Stredná Ázia je už od rozpadu ZSSR dejiskom geopolitického súperenia svetových a regionálnych mocností. Najmä Rusko, USA a Čína prejavujú o energetický potenciál a strategickú pozíciu Strednej Ázie čoraz väčší záujem. Cieľom tejto práce je zhodnotiť význam Strednej Ázie a informovať o angažovaní sa veľmocí a ich faktickom vplyve v nej.

Úvod

Stredná Ázia je ako z vojenského, tak aj z ekonomického hľadiska dôležitým regiónom o ktorý prejavujú veľmoci čoraz väčší záujem. Rozpad ZSSR mal za následok nezávislosť piatich stredoázijských republík, ktoré prirodzene začali hľadať nových spojencov a partnerov v medzinárodnom systéme. Angažovanie sa svetových a regionálnych mocností na seba nenechalo dlho čakať, pričom už čoskoro získal tento región príznačné označenie: Nový Balkán. Strategická pozícia, bohatá surovinová základňa, ale aj etnické a náboženské zloženie sú motívy kontinuálne prispievajúce k intenzifikácii súperenia hlavných medzinárodných hráčov v Strednej Ázií.

1. Vymedzenie pojmu Stredná Ázia

Je možné konštatovať, že presné vymedzenie regiónu Stredná Ázia (SA) je pomerne zložité, pričom aj slovníky ponúkajú v tomto smere nejasné definície. Najširšie vymedzenie nájdeme u UNESCO, ktoré do toho regiónu zahrňuje päť postsovietskych stredoázijských štátov, ale aj západnú Čínu, Tibet, Mongolsko, severný Pakistan, severovýchodný Irán a územie Kašmíru. Naopak so značne úzkou definíciou sa môžeme stretnúť v sovietskej geografii, ktorá ako stredoázijské vníma len Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Turkménsko, ale nie Kazachstan (Cibik 2006). V publikáciách venujúcich sa geopolitike tohto regiónu sa taktiež pomerne často spomína región Južného Kaukazu. Väčšina autorov sa však zhoduje na definícií, ktorá na západe ohraničuje SA Kaspickým morom a na východe súčasnou hranicou Číny. Na juhu hranicou Afganistanu a Iránu, zatiaľ čo na severe ruskou hranicou (príloha č.1). Túto definíciu považujem za vhodnú aj z toho dôvodu, že po rozpade Sovietskeho Zväzu sa práve v tomto regióne očakávalo veľké geopolitické súperenie medzi Ruskom a ostatnými regionálnymi mocnosťami (Brzezinski 1997).

2. História geopolitiky v Strednej Ázií

Za prvé skutočné geopolitické súperenie v SA môžeme označiť stret cárskeho Ruska a Britského impéria, ktorého cieľom bolo získať rozhodujúci vplyv v Afganistane, Iráne a Tibete. Toto súperenie bolo dobovou britskou tlačou pomenované ako Veľká hra a dnes je považované za učebnicový príklad geopolitického stretu (Príloha č.2).

V 19. storočí Ruská ríša postupne prenikala na juh SA, pričom svojho najväčšieho územného rozmachu dosiahla  dobitím Turkmenistanu v roku 1881. Ruský expanzionizmus vnímala Veľká Británia ako priame ohrozenie jej záujmov v Indii. Veľmoci sa preto čoskoro sústredil na získanie rozhodujúceho vplyvu v nárazníkových štátoch. Vyslanie britskej vojenskej misie do Afganistanu v roku 1879 malo za následok podpísanie májovej dohody z Gandamaku, ktorá de facto ustanovila Afganistan ako britský protektorát. Britskú nadvládu však čoskoro ukončilo afganské septembrové povstanie. Veľká hra zatiaľ skončila nerozhodne (Roux 2007).

V roku 1922 sa región dnešnej SA dostal pod plnú moc ZSSR. V 20. a 30. rokoch boli sovietskymi kartografmi svojvoľne narysované hranice stredoázijských republík. Hranice boli vytvorené na etnickom základe, ale taktiež mali zabezpečiť, aby južná časť ZSSR zostala vnútorné roztrieštená, a teda na Kremli závislejšia (Brzezinski 1997).

