Situácia na turecko-sýrskom pohraničí v posledných týždňoch eskalovala do napätej krízy, ktorá má dosah nie len na priamych aktérov konfliktu, ale aj na ich spojencov a medzinárodnú scénu. Aby sme boli schopní porozumieť súčasnému vývoju udalostí v tomto obzvlášť komplikovanom regióne, je potrebné k nim pristupovať po častiach. Nasledujúca analýza sa zameria na najaktuálnejšie udalosti od začiatku roku 2020, ktoré sú bezprostrednou príčinou dnešného kritického stavu.

Úvodom  …

To, že Turecko je dlhodobo aktívne v Sýrii z určitých mocenských a geopolitických dôvodov, je známy fakt. Rovnako tak aj prítomnosť Ruska ako podpory autoritárskeho sýrskeho režimu. Prezident Baššár al-Asad nie je síce zo strany medzinárodného spoločenstva uznávaný, ale de facto je to stále jediná autorita v krajine, kde občianska vojna trvá už 9 rokov. Tureckým nepriateľom nie je iba Asad, ale aj Kurdi, ktorých štát vníma ako hrozbu svojej bezpečnosti, a označuje ich za pôvodcov teroristických útokov na svojom území. Dôkazy o takýchto intenciách však v posledných rokoch nie sú, a vojenská sila Kurdov proti vojenskej sile druhej najväčšej armády v NATO, ktorou Turecko disponuje, vytvára veľmi malú pravdepodobnosť, že by chceli mať kurdské organizácie niečo do činenia so sebe neporovnateľným gigantom. Navyše, ich najdôležitejším terčom sú islamskí radikáli z hnutia Daesh/IS.

Neakceptovanie neutrality provincií na severe Sýrie

Problémy aktuálneho diania pramenia najmä v oblasti Idlib na severe Sýrie, ktorá bola v roku 2018 vymedzená ako neutrálna zóna. Dohoda zo Soči medzi Tureckom a Ruskom v nej deklarovala zákaz útočenia, a Idlib bol dlho poslednou provinciou pod kontrolou proti-asadovských rebelov. Nelichotivé príslovie hovorí, že dohody sú na to, aby sa porušovali, a táto provincia nie je výnimkou. Aj napriek zákazu v nej neustále prebiehali útoky, na ktoré doplácali civilisti. Práve ochranu civilistov si turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan zvolil ako dôvod svojej prítomnosti v cudzom štáte, spolu s artikuláciou teroristickej hrozby, ktorú vidí v kurdských organizáciách. Na konci februára došlo zo strany Sýrie a Ruska k ďalšiemu bombardovaniu, ktoré si vyžiadalo vyše 34 obetí medzi vojakmi tureckej armády. (Od začiatku februára ich už v Idlibe zahynulo 54). Prezident Erdoğan teda 28. februára 2020 zahájil odvetnú vojenskú operáciu Spring Shield a bombardovanie opätoval. Minister obrany Turecka, Hulusi Akar, sa v kontexte operácie odvoláva na právo na sebaobranu podľa článku 51 Charty OSN, Dohodu zo Soči, a tzv. Adana Agreement a Astana Peace Process.

Na tomto odvetnom bombardovaní bolo špecifické to, že boli použité UAVs (unmanned aerial vehicles). Tieto samostatne operujúce prostriedky boli vyhotovené v tureckých podnikoch, čo zemi pridalo nie len na statuse a uznaní, ale tiež viedlo k reálnemu uskutočneniu novej doktríny vedenia boja štátnou armádou. Použitý systém Bayraktar TB2 UAV pochádza z dielne výrobcov Baykar Makina a TAI. UAV systémy začali v tureckých bezpečnostných silách zohrávať významnú úlohu od ich prvého použitia v roku 2014.

