V mnoha zemích je město centrem veškerého politické moci v zemi nebo důležitým strategickým bodem, jehož ovládnutí poskytuje vítězné straně značnou výhodu…

Svetové urbanizačné trendy

Mestá a mestské osídlenia sú nám známe už viac ako päť tisíc rokov. No kým, ešte v roku 1800 to boli len dve percentá svetovej populácie sídliacej v mestách, v súčasnosti môžeme hovoriť, že sa nachádzame vo fáze masívnej urbanizácie – v novom „miléniu miest“. Pred tridsiatimi piatimi rokmi to bola len tretina svetovej populácie sídliaca v mestách. Predpokladá sa , že pri súčasnom trende sa tento počet v roku 2025 zdvojnásobí. Japonské Tokio, spolu s predmestiami je dnes domovom pre 27 miliónov ľudí, brazílske Sao Paulo pre 16,4 a indický Bombaj pre približne 15 miliónov. Podľa OSN bude v roku 2015 na svete 33 kolosálnych miest s populáciou vyššou ako 8 miliónov, a takmer 500 miest bude mať viac ako jeden milión obyvateľov. V nasledujúcich desaťročiach bude väčšina svetovej chudoby urbanizovaná. Za zmienku stojí i príklad Latinskej Ameriky, kedy v rozmedzí rokov 1970-1990, teda za krátkych dvadsať rokov vzrástol počet mestskej chudoby zo 44 na 115 miliónov a neustále rastie ďalej a neobmedzuje sa len na región Latinskej Ameriky, silné urbanizačné procesy sú badateľné v Číne, Filipínach, Keni, Kolumbii… – teda najmä v rozvojových krajinách.

Ukazuje sa, že v menej rozvinutých krajinách je tendencia k viac centralizovanej spoločnosti na priestore len veľmi malého počtu urbanizovaných centier. Naopak, vyspelé krajiny sa snažia o fragmentáciu moci jej prerozdelením medzi viacero mestských centier, čo sa zdá byť predvídavé a múdre riešenie.

Mestské oblasti okrem kultúrneho, historického či hospodárskeho významu veľmi často hrali rozhodujúcu rolu – prípadne minimálne významne ovplyvňovali – vojenské operácie. Boje medzi gréckymi mestskými štátmi, perzské ťaženia, boje o Rím (len samotný Rím sa počas svojej existencie stal priamou súčasťou 12 vojenských operácií), či príklady z nedávnej minulosti Stalingrad, Basra, Bejrút, Sarajevo, Groznyj, Nadžáf, Kirkúk dávajú tušiť, že spolu s vyššie načrtnutými trendmi sa vojenským konfliktom v mestách ľudstvo v budúcnosti s určitosťou nevyhne. Každá vojenská operácia USA po roku 1990 až dodnes v nižšej, či vyššej miere zahŕňala aj boj mestách.

Špecifiká boja v mestách

Mesto je topografický celok, ktorého primárnymi dominantnými črtami sú vysoká hustota populácie a antropogénne konštrukčné zásahy . Je potrebné si uvedomiť, že jednotlivé súčasti mestských komplexov, ako je populácia, terén, stupeň infraštruktúry sú vždy, v každom konkrétnom prípade úzko špecifické, a tak sa aj taktické manuály musia uspokojiť so zväčša všeobecnými odporúčaniami. Takisto musíme vziať do úvahy trojrozmernosť mestského prostredia a špecifické nálady populácie. Doktrinálne riešenia sú pre tento typ boja vylúčené. V snahe porozumieť konkrétnemu mestskému prostrediu je nutná dokonalá, komplexná znalosť krajinných reálií a vysoká schopnosť adaptability. Pre boj v mestách sú signifikantné prekvapivé, rýchle útoky, dôsledku čoho je aj neustály tlak na psychiku bojujúcich; malé pouličné boje; limitované palebné možnosti; sťažený prieskum terénu a manévre…
Napriek spomenutému je boj v mestách nesmierne lákavý a často i prestížny:

• Infraštruktúra, vybavenie miest, mestské zdroje znamenajú v prípade úspechu významnú operačnú a taktickú výhodu. Príkladom môže byť námorný prístav v Basre, ktorý zabezpečuje prístup k Perzskému zálivu, a stal sa tak predmetom boja v Iracko-Iránskej vojne.
• Mimoriadne významný je aj symbolický efekt v podobe dobytia historicky, politicky, alebo kultúrne významného mesta v danom regióne. V nemeckom prípade bol objektom záujmu, vďaka spomenutým dôvodom Paríž (1870, 1914, 1940). Jednou z príčin Napoleonovho pádu bolo dobýjanie Moskvy (i keď sprvu úspešné).
• Mestá sú často položené v blízkosti, alebo priamo tvoria prístup k významnému regiónu. Mesto Cassino tak tvorilo vstup do údolia Liri, presne na ceste do Ríma.
• Vďaka vojenskej operácii na urbanizovanom území a jeho vleklosti môžu strany konfliktu získavať čas na organizáciu síl v inom priestore. Tvrdohlavá sovietska obrana Stalingradu a Leningradu počas druhej svetovej vojny pomohla získať sily na neskoršie ofenzívne operácie.
• Boj v mestách môže zmeniť technické a početné nedostatky na výhody. Je to aj príklad čečenských rebelov, ktorý sa rozhodli boj proti armáde presunúť do mesta, kde mali väčšiu šancu na úspech.

Terén, spoločnosť a infraštruktúra

Ide o tri najcharakteristickejšie črty mestského prostredia, a preto i najdôležitejšie faktory, ktoré je nutné zobrať do úvahy pri plánovaní a popise vojenských operácií v mestách. A preto strana konfliktu, ktorá najlepšie porozumie jednotlivým súčastiam a ich interakciám má vysokú šancu na úspech.

Terén

Ulice, zastavané plochy, výškové budovy, slumy… naberajú v rozličných prostrediach vždy inú podobu, na základe ktorej je nutné pružne prispôsobovať taktiku boja. Do úvahy je nutné brať hustotu zastavania, vnútorné a vonkajšie, ale i vertikálne vlastnosti prostredia (podzemné priestory). Pri vytváraní taktiky sa počíta aj s externalitami akými sú napr. požiare, manipulácie so zdrojmi pitnej vody, prítomnosť toxických materiálov či úplné odstavenie od elektrickej siete a iných zdrojov energií. Budovy v extrémnej miere podliehajú ničeniu, prípadne sú zničené len čiastočne, čo má ale nevhodný vplyv na ich statiku a statiku stavieb v ich okolí. Kým v prípade nemestských prostredí sa velitelia operácií zaoberajú najmä vzdušným a pozemským bojovým priestorom, v mestách berieme do úvahy aj podpovrchový (parkovacie garáže, sklady, podchody) a nadzemský priestor (supersurface – delíme na vnútorný – napr. jednotlivé poschodia, a vonkajší – napr. strechy budov); teda aj komplexný 3-D ráz prostredia.

Cieľom vojenskej operácie môže byť zničenie, resp. získanie kontroly nad pomyselným „srdcom mesta“, teda jeho centrálnou časťou alebo významným obchodným a ekonomickým centrom. Tieto súčasti sú pre chod mesta zvyčajne kľúčové a sídlia v nich významné komerčné a vládne inštitúcie. Nie je jednoduché získať kontrolu nad týmito oblasťami, kde je v dôsledku úzko zastavanej plochy znížená mobilita a podobné ofenzívy preto zvyčajne vyžadujú dlhší čas, súčinnosť tajných služieb a v neposlednom rade vysokokvalitnú, špecializovanú ľudskú silu.

Iným, takisto lákavým cieľom môže byť priemyselná zóna mesta. Tá sa zvyčajne nachádza na periférii, oddelená od obývaných a centrálnych častí, s ktorými ale býva spojená dopravnými cestami. V prípade ofenzívnej vojenskej operácie je ale nutné zvážiť riziko nechceného rozšírenia toxických látok (napr. z chemických tovární).

Spoločnosť a populácia

Podpora mestskej populácie, civilistov nie je samozrejme nutným predpokladom vojenského úspechu, napriek tomu je takmer vždy výhodou a preto je žiaduce usilovať o ňu. Vývoj vojenskej operácie totiž môže veľmi významne ovplyvniť spolupráca obyvateľstva, jeho naladenie, akcie, demonštrácie, sabotáže, komunikácia s médiami a jeho (ne)naplnené potreby. Povinnosťami ozbrojených síl by teda mali byť:

• Ochrana civilistov počas ofenzívnych, aj defenzívnych akcií. Značí to (v ideálnom prípade) ich odsun z miesta bojov.
• Posilňovať podporu armády u obyvateľstva napr. zapojením medzinárodných síl.
• Plniť si základné morálne, právne a humanitárne povinnosti voči civilistom. V prípade stabilizačných, intervenčných akcií by sa mali velitelia zamerať aj na ochranu pred prípadným hladomorom, chorobami a pod.
• Snaha o komunikáciu s obyvateľstvom, informovať ich o hroziacom nebezpečenstve. Potenciál využitia médií v boji je obrovský.

Potreba poznania potrieb, kultúry a (náboženského, ideologického) presvedčenia civilistov nie je len z kategórie humanistických pohnútok, ale pomáha pochopiť správanie, prípadne skúma možnosti neskoršieho zapojenia obyvateľstva do bojov. „Ak nerozumiete kultúrnemu prostrediu, v ktorom sa pohybujete, nepoznáte tých, ktorý v ňom rozhodujú, neviete ako vyzerá ich infraštruktúra, ich hodnoty a jedinečnosť sú pre vás neznáme – nikdy nebudete úspešní.“

Dôsledkom mestského prostredia je sťažená identifikácia, a nie je vždy jednoduché odlíšiť kombatantov od civilistov. Zaujímavým príkladom je Groznyj, kde sa ruské armádne sily snažili o.i. všímať si ramená podozrivých mužov (či napr. nemajú modriny od zbraní), predlaktia (kvôli popáleninám), v prípade možnosti kontrolovali vrecká na oblečení hľadajúc tak stopy po menších nábojoch a identifikovať tak rebelov.

Infraštruktúra

Nie je nezaujímavé, že prakticky neexistuje presná definícia pojmu “infraštruktúra”. Každý z nás približne rozumie obsahu pojmu; pre väčšiu presnosť si môžeme pomôcť americkou definíciou : “diaľnice, cesty, ulice, mosty, hromadná doprava, letiská, vodné zdroje, kanalizácia, zberne odpadu, elektrické rozvodné siete, telekomunikačné siete, nebezpečný odpad… ako aj možné kombinácie jednotlivých elementov. Infraštruktúra nezahrňuje len spomenuté fyzické a verejné vybavenie, ale aj riadenie, vývoj a prevádzku jednotlivých jej súčastí.”

Vo všeobecnosti možno povedať, že ide o zariadenia podporujúce ekonomickú existenciu mesta a uľahčujúce život obyvateľov. Preto ich zničenie, prípadne kontrola znamená konkurenčnú výhodu a významnú podmienku pre ovládnutie mesta. Izolácia nepriateľa od energií tak znamená jeho zvýšené časové a finančné výdaje na výrobu vlastných energetických zdrojov. Ovládnutie dopravných ciest zase umožňuje zabrániť v snahe nepriateľa doplniť si zásoby. Významné je aj ovládnutie masovo-komunikačných prostriedkov, a tak znemožnenie prípadne maximálne sťaženie kontaktu so širšou verejnosťou (a náväzne nato aj zníženie bázy potencionálnych regrútov).

Takisto nie je v záujme predvídavých veliteľov operácií rýchle a totálne zničenie infraštruktúry v prvých fázach boja. Je totiž možné, že jednotlivé vybavenia budú potrebné v ďalších fázach, s čím sa potom spája aj potreba aspoň čiastočnej obnovy.

Groznyj

Možno polemizovať o úspešnosti, či neúspešnosti Čečencov v prvej vojne (1994-1996). Isté je, že ruská armáda vstúpila do Grozného v decembri 1994 a silný odpor ju prinútil bojovať takmer dva roky. Čo bolo teda okrem iných faktorov príčinou dlhých a krvavých bojov?

Čečenské sily sa spoliehali na zbrane sovietskej výroby, a mnoho z nich v minulosti bojovalo v sovietskej armáde. Bojové skupiny pozostávali z 15-20 mužov, pre vyššiu flexibilitu boli ešte rozdelené na troj- až štvorčlenné oddiely. Tieto oddiely sa skladali z ostreľovača, strelca z guľometu a tankoborníka. Úspešní boli najmä v útokoch na obrnené vozidlá (v prvých mesiacoch konfliktu bolo poškodených, alebo zničených 10% všetkých, ktoré Rusi do konfliktu zapojili), kedy útočili v skupine približne piatich malých oddielov. Takisto obmedzili na minimum frontálne útoky, ktoré nežiaduco znevýhodňujú strelca a útoky takmer zásadne prevádzali zo strán, v rôznych výškach z poschodí budov. Práve 3D prostredie a jeho znalosť umožňuje vyrovnať guerillám, ozbrojeným skupinám palebnú silu regulérnej armády. Čečenci využívali napr. aj architektúru mesta, kedy sa snažili zničiť prvé a posledné vozidlo kolóny v užších uliciach, konvoj tak úplne zastaviť a zničiť.

Rusi zase naopak chybili, keď mesto úplne neobkľúčili a nezabránili tak dopĺňaniu zásob rebelov, ktorí využívali aj podporné naladenie domáceho obyvateľstva.

Záver

V úvode načrtnutý vývoj urbanizovaných prostredí, i keď z proveniencie OSN – čo nemusí byť vždy zárukou reálneho odhadu, dokazuje, že rozsah zastavaných území, mestskej chudoby, mestského násilia a kriminality, prípadne možnosti presunu konfliktu do miest sa rapídne zvyšujú – a preto je pre bezpečnostných expertov (aj tých budúcich) potrebné venovať mu náležitú pozornosť. Ja len dúfam, že referát splnil svoj cieľ a poskytol tak aspoň základný, sociálno-vedný vstup do problematiky.

Autor: Karolína Koščová, autorka je studentkou Bezpečnostních a strategických studií a Evropských studií na FSS MU v Brně