Za obnovenie Veľkej hry pokladajú mnohí historikova sovietsku inváziu do Afganistanu z roku 1979, ktorej cieľom bolo podporiť tamojší komunistický režim, zabrániť prenikaniu islamizmu do ZSSR, a v konečnom dôsledku celkovo upevniť pozíciu ZSSR v regióne. Podobne ako Briti pred 100 rokmi, aj Sovieti narazili na vytrvalý odpor afganskej populácie a v roku 1989 sa museli stiahnuť (Roux 2007).

Nová Veľká hra sa však čoskoro mala začať. V roku 1991 sa rozpadol Sovietsky Zväz a v SA tak došlo k vytvoreniu piatich nezávislých štátov s nejasným zahraničnopolitickým smerovaním. Mnohí experti preto predpokladali, že prirodzene dôjde ku geopolitickému súpereniu medzi Ruskom, Tureckom, Iránom a Čínou v oblasti. Toto súperenie síce nikdy nenabralo predpokladanú intenzitu, no možno konštatovať, že v istej miere sa naplnilo.

3. Význam Strednej Ázie

3.1. Ekonomicko-energetický potenciál

Hlavným faktorom, ktorý dominuje ekonomickým záujmom v SA sú značné ložiská ropy a zemného plynu v regióne. Rozpad Sovietskeho zväzu zanechal stredoázijské republiky s nerozvinutou infraštruktúrou, závislé na spracovávaní ropy v ruských rafinériách. Túto závislosť sa Kazachstan a Turkménsko snažia preklenúť snahou o prilákanie zahraničných investícií do ťažobného priemyslu. Stredoázijské republiky sa taktiež ocitli odkázané v preprave fosílnych palív na ruskej ropovodnej sieti (Šmíd, Kuchyňková 2006). Existujúce ropovody viedli cez ruské územie do prístavu Novorosijsk, odkiaľ bola ropa následne transportovaná cez Čierne more. Alternatívu pre transport Turkménskej ropy priniesli až ropovody Baku-Tbilisi-Ceyhan a Baku-Supsa. (BBC news, 17. September, 2002).

Dôležitá je aj ťažba ropy a zemného plynu v Kaspickom mori. Problematickým bol najmä nejednoznačný štatút Kaspického mora v tom zmysle, že či sa jedná skutočne o more alebo o jazero. Rusko presadzovalo variant jazera, ktorý by mu dovoľoval neobmedzene ťažiť na kaspickom dne. Ostatné krajiny však preferovali variant mora, a teda rozdelenia vodnej plochy na jednotlivé národné vody. Problém z časti vyriešila Rusko-Kazašská zmluva z roku 2002 o rozdelení jeho severnej časti. Kaspické more však stále ostáva potencionálnym konfliktným bodom najmä čo sa týka možného transportu kazašskej ropy v snahe vyhnutia sa ruskému územiu (Šmíd, Kuchyňková 2006).

Mimoriadne dôležitou v SA zostáva aj otázka vodných zdrojov. Kirgizsko a Tadžikistan (krajiny vrchného prúdu) síce nedisponujú ropným bohatstvom, 90% zásob pitnej vody sa však nachádza práve na ich území. Vodné toky sú hlavne v Kirgizsku využívane v hydroenergetike, pričom vodné elektrárne priťahujú stále viac čínskych, ruských a iránskych investícií. Zásoby vody sú pre Kirgizsko vhodným vyjednávacím prostriedkom v sporoch s Uzbekistanom, ktorý spotrebuje až 50 percent regionálnych vodných zásob nutných k pestovaniu bavlny. Tadžikistan a Kirgizsko si svoju zraniteľnosť uvedomujú, a preto zostávajú jednými z najpevnejších ruských spojencov (Karaev 2005).

Medzi dôležité exportné komodity SA patrí aj zlato v Uzbekistane a Kirgizsku, kirgizský urán alebo hliník v Tadžikistane (www.cia.org 2009). Tieto suroviny síce priťahujú zahraničných investorov, no v prioritnom záujme zostávajú predovšetkým zemný plyn, ropa a voda.

