra Jošidu (1948-1956), ktorá prikladá primárny význam ekonomickému rozvoju, spolieha sa na bilaterálne partnerstvo so Spojenými štátmi v otázke bezpečnosti a diktuje „nízky profil“ vystupovaniu Japonska na medzinárodnej scéne. Tokio sa týchto princípov zahraničnej politiky držalo po celú studenú vojnu a ostávajú do veľkej miery platné i do dnešných dní. Určitými odchýlkami od tejto politiky bolo vyslanie japonských nebojových jednotiek do Iraku či účasť na proti-pirátskej misii v Adenskom zálive. Meniaca sa bezpečnostná situácia v regióne východnej Ázie a požiadavky vyplývajúce z americko-japonskej aliancie však dnes predstavujú najvážnejšiu výzvu pokračovaniu v zaužívanom strategickom kurze.

Hlasy volajúce po revízii japonskej ústavy a odstránení limitov na použitie vojenskej sily nie sú v Japonsku nové a objavili sa už aj v minulosti, najmä medzi pravicovými politikmi. Je to však práve Šinzó Abe, ktorý spravil hmatateľné kroky smerujúcu k uskutočneniu tohto zámeru. Na základe článku 96 japonskej ústavy môže byť ústava revidovaná len ak ju podporia obe komory parlamentu dvojtretinovou väčšinou a prejde i následným referendom. Abe počas svojho prvého úradovania v premiérskom kresle v roku 2007 presadil Zákon o národnom referende, na základe ktorého je k úspechu referenda potrebná len jednoduchá väčšina. Analogické zníženie potrebného kvóra i pre hlasovanie v oboch komorách parlamentu je najnovším návrhom súčasnej Abeho vlády, ktorý by zásadne uľahčil pozmenenie ústavy a vydláždil tak cestu k revízii článku 9. Aby však Abe zabezpečil podporu pre tieto kroky, je nutné aby koalícia LDP a strany Nové Komeito získala dostatočné množstvo kresiel vo voľbách do hornej komory japonského parlamentu, ktoré sa uskutočnia v júny.

Konkrétnymi cieľmi revízie článku 9 má byť umožnenie povýšenia statusu japonských SDF na Národné obranné sily, čo v princípe znamená zisk statusu regulérnych ozbrojených síl. Ďalej by revízia mala priniesť možnosť účasti Japonska na kolektívnej sebaobrane, ktorá je podľa súčasnej interpretácie mimo limitov povolených v článku 9. Otázka kolektívnej sebaobrany sa bytostne dotýka aliancie so Spojenými štátmi. Jej legalizácia by umožnila Japonsku prísť na pomoc napadnutým americkým lodiam či zostreliť severokórejské ICBM smerujúce na USA – ak by sa Japonsku uchýlilo k takýmto krokom dnes, boli by protiústavné. Ako uvádzajú viacerí pozorovatelia, takýto krok by všeobecne napomohol spoločným operáciám s americkými jednotkami a posilnil by alianciu.

Ďalším prelomovým krokom novej japonskej vlády je rozhodnutie zvýšiť výdavky na obranu po prvýkrát za 11 rokov. Japonsko, ktoré tradične vynakladalo na obranu do jedného percenta HDP a v posledných rokoch výdavky znižovalo, má napriek tomuto malému číslu šiesty najväčší rozpočet na obranu na svete, začo vďačí svojej obrovskej ekonomike. Plánované zvýšenie výdavkov o 0.8 percentasa môže zdať zanedbateľné, najmä v porovnaní s dvojcifernými navýšeniami, ktorým sa každoročne teší čínska PLA. Tento krok však demonštruje nový význam prikladaný otázkam obrany.

