Na konci října letošního roku došlo k podepsání dočasné dohody o dodávkách plynu mezi Ukrajinou a Ruskem. O důsledcích energetických vztahů v kontextu střední Evropy hovoří komentář od Jána Čiampora.
Po zdĺhavých rokovaniach trvajúcich niekoľko mesiacov podpísali 30. októbra Ukrajina a Rusko dohodu o dodávkach zemného plynu. Dohoda zaisťuje dodávky plynu pre Ukrajinu počas zimných mesiacov a stanovuje cenu suroviny. Cena dodávaného zemného plynu je stanovená na úrovni 378$/1000 m3 pre posledný kvartál roku 2014 a 365$/1000 m3 pre prvý kvartál, do marca roku 2015. Strany sporu sa tiež dohodli na splatení časti ukrajinského dlhu za minulé dodávky v prospech Gazpromu do konca tohto roku. Kalkulácia výšky dlhu bola predbežne stanovená na cene plynu na úrovni 285$/1000 m3, pričom reálna cena je predmetom medzinárodnej arbitráže medzi sporiacimi sa stranami na Rozhodcovskom inštitúte Štokholmskej obchodnej komory. Výška celkového dlhu sa podľa Gazpromu pohybuje na úrovni 4,5 mld. $, pričom splátka do konca roka má predstavovať 3,1 mld. $, a podľa dohody má byť splatená v dvoch splátkach – prvá tranža 1,45 mld. $ bola splatená 4. novembra a tranža 1,65 mld. $ by mala byť prevedená do konca roku 2014.
Európska únia zohrávala vzhľadom na vlastné záujmy na vyriešení sporu od začiatku kľúčového aktéra. Riziko prerušenia dodávok cez Ukrajinu zmobilizovala predstaviteľov Európskej komisie, ktorá prebrala v spore úlohu mediátora a snažila sa zosúladiť požiadavky jednotlivých strán. Vyriešenie plynovej krízy predstavovalo pre odchádzajúcu Európsku komisiu Jose Manuela Barrosu prioritu z hľadiska energetickej bezpečnosti Únie, predovšetkým však štátov, ktoré sú do zásadnej miery závislé na tranzite ruského plynu cez ukrajinské územie. Tieto štáty (Slovensko, Bulharsko a iné) do zásadnej miery zasiahla posledná vážna plynová kríza v roku 2009, kedy takmer dvojtýždňové prerušenie dodávok predstavovalo pre slovenské hospodárstvo stratu cca 1 miliardu eur. Aj napriek deklarovanej plynulosti dodávok pre európskych odberateľov zo strany Ruska zaznamenal počas septembra Slovenský plynárenský priemysel (SPP) pokles dodávok plynu o cca 10%, čo de facto znamenalo obmedzenie dodávok pre členskú krajinu EÚ. Hlavným cieľom Komisie bolo preto dosiahnutie dohody pred začiatkom hlavnej vykurovacej sezóny aby sa tak zabránilo prípadnému opakovaniu scenára z roku 2009.
Zmena postoja Ruska smerom k deeskalácii
V prístupe Ruska môžeme pozorovať vo finálnej fáze vyjednávania známky ústupu z prvotnej pozície. V prvom rade sa jedná o zníženie ceny suroviny o cca 100 dolárov z požadovaných 485$/1000 m3, ceny ktorá vychádza z kontraktu podpísaného v bývalou premiérkou Júliou Tymošenkovou z roku 2009. Tento kontrakt nastavil cenu (450$/1000 m3) výrazne nad trhovou hranicou, ktorá sa pre európskych spotrebiteľov v danom roku pohybovala na úrovni cca 300$/1000 m3. Po páde Tymošenkovej vlády a nástupe Viktora Janukoviča na post prezidenta, získala Ukrajina podobnú 100 dolárovú „zľavu“ výmenou za proruskú orientáciu krajiny. Druhým ústupkom zo strany Ruska je zníženie požadovanej úrovne ukrajinského dlhu z 5,3 mld. $ na 4,5 mld. $, kedy určí finálnu výšku arbitráž v Štokholme. Istou koncesiou je tiež odstránenie kontroverznej klauzuly „take or pay“ (odober surovinu alebo zaplať) z dočasnej dohody, ktorá otvára Ukrajine priestor pre úpravu importného portfólia prostredníctvom zvýšenia dodávok od alternatívnych dodávateľov prostredníctvom reverzného toku na plynovode Bratstvo, napríklad zo Slovenska.
Obdobie, v ktorom sa Rusko rozhodlo prerušiť dodávky, teda v období mimo hlavnej vykurovacej sezóny a pristúpenie na dohodu so značnými ústupkami z prvotnej pozície pred začatím zimy je možné vnímať ako gesto smerom k deeskalácii sporu s Ukrajinou a Európskou úniou. Na rozhodnutie Moskvy mali vplyv mimo iného aj negatívne ekonomické faktory spojené s nízkymi cenami ropy a dopadmi sankcií zo strany Západu. Podľa analytikov utrpelo v dôsledku ekonomických sankcií ruské hospodárstvo do zásadnej miery. Viaceré zdroje predikujú pokles hospodárskeho rastu na úroveň 0-1 % a zvyšovanie inflácie na 6-8%. Súčasná ekonomická situácia je charakteristická poklesom hodnoty rubľa o 25%, odlivom kapitálu a požiadavkami štátnych gigantov vrátane Rosneftu o štátne úvery v dôsledku nedostatku kapitálu. Vzhľadom na závislosť ruského federálneho rozpočtu na exporte energetických surovín nehrajú do kariet ruskej vlády ani súčasné nízke ceny ropy. Výnosy z exportu ropy a zemného plynu predstavujú viac ako polovicu príjmov federálneho rozpočtu, pričom podľa expertnej analýzy znamená pokles ceny ropy o 1 $ výpadok 2,3 mld. $ v ruskom federálnom rozpočte.
Deeskaláciu je preto nutné vnímať v kontexte plynového sporu a ekonomických záujmov Ruska, pričom postoj k vojenskému angažovaniu v konflikte na Ukrajine zostáva bez zmeny. Záujmom ruskej vlády je vyriešenie plynového sporu s cieľom obnovenia výnosov z exportu a splatenie značného ukrajinského dlhu, ktoré pomôžu vyrovnať federálny rozpočet. Prerušenie dodávok tak de facto splnilo svoj účel a prinútilo Ukrajinu splatiť dlh a pristúpiť na jednotkovú cenu plynu.
Vplyv dohody na bezpečnosť dodávok v strednej Európe
Uzavretú dohodu je nutné vnímať ako dočasný protokol so stanovenou platnosťou do marca roku 2015, a teda ako dohodu, ktorá nezaručuje plynulosť dodávok v období po tomto dátume. Vzhľadom na to, že za posledných osem rokov došlo k renegociácii ukrajinsko-ruského kontraktu 5krát s patričnou dávkou drámy vo väčšine prípadov, nebude s veľkou pravdepodobnosťou pokračovanie vyjednávania budúceho kontraktu jednoduchým procesom. Základným bodom sporu je cena plynu, ktorú je Ukrajina ochotná a schopná platiť, pričom požaduje spravodlivú, trhovú cenu blízku tej, ktorú platia ostatní európski zákazníci – cca 350$/1000 m3. Priebeh budúceho vyjednávania bude závisieť na geopolitickom vývoji a ekonomickom vývoji v samotnom Rusku, ktoré bude implikovať ochotu Moskvy dospieť k dohode. Dopady sankcií sa môžu v tomto období prehĺbiť, pričom sa v najbližších mesiacoch nevylučuje ich rozšírenie. V prípade rozšírenia sankcií by boli dopady na ruskú ekonomiku podľa odhadov ešte výraznejšie, čo by na oplátku motivovalo Moskvu uzavrieť dohodu.
Neistota okolo budúceho plynového kontraktu predstavuje pre štáty závislé na tranzite plynu cez Ukrajinu riziko prerušenia dodávok. Rusko pokrýva 25-30% spotreby zemného plynu EÚ, pričom cez Ukrajinu prechádza cca 50% objemu exportu. V prípade štátov strednej Európy je však závislosť na tranzite cez Ukrajinu vyššia. Pre zaistenie bezpečnosti dodávok musia štáty strednej Európy dokončiť prepojenie národných tranzitných sústav prostredníctvom cezhraničných interkonektorov, ktoré im umožnia využiť alternatívne importné trasy. Pre Slovensko ako najzraniteľnejší štát strednej Európy to platí dvojnásobne. V súčasnosti neexistuje prepojenie medzi Poľskom a Slovenskom, ktoré by malo byť v rámci diverzifikačnej politiky prioritou. Slovensko by tak získalo pripojenie na prepravnú sústavu Jamal, ktorá obchádza územie Ukrajiny. V prípade prerušenie dodávok je najstabilnejšou alternatívou reverzný tok z Českej republiky, ktorá je prostredníctvom plynovodu Gazelle pripojená na plynovod Nord Stream, ktorý predstavuje dôležitú alternatívu plynovodu Bratstvo. V prípade plného využitia kapacity plynovodov Nord Stream, Opal v Nemecku a Gazelle je možné pokryť celoročnú spotrebu ČR aj Slovenska. Okrem infraštruktúrneho prepojenie jednotlivých štátov v stredoeurópskom regióne bude mať na bezpečnosť dodávok zásadný vplyv vybudovanie LNG terminálu v poľskom Swinoujscie, prostredníctvom ktorého bude možné importovať skvapalnený zemný plyn napríklad z Kataru, Kanady či prípadne zo Spojených štátov. Import LNG tak predstavuje dôležitý nástroj diverzifikácie zdrojov zemného plynu s cieľom znížiť závislosť na Rusku ako zdrojovej oblasti a na Ukrajine ako problematickom tranzitnom štáte.
Záver
Dočasná dohoda medzi Ukrajinou a Ruskom síce ušetrila Európu od ďalšej plynovej krízy a chladnej zimy ale nevyriešila problém dlhodobých dodávok plynu. Dohodu je aj napriek tomu nutné vnímať pozitívne vzhľadom na to, že vytvorila určitý rámec pre budúce vyjednávanie tým, že stanovila cenu plynu, ktorá je pre Ukrajinu prijateľnejšia ako cena na základe kontraktu z roku 2009. Vývoj po marci 2015 však naďalej zostáva neistý, a preto musia štáty strednej Európy dokončiť diverzifikačné iniciatívy s dôrazom na budovanie interkonektorov so susednými štátmi. Vybudovanie LNG terminálu v Poľsku otvára priestor pre posilnenie bezpečnosti dodávok štátov stredoeurópskeho regiónu, ktoré budú môcť v prípade prerušenia dodávok pokryť spotrebu importom napríklad z Kataru či v blízkej budúcnosti pravdepodobne aj zo Spojených štátov.
Počas sporu s Ukrajinou podpísalo Rusko dohodu o dodávkach zemného plynu do Číny v objeme 38 mld. m3 a, nedávno podpísané, memorandum o budúcich dodávkach v dodatočnom objeme 30 mld. m3. Rusko a Čína už niekoľko rokov vyjednávali o potenciálnych dodávkach plynu do Číny no nevedeli sa dohodnúť najmä na cene suroviny, kedy Čína odmietala platiť vysoké, európske ceny. Plynový spor a perspektíva znižovania importnej závislosti EÚ na Rusku v budúcnosti, motivovala Moskvu uzavrieť dohodu s Činou. Dohodu však nemožno vnímať ako vykúpenie Ruska, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Je možné sa domnievať, že vzhľadom na oslabenú vyjednávaciu pozíciu Ruska a jeho potrebu diverzifikovať odberateľov pristúpila Moskva na nižšiu cenu (cena je predmetom obchodného tajomstva), ktorú by Peking akceptoval. Európa tak ostáva pre Rusko lukratívnejším trhom ako Čína. Faktom tiež zostáva, že Európa bude aj po naplnení rusko-čínskych dohôd najväčším trhom pre ruský plyn, kde smerovalo v roku 2013 cca 162 mld. m3. Prvé dodávky do Číny sa majú uskutočniť do 4 až 6 rokov a preto bude minimálne v tomto horizonte Rusko na dodávkach do Európy obzvlášť závislé.
Autor: Ján Čiampor, student bakalářského oboru Mezinárodní vztahy a Bezpečnostní a strategická studia na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.