3.2. Vojensko-strategický faktor

Stabilita v SA je pre svetové veľmoci jedným z prioritných geopolitických záujmov. Región totižto hraničí jak s Južným Ruskom, tak aj Čínou a Blízkym východom a jeho potencionálna destabilizácia, by preto mohla významne zhoršiť celkovú bezpečnostnú situáciu v jednotlivých hraničiacich krajinách. Možno konštatovať, že napríklad Rusko sa snaží dosiahnuť skôr kontrolu, ako stabilitu SA.

Významnou hrozbou ostáva islamistický radikalizmus a posilňovanie jeho vplyvu v stredoázijských republikách. K prvému otvorenému stretu s islamistami došlo v 90. rokoch počas občianskej vojny v Tadžikistane, keď vládne sily prezidenta Rahmonova potlačili islamistickú opozíciu až po zásahu ruských a uzbeckých ozbrojených síl (portál globalsecurity 2009). Teroristické aktivity sa zintenzívnili najmä po vojnách v Afganistane a Iraku. V roku 2004 bol napríklad Uzbekistan zasiahnutý dvoma vlnami krvavých teroristických útokov. Islamistické kruhy stáli z časti aj za kirgizskou Tulipánovou revolúciou a Andižanským povstaním v Uzbekistane. V súčasnosti sa islamistické teroristické skupiny združujú najmä vo Ferganskej kotline (Baran, Cornell 2006).V snahe zabrániť rozširovaniu islamizmu sa snažia ako Rusko, tak aj USA zvýšiť svoju vojenskú prítomnosť v SA.

Problémom zostáva aj neschopnosť stredoázijských režimov chrániť vlastné hranice. Zatiaľ čo v 90. rokoch sa každý obával prenikaniu islamistov z Afganistanu, dnes sa USA snažia zamedziť ich prenikaniu do Afganistanu. Neschopnosť efektívnej hraničnej kontroly zároveň dovoľuje rozsiahle pašovanie drog do Ruska a ďalej na západ. SA preto môžeme vnímať ako otvorenú nádobu, z ktorej vytekajú najrôznejšie negatívne vplyvy, pričom veľmoci sú vrchnákom snažiacim sa túto nádobu uzavrieť.

1. Etno-náboženská perspektíva

Jedným z determinujúcich faktov geopolitiky v SA je značná etnická heterogénnosť stredoázijských krajín. Ešte na začiatku 90. rokov tvorili majoritné etniká v jednotlivých republikách, len tesné väčšiny. Preferovaním štátotvorných národností a emigráciou slovanského obyvateľstva sa síce pomer majoritných etník výrazne zvýšil, no stále môžeme hovoriť o značnej etnickej diverzite (Príloha č.3). Predovšetkým na tadžicko-uzbeckých a kirgizsko-uzbeckých hraniciach sú etnické hranice veľmi nejasné. Tento fakt ma za následok dlhoročné hraničné spory a celkovo zvyšuje problematickosť vzťahov medzi Uzbekistanom a krajinami vrchného prúdu.

Pre SA je charakteristická prítomnosť ruskej menšiny, ktorá pre Rusko pôsobí ako užitočná záujmová skupina, ale aj motivátor kontinuálneho angažovania sa v regióne. Jej percentuálny pomer je najvyšší v Kazachstane (30%), ďalej v Kirgizsku (14%), menej už v Uzbekistane a Turkménsku, kde tvorí asi 5% populácie. V dôsledku jej emigrácie počas tadžickej občianskej vojny tvoria Rusi len 1% obyvateľstva krajiny. Ruština však naďalej zostáva jazykom pre interetnickú komunikáciu, jazykom elít a je široko používaná aj u neruského obyvateľstva (www.cia.org 2009).

Dôležitá je aj skutočnosť, že väčšina stredoázijských národov patrí do turkickej etnickej a jazykovej skupiny. Výnimkou sú Tadžikova, ktorí sú spoločne s Iráncami súčasťou perzskej jazykovej skupiny. Práve rozpad ZSSR a uvedomovanie si turkickej identity vytvoril v Strednej Ázií priestor na zvyšovanie Tureckého vplyvu. V Tadžikistane sa zas menšia časť tadžického politického spektra snaží o iránske smerovanie zahraničnej politiky (Jani 2009).