Posilnenie aliancie s USA

Základným pilierom japonskej zahraničnej politiky má byť naďalej bilaterálna aliancia so Spojenými štátmi. DPJ bola kritizovaná za zhoršenie vzťahov s Washingtonom počas svojho trojročného obdobia pri moci, za čo skutočne veľká časť viny spadá na premiéra Hatojamu a čiastočne na amerického prezidenta Obamu. Nasledujúci dvaja premiéri z DPJ Naoto Kan a najmä Jošihiko Noda však znovu toto partnerstvo posilnili. Už za Nodu Japonsko vyjadrilo záujem na revízii Smerníc pre americko-japonskú vojenskú spoluprácu (Guidelines for U.S.-Japan Defense Cooperation), ktoré determinujú podobu vzájomnej vojenskej spolupráce ako takej a úlohu Japonska v prípadných krízových situáciách či konfliktoch. V januári tohto roka už za Abeho vlády začali prvotné rokovania s americkou stranou. Od roku 1997, kedy prišlo k poslednej úprave tohto dokumentu,  sa bezpečnostné prostredie Japonska významne zhoršilo kvôli rastúcej asertivite čínskeho námorníctva v priľahlých japonských vodách a vystupňovaniu napätia na kórejskom polostrove, kde severokórejský režim otvorene hrá s nukleárnou kartou. Tieto rokovania potrvajú minimálne niekoľko mesiacov a nie je jasné aké zmeny prinesú. Očakáva sa však posilnenie spolupráce v oblasti ISR (Intelligence, Surveillance, Reconnaissance) s dôrazom na aktivity čínskeho námorníctva vo Východočínskom mori. Zásadné prehĺbenie role japonských ozbrojených síl je však v súčasných ústavných limitoch, už teraz maximálne využitých, nepravdepodobné. Veľa teda bude závisieť na úspechu snáh o revíziu ústavných obmedzení.

Obe strany majú záujem i na konečnom vyriešení otázky relokácie amerických vojenských základní na Okinawe, ktorá vrhá tieň na vzájomné vzťahy už dlhé roky. Napriek tomu, že medzi vládami oboch strán existuje dohoda na presunutí leteckej základne Futenma do severnej časti ostrova, lokálna vláda je zásadne proti akémukoľvek presunu vrámci prefektúry a žiada úplne stiahnutie amerických vojenských zariadení z Okinawy. Americké základne sú tŕňom v oku obyvateľov Okinawy kvôli narušovaniu bežného života, ktoré ich fungovanie spôsobuje, kriminálnym excesom amerických vojakov (známy prípad znásilnenia neplnoletej japonskej školáčky z 90-tych rokov)  a nakoniec tiež environmentálnym obavám. Stiahnutie približne 9000 jednotiek námornej pechoty z Okinawy do základní v Austrálii, na Hawai a na Guame, ktoré bolo súčasťou dohody, sa navyšepravdepodobne v najbližších rokoch neuskutoční a táto achillova päta vzájomných vzťahov nebude odstránená.

Ak dnes Japonsko urguje Washington k prehĺbeniu bezpečnostnej spolupráce a samo podniká kroky k posilneniusvojho bezpečnostného postavenia, robí tak najmä s pohľadomupretým na Čínu. Teritoriálny spor o ostrovy Senkaku/Diaoyu rozprúdil v Japonsku nacionalistické vášne a proti-čínske nálady. Spojené štáty síce nepodporujú teritoriálny nárok ani jednej zo sporiacich sa strán, avšak kvôli faktickej administratívnej správe Japonska nad ostrovmispadá ich prípadná obrana podaliančnú zmluvu. Washington však nemá záujem na rozdúchavaní tenzií a jeho prístup k obom stranám konfliktu je delikátnym aktom, ktorého zámerom je na jednej strane uistiť Tokio o neoblomnosti amerického spojeneckého záväzku a na druhej strane vyhnúť sa konfliktu s Pekingom. Snahou Obamovej administratívy je i zažehnať určité pochybnosti, ktoré sa v Japonsku objavili v spojitosti s vnímaným „Čína-centrizmom“ ázijského pivotu USA.

Čo ďalej ?

