Parlamentné voľby na Slovensku 2010

12. júna 2010 sa na Slovensku od vzniku samostatnej republiky uskutočnili piate slobodné voľby do Národnej rady Slovenskej republiky (jednokomorový parlament). O poslanecké mandáty sa uchádzalo 18 politických subjektov a celkovo 2 366 kandidátov. Volebná účasť bola 58,83 %, a teda o 4% vyššia ako v predchádzajúcich parlamentných voľbách. Výsledky volieb premenili rozloženie politických síl v krajine a došlo aj ku úplnej mocenskej výmene v zastupiteľskom orgáne (koalícia/opozícia). V predkladanom článku sa najprv zaoberám popisom volebného systému, ktorý bol použitý pre parlamentné voľby, ďalej samotnými výsledkami volieb a na záver sa snažím viesť niekoľko analógií s výsledkami parlamentných volieb v Českej republike.

Volebný systém

Volebný systém, ktorý sa používa pre voľbu poslancov do 150 členného parlamentu, je klasifikovaný ako listinný pomerný systém. Politická strana potrebuje na zisk mandátu prekročiť kvórum, ktoré je 5%, pre dvoj- a trojkoalície je 7% a štvor- a viacčlenné koalície je 10%. Na Slovensku voľby prebiehajú v jednom volebnom obvode. Volič má jeden hlas, pričom na zvolenej kandidátnej listine môže udeliť štyri preferenčné hlasy. Pre posun vyššie na kandidátnej listine stačí kandidátovi získať 3% hlasov pre jeho politickú stranu alebo koalíciu. Prevod hlasov na mandáty sa deje pomoc kvóty Hagenbach-Bischoff (súčet platných hlasov sa delí počtom prideľovaných mandátov zvýšeným o jeden- v prípade Slovenska to je 150+1), podľa ktorej sa vypočíta volebné číslo. Potom sa týmto číslom delia zisky strán, ktoré prekročili vyššie spomínané kvórum. Strana získa toľko mandátov, koľkokrát sa volebné číslo zmestí do zisku strany. S vysokou pravdepodobnosťou však nedôjde k rozdeleniu všetkých mandátov, a preto sú zvyšné mandáty rozdeľované pomoc metódy najväčšieho zvyšku.

Výsledky volieb a preferenčné hlasovanie

Do parlamentu sa dostalo 6 politických strán, a teda rovnaký počet ako v predchádzajúcom volebnom období. Avšak dve politické strany sa do zastupiteľského orgánu dostali po prvýkrát (Sloboda a Solidarita- SaS a Most- Híd). Iné dve politické strany svoju pozíciu neobhájili (Ľudová strana Hnutie za demokratické Slovensko- ĽS-HZDS a Strana maďarskej koalície- SMK). Voľby vyhrala strana Smer- Sociálna demokracia (Smer-SD) zo ziskom 34,79 % platných hlasov. Pre väčší prehľad sú uvádzané výsledky jednotlivých politických strán v tabuľke č. 1 a sú porovnávané s výsledkami volieb v roku 2006.

Tabuľka č. 1 Výsledky parlamentných volieb v roku 2006 a 2010

Politická strana

Počet hlasov

Podiel platných hlasov (%)

Počet mandátov (%podiel)

Index deformácie1

2006

2010

2006

2010

2006

2010

2010

SMER-SD

671 185

880 111

29,14

34,79

50

62 (41,34)

1,18

SDKÚ-DS

422 815

390 042

18,35

15,42

31

28 (18,66)

1,21

SNS

270 230

128 490

11,73

5,07

20

9 (6)

1,18

SMK

269 111

109 638

11,68

4,33

20

ĽS-HZDS

202 540

109 480

8,79

4,32

15

KDH

191 443

215 755

8,31

8,52

14

15 (10)

1,20

SaS

307 287

12,14

22 (14,66)

1,21

Most-Híd

205 538

8,12

14 (9,34)