Koniec vplyvu komunistickej ideológie znamenal aj návrat islamu do politického života. Návrat k islamským koreňom zásadne napomohol formovaniu uzbeckej a kirgizskej národnej identity (Radio Free Europe 4. 5. 2005). Celkovo možno konštatovať, že stretávanie s inou, najmä s ruskou pravoslávnou identitou prebieha pokojne. Náboženský podtón budúcich potencionálnych konfliktov však nemožno vylúčiť.

4. Záujmy a vplyv jednotlivých aktérov

4.1 Ruská federácia

Ruské panstvo v Strednej Ázií de jure skončilo rozpadom ZSSR, stopäťdesiatročný ruský vplyv však stále drží stredoázijské republiky v geopolitickej sfére Ruska. Na začiatku 90. rokov síce zostali kazašské podnety navrhujúce vyššiu integráciu krajín SNŠ bez ruskej odozvy, no postupný príklon ruskej zahraničnej politiky k euroazianizmu dramaticky zvýšil angažovanie sa Ruska v SA. Podľa zahraničnopolitickej koncepcii Ruskej federácie z roku 1993 sú krajiny Strednej Ázie vnímané ako blízke zahraničie, teda akési predsunuté strategické hranice Ruska, kde je ruský vplyv potrebný udržať (FPCRF 1993). V súlade s touto koncepciou boli s Kazachstanom, Kirgizskom a Tadžikistanom podpísané bilaterálne zmluvy, ktoré dovoľujú ruským bezpečnostným zložkám kontrolovať vonkajšie hranice týchto republík.

Rusko ešte od čias ZSSR udržuje v Strednej Ázií trvalú prítomnosť viacerých vojenských základní, z ktorých najdôležitejšie sú letecká základňa v kirgizskom Kante a základňa 201. motostreleckej divízie v Tadžikistane (Lupták, Ondrejcsák 2008)

Užitočným nástrojom ruskej zahraničnej politiky v SA je predovšetkým Organizácia dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), ktorá vznikla na základoch Taškentskej dohody z roku 1994. Medzi členov patrí Rusko, Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Tadžikistan, Kirgizsko a Uzbekistan. Rusko sa vytrvalo snaží ODKB inštucionalizovať a pretvoriť na akési NATO východu. V tejto snahe je relatívne úspešne, keďže sa mu podarilo presadiť vytvorenie jednotiek rýchlej reakcie ODKB či dokonca spoločnej protivzdušnej obrany (Ria novosti, 29.5. 2009). Rusko je spoločne s Čínou a stredoázijskými štátmi taktiež členom Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS), zameriavajúcej sa najmä na otázky mäkkej bezpečnosti.

V Ekonomickej sfére je možno hovoriť až o závislosti niektorých stredoázijských republík na Rusku. V Kirgizsku sú najväčšie ekonomické projekty vedené ruskými štátnymi spoločnosťami, pričom Gazprom vlastní najväčší podiel kirgizskej energetickej spoločnosti Kirgizneftgasu. Tadžikistan, kde je Rusko hlavným investorom do hydroenergetického priemyslu, je podobne ako Kirgizsko nemalým dlžníkom Ruskej federácie. Podľa dohody medzi Turkménskou vládou a Gazpromom z roku 2004 uzavretej na dobu 25 rokov sa Gazprom stal hlavným nákupcom turkménskeho plynu. Kazachstan je zas na Rusku odkázaný v preprave ropy na západné trhy (Šmíd, Kuchyňková 2006).

Spomenuté skutočnosti dokazujú veľmi silnú pozíciu Ruska v regióne. S výnimkou Turkménska, ktoré deklaruje neutralitu sú všetky krajiny Strednej Ázie vo vojensko-politickom spojenectve s Ruskom, pričom sú s ním silne previazané aj ekonomicky. Pozícia Ruska však nie je neotrasiteľná a zvýšené angažovanie sa USA a Číny v regióne môže tieto krajiny vymaniť z ruského bezpečnostne-ekonomického vplyvu.

4.2. USA

Prvé kontakty medzi USA a novými stredoázijskými republikami sa konali najmä na ekonomickej úrovni. Americká spoločnosť Chevron sa napríklad už v roku 1992 stala členom kaspického ropovodného konzorcia (Šmíd, Kuchyňková 2006). USA taktiež dlhodobo podporujú projekt Nabuco, ktorý ma transportovať turkménsky plyn do Európy.