Veľa signálov nasvedčuje tomu, že Japonsko tentoraz skutočne kráča k normalizácii svojej zahraničnej politiky. Existuje ale viacero faktorov, ktoré ešte môžutento vývoj ovplyvniť. Šinzó Abe bude potrebovať výhru v júnových voľbách aby mohol uskutočniť svoju víziu ústavnej revízie. Musí preto udržať podporu verejnosti, čo bude závisieť v prvom rade na úspechu premiérovho programu „Abenomics“, ktorý má dosiahnuť oživenie ekonomiky. Primárna pozornosť je teraz preto venovaná tejto otázke a až vývoj po letných voľbách ukáže, aký progres nastane ohľadom úpravy ústavy. Ďalej treba mať na mysli fakt, že „životnosť“ japonských premiérov sa v posledných rokoch pohybuje okolo jedného roka (čo nakoniec zistil i sám Abe v roku 2007) a bude vyžadovať značnú dávku politického umenia aby sa Abemu podarilo vyhnúť podobnému osudu. Kľúčovou domácou premennou je pochopiteľne tiež verejná mienka. Do akej miery bude tá ochotná podporiť novoposilnenú zahraničnú politiku je vzhľadom na stále hlboko zakorenený pacifizmus otázne i keď najmä spory s Čínou posilnili podporu pre asertívnejšiu bezpečnostnú politiku.

Abe sa vyjadril, že dôležitou súčasťou jeho zahraničnej politiky má byť spolupráca s demokraciami v regióne. Tým sú myslené najmä Austrália, Nový Zéland, Južná Kórea a aj India. Vzťahy s Južnou Kóreou, najbližším možným spojencom,však majú ďaleko od ideálnosti. Tokio vedie so Soulom teritoriálny spor o ostrovy Takeshima/Dokdo. Ten napriek tomu, že nie je podobne militarizovaný ako spor s Čínou, ostáva analogickou škvrnou na bilaterálnych vzťahoch a prekážkou k prehĺbeniu spolupráce. Nad východnou Áziou navyše stále visí strašiak historických krívd. Problematika nútenej prostitúcie kórejských žien počas druhej svetovej vojny a vojnových zločinov japonskej armády, nie je stále vyriešená. Školské učebnice, v ktorých sú negatívne stránky japonskej histórie zahmlievané, sú terčom ostrej kritiky Soulu. Podobne je tomu u pravidelne sa opakujúcich návštevách japonských politikov vo svätyni Jasakuni, ktorá je venovaná pamiatke padlým druhej svetovej vojny, medzi ktorými je i niekoľko usvedčených vojnových zločincov.Neúspech rokovaní o posilnení bezpečnostnej spolupráce a zdieľaní informácii z minulého roka je len ilustráciou suboptimality vzájomných vzťahov. Abeho vláda musí v zahraničnej politike postupovať pragmaticky a vyhnúť sa zbytočnému rozdúchavaniu vášní (čo platí i v prípade Číny) ak chce aby sa jej cestu za „normalizáciou“ zahraničnej politiky nestretla s veľkým odporom, ktorý určite nie je v záujme Tokia.

Na záver treba zdôrazniť, že „strategický obrat“, ktorý dnes vyzerá na spadnutie sa môže zdať radikálnym odklonom od tradičnej zahraničnej politiky. Ak však na hodnotenie japonskej zahraničnej neaplikujeme kritéria, vyplývajúce z jej unikátnej povojnovej histórie ale porovnáme ju s ostatnými štátmi, prídeme k menej radikálnej percepcii jej zmeny. Japonsko je na ceste stať sa „normálnou“ krajinou s „normálnou“ zahraničnou politikou, ktorá je už ale oslobodená od archaických limitov; medzinárodné prostredie prešlo od druhej svetovej vojny zásadnou transformáciou a je prirodzené, že Japonsko sa snaží túto zmenu reflektovať i vo svojej zahraničnej politike. Je vysoko nepravdepodobné, že by dnes sa črtajúce procesy viedli k militarizovanému, agresívnemu Japonsku. Tokio sa v prvom rade ďalej spolieha na Spojené štáty ako garanta svojej bezpečnosti a práve normalizácia svojej bezpečnostnej politiky mu môže pomôcť posilniť vzájomnú alianciu. Len ústup Spojených štátov z oblasti,či spochybnenie ich odhodlania ďalej slúžiť ako bezpečnostný garant,by mohlo viesť k skutočne zásadnej zmene kurzu japonskej zahraničnej politiky.

Autor: Filip Šebok, student Mezinárodních vztahů na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.