Na prelome rokov 2015 a 2016 vstúpila v Rusku v platnosť, výnosom prezidenta Vladimíra Putina, nová bezpečnostná doktrína: Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie (ďalej ako Stratégia). Doktrína nahradila dovtedy platnú „Stratégiu národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020“ z roku 2009. Moskva sa rozhodla aktualizovať svoju bezpečnostnú doktrínu, 4 roky pred vypršaním platnosti starej doktríny. Rusko sa tak snaží reagovať na novú bezpečnostnú situáciu na svojich hraniciach, ale aj celkovo vo svete. Na rozdiel od roku 2009 sa v poslednom období vyostrili vzťahy Ruska a Západu, predovšetkým Ruska a NATO z dôvodu anexie Krymu a nepokojom na východnej Ukrajine.
Najdôležitejšia kapitola doktríny je venovaná postaveniu Ruska v súčasnom svete. Nová doktrína je na rozdiel od staršej verzie menej diplomatická a autori si nekládli servítku pred ústa. V starej Stratégii do roku 2020 poukazuje Rusko na to, že napriek vzostupu nových mocenských centier pretrváva dominancia USA. Rusko kritizuje jednostranné silové prístupy k medzinárodným problémom.
V novej verzii je už priamo napísané, že Ruská federácia si overila schopnosť aktívne pôsobiť na medzinárodnej scéne a priamo tak konkurovať USA. Ruská federácia považuje za základ svojej bezpečnostnej politiky realizáciu národných priorít a ochranu národných záujmov, čomu prispôsobuje aj svoju zahraničnú a bezpečnostnú politiku. V novej bezpečnostnej doktríne Moskva priamo kritizuje USA a ich spojencov za to, že nedokážu (alebo nechcú) akceptovať „nezávislú zahraničnú politiku Ruskej federácie“, ktorá nie je vždy v súlade so záujmami Západu. V dokumente je to odôvodnené tým, že Západ sa bojí o svoj dominantný vplyv na svetovej scéne. Západ je obvinený z úsilia „o zadržiavanie vzostupu Ruska“ za využitia politických či ekonomických prostriedkov.
Rovnako ako aj v starej doktríne, aj v novej sa Rusko hlási k dodržiavaniu princípov medzinárodného práva a k úsiliu o mierové – nekonfliktné riešenie sporov. Zároveň je však v novom dokumente poukázané na to, že rola sily v medzinárodnom prostredí nezmizla a je to práve Západ, ktorý ju aktívne využíva – stupňuje napätie: napríklad rozširovaním NATO smerom k ruským hraniciam, či podporou protivládnych prevratov na Ukrajine.
V súvislosti s Ukrajinou sa Rusko snaží dostať do postavenia obete, ktorá je neprávom obviňovaná za situáciu na Ukrajine. Podľa ruskej verzie, ktorú sa snaží Moskva prezentovať aj v dokumente, Západ úmyselne podporil prevrat na Ukrajine, čím narušil jednotu ukrajinského národa. Moskva tak bola pod vplyvom týchto udalosti nútená konať, aby ochránila ruskojazyčné obyvateľstvo na východe Ukrajiny, čo Západ použil proti Rusku.
Rusko je podľa Stratégie pripravené spolupracovať so všetkými aktérmi medzinárodnej politiky, USA a NATO nevynímajúc. Podľa dokumentu je nevyhnutná spolupráca predovšetkým v oblasti odzbrojenia, proliferácie zbraní hromadného ničenia, či terorizmu.
Tu však Rusko kladie dôraz na fakt, že je nevyhnutné, aby Západ (USA + NATO) uznal Ruskú federáciu za rovnocenného partnera, ktorý má tiež svoje národné záujmy. Moskva tiež považuje jednostranné silové riešenia medzinárodných problémov a kríz za neakceptovateľné, čím priamo poukazuje na zasahovanie západu na Blízkom východe. Podľa dokumentu vedie zvrhávanie režimov k destabilizácii oblasti, čo má za následok vzostup teroristických aktivít, čím naráža na konflikt v Sýrii. V dokumente je tiež kritizovaná „dvojitá politika“, ktorú nemenované štáty vedú v rámci boja proti terorizmu. Rusko odmieta akékoľvek rozdeľovanie teroristov na „dobrých a zlých“, čím zdôrazňuje podporu Západných štátov niektorým zložkám Sýrskej opozície, ktoré sýrsky režim a Moskva, ako jeho ochranca, považujú za teroristické.
Stratégia, ktorá vstúpila v platnosť na začiatku tohto roku je dokumentom, ktorý odzrkadľuje zmeny, ktoré nastali vo vzťahu Rusko – Západ v poslednom období. Najvýraznejšie sa zmena prejavila v prvej časti dokumentu, ktorá je venovaná postaveniu Ruskej federácie vo svete. Rusko v roku 2016 je iné, ako bolo Rusko v roku 2009. Rusko sa cíti silnejšie a sebaistejšie, čo sa prejavuje aj v strategických dokumentoch. Moskva si môže dovoliť priamo sa vymedziť voči politike Západu (USA a NATO), kritizovať ju. Na druhej strane sa Rusko snaží dostať do pozície „toho dobrého“, kde je ono vždy obeťou jednostrannej a agresívnej politiky západu. Toho západu, ktorý z pohľadu Kremľa nechce upustiť od unilateralizmu a prejsť k multilateralizmu.
Dnešné Rusko je nespokojné so súčasným nastavením medzinárodného usporiadania, v ktorom hrá oproti západu druhé husle. Rusko si je vedomé, že jediná cesta vedie cez multilateralizmus, nakoľko samo o sebe nie je dosť silné na to, aby sa vyrovnalo (či predbehlo) Západu (NATO). Z tohto dôvodu sa snaží pritlačiť na Západ, aby uznal aj ostatné nezápadné veľmoci ako Čínu či Indiu za rovnocenné, čím Moskva sleduje určité oslabenie dominancie Západu, zvlášť USA. Za týmto účelom Rusi využívajú rôzne prostriedky, medzi ktoré patrí aj snaha ukázať sa v dobrom svetle – tj. Rusko ako zástanca medzinárodného práva / Rusko ako obeť Západu. Ruská federácia usiluje o to byť svetovou veľmocou, ktorá sa aktívne podieľa na svetovom dianí a je rovnocenným partnerom tých najsilnejších tak, ako tomu bolo za čias studenej vojny. Ruské elity, ale aj verejnosť totiž odmietajú predstavu, že sú tým, o kom je rozhodované a naopak chcú spraviť všetko preto, aby to bolo práve Rusko, ktoré rozhoduje o iných.
Zdroje:
Kremlin.ru. 2009. Strategija nacionalnoj bezopasnosti Rossijskoj Federacii do 2020 god. (http://kremlin.ru/supplement/424)
Publication.pravo.gov.ru. 2015. Strategija nacionalnoj bezopasnosti Rossijskoj Federacii. (http://publication.pravo.gov.ru/Document/View/0001201512310038)