USA výrazne zvýšili svoje angažovanie v SA po útokoch z 11. septembra a následnej operácie trvalá sloboda v Afganistane. Stredoázijské krajiny tento vývoj vítali ako pozitívnu alternatívu k ruskej hegemónií. Súhlasili preto s otvorením amerických leteckých základní v uzbeckom Karshi-Khanabade a kirgizskom Manase. Rusko a Čína sa však americký vplyv rozhodli kontrovať, a USA sa tak čoskoro ocitli v defenzíve. Po americkej kritike krvavého potlačenia Andidžanského povstania uzbeckou vládou došlo k uzavretiu leteckej základni v Karshi-Khanabade a vo februári 2009 oznámila kirgizská strana rozhodnutie o zatvorení leteckej základni v Manase. Po dlhých vyjednávaniach sa však v júni 2009 obe strany dohodli o predĺžení amerického pobytu, avšak za cenu strojnásobenia amerického prenájmu (Schwirtz 2009).

Ďalšou politickou chybou USA a západu vôbec bolo ignorovanie smrti turkménskeho prezidenta Niazova. Zatiaľ čo USA poslali len strohé vyjadrenie ľútosti, Brusel neposlal žiadne. Naopak Rusko, Čína a Irán vyslali vysokopostavené delegácie priamo na Niazovov pohreb. USA a EU tak stratili možnosť zúčastniť sa na budovaní troch turkménskych megaprojektov, ktorými sú dva plynovody a jeden transportný koridor za účasti Ruska, Číny, Turkménska, Iránu a Kazachstanu (Saeedi 2007).

V porovnaní s Ruskom a Čínou je nevýhodou americkej diplomacie aj neznalosť praktickej ruštiny. Autoritatívne režimy SA sú pri jednaniach s americkou stranou taktiež iritované politikou interferencie a poučovania o ľudských právach, ktorá je v kontraste s pragmatickou politikou Ruska a Číny.

4.3 Čína

Vplyv Číny v SA v posledných rokoch prudko narastá. Čínske záujmy majú z časti bezpečnostne-strategický podtón. Čína sa prirodzene obáva vzniku nestability v SA, ktorá by mohla katalizovať odpor turkickej ujgurskej populácie obývajúcej čínsky autonómny región Sinkjang.

Záujmy Číny sa však týkajú hlavne ekonomickej roviny vzťahov. Čína sa snaží zabezpečiť si energetické potreby pre svoju rapídne rastúcu ekonomiku a SA sa v tomto smere javí ako vhodná alternatíva. V apríli 2009 odkúpila Čínska národná ropná spoločnosť majoritný podiel akcií vo štvrtej najväčšej kazašskej ropnej spoločnosti MangistauMunaiGaz, a už v roku 2011 ma dôjsť k spusteniu prvého kazašsko-čínskeho ropovodu, ktorý do Číny dopraví 20 miliárd ton kazašskej ropy ročne. Plánuje sa aj vybudovanie čínsko-turkménskeho ropovodu. Čína je taktiež ochotným poskytovateľom investícií do všetkých odvetví stredoázijských ekonomík (Turkishweekly, 19.5. 2009).

Úspešnosť Číny však nie je založená len na jej rastúcej ekonomike. Stredoázijské republiky oceňujú najmä čínsky nezáujem o problematiku ľudských práv a taktiež Čínu chápu ako aktéra schopného ohroziť ruský mocenský monopol. Rusko si tento fakt uvedomuje a postupne prestáva Čínu vnímať, len ako vhodný nástroj obmedzenia amerického vplyvu v SA, ale aj ako konkurenta. Rusko a Čína sú však spoločne s krajinami SA členmi ŠOS, ktorá funguje ako vhodný prostriedok bezpečnostnej kooperácie a vzájomnej kontroly. S istotou však možno tvrdiť, že s vzrastajúcou ekonomickou silou Číny bude dramaticky narastať aj jej obchodná previazanosť s krajinami SA, a teda celkový nárast čínskeho vplyvu v najbližších rokoch.