Najväčšia jednorazová utečenecká vlna do Európy

Po februárových útokoch v Idlibe sa situácia radikálne zhoršila, a na územie Turecka postupne prišiel až 1 milión sýrskych utečencov. Kým väčšina populácie eviduje správy o utečeneckej kríze približne od roku 2015, v ohnisku príčin je to inak. Je dôležité pripomenúť fakt, že následky vojny v Sýrii sa v Turecku odzrkadľujú už približne desať rokov, počas ktorých investovalo najmenej 40 miliárd eur na zdravotnú starostlivosť o sýrskych utečencov, dočasné ubytovanie a vzdelávanie. V krajine sa celkovo pohybujú vyše 4 miliónoy utečencov, z ktorých 3,6 milióna pochádza zo Sýrie. Dohoda o migrácii medzi Tureckom a EÚ z roku 2016 je pritom ďalší príklad nedodržiavania zmlúv. Turecko malo podľa nej zabrániť rapídnemu príchodu civilistov do Európy, a EÚ mu mala poskytnúť finančnú pomoc vo výške 6 miliárd eur. K roku 2020 však nedostalo ani polovicu sľúbených dotácií, ktoré mali byť určené na projekty pre utečencov, a to z dôvodu zložitej byrokracie. Pár dní po tom, čo turecký prezident nariadil otvorenie hraníc, poskytla Únia 700 miliónov eur na pomoc Grécku.

Situácia na grécko-tureckých hraniciach bola neúnosná. Grécko nasadilo voči migrantom slzný plyn, člny posielalo späť do Egejského mora, simulovalo streľbu pomocou zvukových bômb a niekoľko migrantov následkom násilných praktík gréckej pohraničnej stráže prišlo o život. Slzný plyn nasadzovala aj turecká strana, ktorá ho hádzala na grécke územie, a teda rázne vyhrotila prebiehajúcu krízu. Došlo tiež k situáciám, kedy turecká pohraničná stráž nútila migrantov, aby sa snažili prekročiť hranice, a dokonca podnecovala výtržnosti. Prezident Erdogan 28. februára oznámil, že Turecko už nebude brániť migrantom v prechode do Európy. Snažil sa tým dosiahnuť európsku podporu v Sýrii. V posledných dňoch Turecko od podpory migrácie a migrantov upustilo, a preváža ich späť do vnútrozemia, kde tisícom z nich poskytuje zdravotné ošetrenie.

Obozretná rétorika Európskej únie

Napriek tomu, že predseda Výboru pre zahraničné veci Európskeho parlamentu, David McAllister, Turecku verejne poďakoval za zvládanie migračnej a vojenskej krízy, je evidentné, že jeho politika nie je pre EÚ prijateľná. Krajina je v pozícii nespoľahlivého aktéra, ktorý svojimi krokmi nenapĺňa predstavy Bruselu. To, že v nedávnom období sa koná veľký počet diplomatických stretnutí európskych lídrov s prezidentom Erdoğanom svedčí o tom, že Turecko je pre Európu strategicky kľúčový štát. Spolupracujú nie len na úrovni diplomacie a zahraničnej politiky, ale aj v reálnom prostredí boja proti terorizmu, riešení migračnej krízy a v ekonomických záležitostiach na regionálnej aj medzinárodnej úrovni. Je teda ideálne si Turecko nakloniť na svoju stranu a ďalej s ním rokovať o členstve v EÚ. McAllister apeloval na udržanie optimálnej komunikácie v záujme tureckej kandidatúry, avšak krajina sa podľa neho musí ďalej usilovať o zlepšenie celkovej pozície práva, zaistenie nezávislej justície, dodržiavanie ľudských práv a slobody tlače, pokiaľ má jej členský potenciál v budúcnosti napredovať.

Stretnutie Putina s Erdoğanom predbehli vyslanci USA

2. marca 2020 sa v Istanbule konala medzinárodná konferencia o dianí v Idlibe, na ktorej vystúpil aj špeciálny vyslanec USA pre Sýriu, James Jeffrey. Vyzval najmä európskych členov NATO, aby Turecku preukázali podporu, pretože je pre Alianciu kľúčovým strategickým spojencom. Dodal tiež, že Washingtonu sa zatiaľ nepodarilo zaujať jednotné stanovisko voči vojenskej podpore krajiny v Sýrii. Záujmom USA je predovšetkým dosiahnuť v Idlibe trvalé prímerie.

Na stole je nová dohoda o neútočení v Idlibe (krátko na to porušená)

Dohoda medzi prezidentmi Turecka a Ruska, ktorá by mohla smerovať k ukončeniu bojov pozdĺž existujúcich bojových línií, vstúpila v platnosť o polnoci z 5. na 6. marca. Predpokladá zriadenie bezpečnostného koridoru v rozmedzí 6 km severne a 6 km južne od diaľnice M4 v meste Idlib. Ozbrojené sily dvoch signatárskych štátov začali koridor monitorovať 15. marca, a dovtedy ešte prebiehalo rokovanie o spresnení parametrov. Prezidenti sa vzájomne uistili, že budú pracovať predovšetkým na skutočnom doručení pomoci trpiacim sýrskym civilistom. Je potrebné zdôrazniť, že dohoda bola podpísaná medzi Tureckom a Ruskom. S Asadom však nikto nejednal. Turecká spravodajská agentúra Anadolu Agency uvádza, že do konca prvého dňa prímeria porušila Sýria dohodu až 15krát.

Lídri EÚ a predstavitelia Turecka revidujú dohodu o migrácii

9. marca sa v Bruseli uskutočnilo stretnutie predsedu Európskej rady, Charlesa Michela, predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen, prezidenta Tureckej republiky Recepa Tayyipa Erdoğana a ministra zahraničných vecí Turecka Mevlüta Çavuşoğlu. Spoločné rozhovory sa týkali predovšetkým enormnej migračnej vlny z provincie Idlib.

Experti na medzinárodnú bezpečnostnú politiku sa zhodujú na tom, že pôvodná dohoda o migrácii z roku 2016 už nie je relevantná a je nutné ju revidovať. Pod vedením Vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, Josepa Borrella, a ministra zahraničia Turecka, M. Çavuşoğlu, boli zriadené dve pracovné skupiny, ktorých úlohou bude postupne vyjasniť a zladiť podmienky novej dohody o migrácii. Následkom toho, že EÚ zlyhala v plnení svojich pôvodných záväzkov došlo k zmene statusu-quo, ktorú učinil prezident Erdoğan, keď otvoril hranice do Európy.

Podľa Emre Gönen, odborníka z istanbulskej Bilgi University je už táto dohoda zo strany EÚ ukončená. Svoje tvrdenie Gönen odôvodnil nedoručením finančných prostriedkov, ktoré mala turecká vláda použiť na projekty pre sýrskych utečencov do roku 2018. Okrem finančných dotácií sa úspechu nedočkali ani záležitosti spojené s vízovou liberalizáciou pre tureckých občanov cestujúcich do krajín EÚ. Valeria Giannotta, expertka na tureckú politiku a medzinárodné vzťahy, vidí základný problém v nenaplnení princípu pacta sunt servanda, a teda „dohoda musí byť rešpektovaná“. Zo strany Turecka boli podmienky dohody dodržiavané v podobe sprísnenia opatrení proti obchodu s ľuďmi a zlepšovania podmienok utečencov prebývajúcich na jeho území, čo však recipročne nejde tvrdiť o povinnostiach, ktoré mala splniť EÚ.

Návrhy riešení zatiaľ v nedohľadne

Turecko sa snaží presadiť svoj plán o ustanovení bezpečnej zóny na severe Sýrie pod správou medzinárodného spoločenstva, ktorá by bola novým domovom pre utečencov. Kompletné vybudovanie nových dedín s občianskou vybavenosťou by podľa odhadov stálo 26,6 miliárd dolárov. Takýto zásah do hĺbky 30 až 40 km sýrskeho územia bol ale ostatnými aktérmi striktne zamietnutý. Ďalšími možnosťami je buď spoločné zdieľanie migračnej záťaže medzi členskými krajinami EÚ alebo reálne poskytnutie adekvátnej finančnej pomoci pre Turecko. Problémom zároveň ostáva skutočnosť, že EÚ ako taká nedokáže a nedisponuje prostriedkami na presvedčenie svojich členov o vytvorení novej dohody. V súčasnosti medzi nimi ešte vo väčšej miere než v roku 2016 prevláda nacionalizmus, extrémistické názory a vzhľadom k ekonomickým problémom aj sprísnené ochranné opatrenia. ,,Európa prechádza krízou identity, a je nemožné očakávať jednotnú politiku,“ tvrdí Giannotta.

Ďalšie rokovania s európskymi predstaviteľmi Angelou Merkelovou a Emmanuelom Macronom mali na pozvanie Erdoğana prebehnúť 17. marca v Istanbule,  kvôli situácii spôsobenej koronavírusom však rokovanie prebehne formou videokonferencie. Všetci menovaní vopred dúfajú, že z rokovaní vzídu konkrétne riešenia ešte pred Summitom lídrov EÚ, ktorý sa má konať 26. marca. Zatiaľ je známe, že značnú pomoc pre utečencov z Idlibu doručí Veľká Británia, ktorá doteraz poskytovala Sýrii humanitárnu asistenciu prostredníctvom OSN. Učiní tak cez turecké inštitúcie, konkrétneTurkey’s National Disaster and Emergency Management Authority (AFAD) a Červený polmesiac TR.

So zaujímavým výstupom prišli Erdoğan a Putin, ktorí navrhli možnosť znovu vybudovať vojnou zničenú Sýriu za pomoci ziskov z ropných zásob a s finančnou podporou Moskvy. ,,Ropa, ktorú drancujú teroristi je nespracovaná a nemá žiadnu kvalitu. Ak by bola ropa spracovaná, mohla by prísť šanca na rekonštrukciu krajiny,“ tvrdí turecký prezident. Návrh na zapojenie sa do potenciálneho spoločného projektu poputuje aj na stôl Donalda Trumpa.

Čo na to NATO?

Generálny tajomník NATO, Jens Stoltenberg, sa s prezidentom Erdoğanom stretol 9. marca. Aliančných spojencov požiadal, aby boli ochotní poskytnúť Turecku proti silám prezidenta Asada vojenskú podporu vrátane pozemných, vzdušných aj námorných prostriedkov. ,,Naši spojenci by nám mali preukázať solidaritu bez akýchkoľvek politických predsudkov,“ sebavedomo tvrdí na margo Aliancie Erdoğan. Takéto vyjadrenie je však značne odklonené realite. Generálny tajomník predovšetkým dúfa, že z nedávnej dohody o neútočení v Idlibe medzi Tureckom a Ruskom vzíde trvalý mier. Turecko si v NATO váži a zdôrazňuje, že štát je ako jediný z členov najviac vystavený terorizmu (Daesh/IS), a teda má právo konať v záujme národnej bezpečnosti. Najdôležitejšie je ale to, aby boli podnikané uvážlivé kroky smerom k upokojeniu situácie v regióne.

Otázka trvalého mieru

V trvalý mier samozrejme dúfajú aj tvorcovia uvádzanej dohody, ktorá zakazuje akékoľvek vojenské aktivity v ustanovenom bezpečnostnom koridore. V nedeľu 15. marca začalo spoločné hliadkovanie, v rámci ktorého pripadli severné oblasti tureckým silám a južné ruským. Sú a budú zodpovedné za to, aby bol sýrskej armáde zamedzený akýkoľvek prístup do koridoru, a tiež aby milície podporované Tureckom ostali vo svojich pozíciách. Čo sa týka porušenia mieru Sýriou bezprostredne po jeho vstupe v platnosť, Rusko Asadovi adresovalo výstražné varovanie. Pokiaľ by k porušeniu došlo opäť, Erdoğan nezaváha použiť také opatrenia, aké uzná za vhodné.

Opoziční tureckí politici sú však voči trvalému mieru na základe tejto zmluvy skeptickí. Líder opozičnej Republikánskej ľudovej strany (CHP), Kemal Kılıçdaroğlu, vidí medzi slabými miestami dohody to, že neuvádza mier, ale zastavenie vojenských aktivít, čo skutočný problém iba odsúva. Ďalej, Turecko touto dohodou uznalo sýrsky režim, čo je mierne mimo jeho doterajších vyjadrení. Referuje k nemu ako k Syrian Arab Republic, a uznalo tiež sýrske teritoriálne vymedzenie, s ktorým doteraz nesúhlasilo.

Nezrovnalosti v slovíčkach pokračujú aj pri boji proti terorizmu, ku ktorému sa Turecko v novej dohode zaviazalo. V medzinárodnom prostredí platí, že nie je terorizmus ako terorizmus, respektíve, koľko aktérov, toľko pohľadov na tento fenomén. Napríklad Free Syrian Army je Asadom označovaná za teroristickú organizáciu, pričom Ruskom a Tureckom nie. Okrem iného teda ostáva na udalostiach najbližších dní aj to, aby svet zistil, či je FSA terčom ,, […] boja proti všetkým formám terorizmu,“ alebo nie.