1,15

Zdroj: ŠÚ SR, vlastné výpočty

Okrem v tabuľke spomenuté politické strany sa do parlamentu dostala aj Občianska konzervatívna strana (OKS), ktorá svojich kandidátov postavila na spoločnej kandidátke politickej strany Most- Híd. V každej desiatke s výnimkou prvej mali konzervatívci na kandidátke jedného predstaviteľa, vždy na pozícii končiacej sa trojkou. Vďaka preferenčným hlasom sa štyria z jej kandidátov (Peter Zajac, Ondrej Dostál, František Šebej a Peter Osuský)2 posunuli na miesta, ktoré im zaručili poslanecký mandát. K najväčším skokom vpred došlo na kandidátke strany SaS, na ktorej sa takisto štyria kandidáti z nezávislého občianskeho hnutia Obyčajní ľudia3, prekrúžkovali z posledných štyroch pozícii na 4. až 7. miesto.4 Samozrejme aj na kandidátkach iných politických subjektov došlo k presunom uchádzačov, avšak už nie podobne dramatickým (viď ŠÚ SR 2010).

Analógie s výsledkami v Českej republike

V susednom Česku sa parlamentné voľby konali 28. a 29. mája 2010. V oboch krajinách zvíťazila sociálno-demokratická strana. Na Slovensku vyhral už spomínaný SMER- sociálna demokracia (nad zaradením strany do sociálno-demokratickej straníckej rodiny však panujú pochybnosti) a v Českej republike Česká strana sociálně demokratická (ČSSD). Napriek tomu, sa ani jednej nepodarilo zásluhou nedostatku koaličného potenciálu zostaviť koaličnú vládu. Český prezident, Václav Klaus, ČSSD k rokovaniam o zostavení vlády ani len nepoveril, na rozdiel od Ivana Gašparoviča, ktorý SMERu príležitosť dal. Jeho pokusy boli neúspešné. Avšak ČSSD získala “len” 22,08 % hlasov a zaostala tak ďaleko za svojimi očakávaniami a jej volebný zisk je skôr prehrou ako víťazstvom. V prípade SMERu, napriek odchodu do opozície, môžeme oprávnene hovoriť o volebnom úspechu a víťazstve. Strana získala o 208 926 hlasov viac ako v roku 2006, napriek rôznym korupčným a politickým kauzám, ktoré sprevádzali jeho vládu. Na ne skôr doplatili jeho koaliční partneri SNS a ĽS-HZDS. Prvá strana sa do parlamentu dostala veľmi tesne a druhá strana zostala mimo neho. ČSSD aj SMER-SD rovnako doplatili na veľmi konfrontačný štýl medzistraníckych vzťahov (v prípade SMERu aj voči svojim vlastným koaličným partnerom). Obe strany chápu politiku ako parlamentnú občiansku vojnu (napríklad veľmi negatívna a agresívna volebná kampaň) a aj vďaka tomu zostali bez šance zostaviť vládu.

Ďalšou analógiou je vytvorenie koalície stredopravých strán, ktoré tak spolu disponujú väčšinou mandátov v parlamente. V Českej republike ju vytvoria Občanská demokratická strana (ODS), TOP 09 a Věci veřejné (VV) a na Slovensku SDKÚ-DS, SaS, KDH a Most- Híd. Ale najmä na slovenskej strane existujú pochybnosti nad jej životnosťou. Predovšetkým kvôli rozdielnym postojom (hlavne medzi neoliberálnou SaS a KDH) v otázkach registrovaného partnerstva rovnakého pohlavia, interrupcii či dekriminalizácie marihuany. Avšak krajina má skôr ekonomické a hospodárske problémy, nielen zásluhou globálnej hospodárskej krízy, ale aj vďaka politike premiéra Roberta Fica. A práve riešenie týchto ekonomických a sociálnych problémov spája tieto strany, ktoré by sa najmä v záujme tohto, mali poučiť zo skúseností a nezhôd druhej vlády Mikuláša Dzurindu (2002- 2006).