4.4. Turecko

Na začiatku 90. rokov sa predpokladalo, že Turecko bude hrať v SA rolu dôležitého hráča, schopného ťažiť z turkickej etnicity SA. Turecko síce iniciovalo, alebo participovalo v kultúrnej, ale aj bezpečnostnej stredoázijskej spolupráci, avšak rolu vplyvného geopolitického aktéra zďaleka nenaplnilo (Cornell 2003).

V Tureckej zahraničnej politike existujú tri hlavné ideové prúdy: Euroatlantický, snažiaci sa o bližšiu integráciu s NATO a EU, tradicionalistický vyzývajúci k bližšej spolupráci s moslimskými štátmi, ktorému sú sympatické idey prichádzajúce z Blízkeho východu a posledný, nacionalistický prúd, vidiaci v nezávislosti SA historickú príležitosť k naplneniu panturkických ideí. Nacionalistickému prúdu sa však nikdy nepodarilo v Tureckej zahraničnej politike prevážiť (Brzezinski 1997).

Vo zvýšenom angažovaní sa v SA je Turecko obmedzené celou radou interných ekonomických a bezpečnostných problémov. Už dlhodobo je zatiahnuté v asymetrickom konflikte s kurdskou separatistickou skupinou PKK na východe krajiny, pričom v roku 2009 sa jeho vojenské operácie presunuli do severného Iraku. Relatívne vysokú vojenskú prítomnosť drží aj na hraniciach s Arménskom.

Turecko je však dôležité najmä ako tranzitná krajina k preprave ropy a zemného plynu z SA. Cez jeho územie vedie dôležitý ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan a v budúcnosti dôjde aj ku konštrukcii plynovodu Nabuco, ktorý má dodávať azerbajdžanský, turkménsky a potencionálne aj kazašský plyn do Európy (Nasser 2009).

4.5. Irán

Irán bol podobne ako Turecko jedným z horúcich kandidátov geopolitickej hry v SA, avšak ani tieto prognózy nenaplnili. Islamská republika nevnímala rozpad ZSSR ako príležitosť k šíreniu revolúcie, ale ako priame posilnenie západu.

Najväčšia príležitosť k posilneniu iránskeho vplyvu sa naskytla v prípade Tadžikistanu. Ten je jedinou krajinou SA, kde je štátnym jazykom Peržtina. Na začiatku 90. rokov viacerí tadžický politici otvorene sympatizovali s iránskym štátnym zriadením, pričom sú tieto tendencie v tadžickej politike stále prítomne. Irán síce podporoval islamistické sily v tadžickej občianskej vojne, neodmietal však ani spolupracovať s bývalými komunistickými elitami (Roy, 1999). Po Číne je dnes Irán v Tadžikistane druhým najväčším investorom podieľajúcim sa najmä na budovaní hydroenergetickej infraštruktúry (Jani 2009).

Vplyv Iránu je však okrem ekonomickej slabosti obmedzovaný aj charakterom vzájomných vzťahov s Ruskom a USA. Republiky SA jednoducho nemajú záujem o zlepšenie vzťahov s Iránom za cenu iritovania Spojených štátov. Irán sa zdráha k zvýšenému angažovaniu v SA aj z obáv zhoršenia vzťahov s Ruskom, ktoré vníma ako strategického partnera ochotného vetovať proti iránsky namierené rezolúcie v bezpečnostnej rade OSN.

Záver

Rusku sa podarilo udržať si rozhodujúci vplyv v Strednej Ázií aj po rozpade ZSSR, pričom Irán a Turecko neboli schopné jeho hegemóniu ohroziť. Dominantná pozícia Ruska však nie je neotrasiteľná. Môžeme konštatovať, že očakávané geopolitické súperenie sa naplňuje s istým oneskorením. USA sa začali v regióne angažovať najmä v čase vojny proti terorizmu a ich vplyv zostáva aj napriek ich čiastočnému oslabeniu stále dôležitý. Tak isto Čína postupne začína priťahovať SA do sféry svojho ekonomického vplyvu, ohrozujúc tak ruské záujmy. Žiadna z mocností si teda nemôže byť svojou pozíciou v SA istá, pričom výsledok tejto geopolitickej hry je veľmi zložité predpovedať.

Zoznam literatúry

Baran, Z. – Frederick Starr, S. – Cornell, E. S.: Islamic radicalism in Central Asia and the Caucasus: Implications for the EU, Central Asia-Caucasus Institute & Silk Road Studies Program – A Joint Transatlantic Research and Policy Center 2006, online verzia (http://www.isdp.eu/files/publications/srp/06/zb06islamicradicalism.pdf), overené k 17. 12. 2009

BBC news: Caspian pipeline dream becomes reality, 17. 9. 2002, online text: (http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/2263611.stm), overené k 17. 12. 2009

Brzezinski, Z.: Veľká šachovnica, Praha: Mladá fronta 1999

CIA: Central Asia, online text (https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/region/region_cas.html), overené k 17. 12. 2009

Cibik, B.: Geopolitika a energetické zdroje strednej Ázie – stret záujmov mocností, diplomová práca, 2006, Brno, Fakulta sociálnich studií MU

Cornell, E. S.: Regional Politics in Central Asia: the Changing Roles of Iran, Turkey, Pakistan and China, Central Asia-Caucasus Institute & Silk Road Studies Program – A Joint Transatlantic Research and Policy Center 2003, online text: (http://www.silkroadstudies.org/pub/030720Sapra.pdf), overené k 17. 12. 2009

Foreign policy conception of the Russian Federation 2003, online verzia (https://is.muni.cz/auth/el/1423/jaro2009/MVZ162/um/7490252/3_Foreign_policy_conception_of_RF.pdf?fakulta=1423;obdobi=4544;kod=MVZ162), overené k 17. 12. 2009

Globalsecurity: Tajikistan civil war, online text: (http://www.globalsecurity.org/military/world/war/tajikistan.htm), overené k 17. 12. 2009

Jani, F.: Relations between Iran and Central Asia, 13.4.2009, online text (http://enews.ferghana.ru/article.php?id=2520), overené k 17. 12. 2009

Karaev, Zainiddin: Water diplomacy in Central Asia. MERIA, roč. IX, č. 1, 2005 online text (http://meria.idc.ac.il/journal/2005/issue1/jv9no1a5.html), overené k 17. 12. 2009

Lupták, Ľ. – Ondrejcsák, R. – Tarasovič, V. (eds.): Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2008-2009, Bratislava: Centrum pre európske a severoatlantické vzťahy, Ministerstvo obrany 2008

Nasser, A. J.: The Nabucco Pipeline: Turkey, Russia and Petro-politics, Economywatch, 5. 8. 2009, online text: (http://www.economywatch.com/economy-business-and-finance-news/The%20Nabucco%20Pipeline-%20Turkey_Russia_and_Petro-politics_08-05.html), overené k 17. 12. 2009

Radio Free Europe: Central Asia: Region Returns To Muslim Roots (Part 1), 4. 8. 2005, online text (http://www.rferl.org/content/article/1060413.html), overené k 17. 12. 2009

Ria novosti: Russia wants CSTO to be as strong as NATO, 29. 5. 2009, online text: (http://en.rian.ru/russia/20090529/155118377.html), overené k 17. 12. 2009

Roux, Jean-Paul.: Dějiny Střední Asie, Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2007

Roy, O.: The Iranian foreign policy toward Central Asia, Tauris 1999, online text: (http://www.eurasianet.org/resource/regional/royoniran.html), overené k 17. 12. 2009

Saeedi Tariq: Four reasons why USA is failing in Central Asia, 4. 9. 2009, online text (http://www.newscentralasia.net/Articles-and-Reports/166.html), overené k 17. 12. 2009

Schwirtz, M. – Levy, J. C.: In Reversal, Kyrgyzstan Won’t Close a U.S. Base, New York Times, 23.6.2009, online text: (http://www.nytimes.com/2009/06/24/world/asia/24base.htm?_r=1), overené k 17. 12. 2009

Šmíd, T. – Kuchyňková, P. (eds.): Rusko jako geopolitický aktér v postsovětském prostoru, Brno: Mezinárodní politologický ústav Masarykovy univerzity 2006

Turkishweekly: China and Central Asia, 19. 5. 2009, online text: (http://www.turkishweekly.net/news/77297/china-and-central-asia.html), overené k 17. 12. 2009

Autor: Peter Števkov, student bezpečnostních a strategických studií FSS, MU