Poslednou analógiou je neúspech niektorých politických strán a odchody ich predstaviteľov. V Českej republike sa do parlamentu nedostala Křesťanská a demokratická unie – Československá strana lidová (KDU-ČSL), ktorá v ňom nebude po prvýkrát v ponovembrovej histórii. Po oznámení výsledkov rezignoval z postu predsedu KDU-ČSL Cyril Svoboda. Svoju pozíciu v parlamente nedokázala obhájiť ani Strana zelených (SZ). Z postu predsedu strany ČSSD odstúpil aj Jiří Paroubek. Na Slovensku sa do parlamentu nedostala ĽS-HZDS, ktorá najmä osobou svoju predsedu Vladimíra Mečiara dlhé roky výrazným spôsobom ovplyvňovala dianie v spoločnosti a politike. “Otec zakladateľ” tak stratil poslaneckú imunitu, a to vytvára príležitosť na spravodlivé vyrovnanie sa s minulosťou, čo je pre politickú kultúru v krajine dôležité. Ďalšou politickou stranou, ktorá nebude mať NR SR je Strana maďarskej koalície (SMK). Vedenie strany po volebnom neúspechu podalo demisiu. Voliči, tak dali najavo, že odmietajú radikálnu nacionalistickú politiku SMK, keď dali prednosť umiernenej strane Most- Híd.

Záver

Na záver možno konštatovať, že sa voliči v oboch krajinách rozhodli pre vlády rozpočtovej zodpovednosti. Obe to však budú mať nesmierne náročné najmä v období hospodárskej krízy. Prijatie rôznych potrebných reforiem pravdepodobne vyvolá, predovšetkým u nízkoprijímovej vrstvy obyvateľstva negatívne reakcie, z čoho môžu ťažiť hlavne nominálni víťazi posledných parlamentných volieb. Platí to najmä pre stranu SMER, ktorý má z volieb silný mandát a jeho predseda R. Fico začal s “opozičnou” politikou takmer okamžite. Najmä z jeho úst (”zlepenec”) a niektorých médií vychádzajú skeptické názory na stabilitu a životnosť koalície stredopravých strán. Podľa niektorých z nich existuje reálna hrozba, že sa po pár rokoch SMER-SD vráti s nadpolovičnou väčšinou, ktorá mu (podobne ako strane Fidesz v Maďarsku) umožní vládnuť bez koaličného partnera, ktorého v súčasnosti tak potreboval. Avšak napriek revolučnému pátosu volieb (živenému samotnými politikmi či médiami), v ktorých proti sebe stáli dva nezmieriteľné tábory, nemusí byť spoločnou témou víťaznej koalície len to, že “sme proti Ficovi”. Až budúcnosť ukáže, ktorá z úvah bola správna a či vôbec niektorá z nich.

Zdroje

Štatistický úrad Slovenskej republiky. 2010. (cit. 2010-06-19). (http://app.statistics.sk/nrsr_2010/menu/indexV.jsp?lang=sk).

Zákon č. 333/ 2004 o voľbách do NR SR. 2010. (cit. 2010-06-19). (http://www.minv.sk/?zakony_mvsr&subor=22247).

1 Index deformácie (I)- udáva hodnotu miery nad/podreprezentácie. Nadreprezentácia má hodnotu I > 1. Čím väčšie je hodnota I, tým väčšia je nadreprezentácia. Podreprezentácia má hodnotu I < 1. Index teda hovorí, koľkonásobne prekračuje zisk mandátov strany jej proporčný zisk.

2 P. Zajac sa z 13. miesta prekrúžkoval na 6., O. Dostál z 23. miesta na 11., F. Šebej z 33. miesta na 7. a P. Osuský sa zo 43. miesta posunul na 13. pozíciu.

3 Zaujímavým faktom je, že daní konzervatívni kandidáti majú diametrálne odlišné názory napr. na registrované partnerstvá, drogy atd. ako liberálne vedenie strany. Čo môže v budúcnosti spôsobovať problémy.

4 I. Matovič zo 150. miesta na 4. miesto, E. Jurinová zo 149. miesta na 5., M. Fecko zo 148. na 6. a J. Viskupič zo 147 miesta na 7. miesto.

Autor: Ján Kapusňak, student bezpečnostních a strategických studií a politologie, FSS, MU

Štítky:

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *