V stredu 12. októbra 2022 administratíva prezidenta Joea Bidena zverejnila dlho očakávanú Národnú bezpečnostnú stratégiu (National Security Strategy – NSS). Nová bezpečnostná stratégia prichádza v čase, kedy diskusiám na medzinárodnom poli dominuje ruská vojna na Ukrajine či rastúce napätie vo vzťahoch medzi Čínou a USA. Cieľom stratégie je stanoviť budúcnosť s ohľadom na súčasné hrozby a predstaviť plán, ktorým ju chce americká administratíva dosiahnuť. [1]

Hoci americká administratíva adresuje v dokumente široké spektrum otázok, ide o pomerne koherentný text, ktorý sa sústredí okolo niekoľkých hlavných myšlienok. Prvou je geopolitické súperenie medzi veľmocami, pričom ako najväčšiu hrozbu pre svetový poriadok vníma Čínu a Rusko. Ďalšou hlavnou myšlienkou je spolupráca na spoločných výzvach, ktoré  presahujú hranice štátov alebo ideológie. Ide o klimatické zmeny, energetickú bezpečnosť, ďalšie potenciálne pandémie, potravinovú neistotu, kontrolu zbrojenia a nešírenie zbraní hromadného ničenia, terorizmus a medzinárodný organizovaný zločin. Bidenova administratíva sa rovnako snaží odlíšiť od prechádzajúcej administratívy Donalda Trumpa a naprieč celým dokumentom dáva silný dôraz na spoluprácu so spojencami a partnermi v rôznych zoskupeniach. Chce posilňovať aliancie a budovať široké koalície podobne zmýšľajúcich národov.

Dokument z veľkej časti nadväzuje na predchádzajúce administratívy a predstavuje kontinuitu v americkej zahraničnej politike. Napriek tomu je možné identifikovať niekoľko oblastí, v ktorých došlo k posunu. Ide predovšetkým o nové chápanie hrozieb zo strany Číny a Ruska, ako aj nový prístup k Blízkemu východu.

Súperenie medzi demokraciami a autokraciami?

Podľa NSS sa dnešný svet opäť nachádza v bode zlomu. Svet je na začiatku rozhodujúcej dekády, ktorá rozhodne kto vyjde ako víťaz zo súperenia medzi demokraciami a autokraciami. Na jednej strane stojí množstvo národov, ktoré podporujú americkú víziu slobodného, otvoreného, prosperujúceho a bezpečného sveta, zatiaľ čo na strane druhej sú štáty ako Čína, Rusko, Irán či Severná Kórea, ktoré kombinujú autoritárske vládnutie s revizionistickou zahraničnou politikou a destabilizujú svetový poriadok.

Rozdeľovanie medzi demokracie a autokracie sa však stalo terčom kritiky. Nie je žiadnym prekvapením, že sa táto téma objavila aj v NSS, nakoľko dlhý súboj medzi demokraciami a autokraciami je výrazným znakom Bidenovej zahraničnej politiky. [2] Stratégia odsudzuje správanie štátov, ktoré vedú, alebo sa pripravujú na vojnu agresiou, aktívne podkopávajú demokratické politické procesy iných štátov a využívajú technológie a zásobovacie reťazce k nátlaku. Na druhú stranu je prítomný naratív, že USA sú pripravené spolupracovať s akýmkoľvek štátom, bez ohľadu na jeho režim, musí však jednať v rámci základných medzinárodných zmlúv, najmä Charty OSN.

Ideologické rámcovanie súperenia medzi mocnosťami môže vytvárať určité problémy. Vedie k prílišnému zjednodušovaniu charakteru a rozmanitosti rôznych politických systémov na svete. Dichotomické rozdeľovanie štátov sa taktiež ponáša na nešťastne formulovaný štýl „dobro vs. zlo“ v kontroverznej Národnej bezpečnostnej stratégií Georga W. Busha z roku 2002. [3] [4]

Zmena vo vnímaní súperov

Národná bezpečnostná stratégia administratívy Donalda Trumpa z roku 2017 hodnotila Čínu a Rusko ako hrozby rovnakej dôležitosti. [5] Bidenova administratíva však kladie väčší dôraz na Čínu, pričom vníma hrozby zo strany Číny a Ruska rozdielnym spôsobom.

Rusko predstavuje bezprostrednú hrozbu pre medzinárodný poriadok a porušuje jeho základné pravidlá, ako ukazuje ruská agresia na Ukrajine. Stratégia však identifikuje ČĽR ako jediného súpera, ktorý má úmysel pretvárať medzinárodný systém, a ktorý zároveň disponuje prostriedkami na dosahovanie tohto cieľa.

Stratégia voči Číne sa zakladá na myšlienke zachovania trvalej konkurenčnej prevahy, ktorú si chcú USA udržiavať posilňovaním vlastnej konkurencieschopnosti, inovatívnosti, odolnosti a demokratických princípov, zároveň lepšou koordináciou so spojencami a partnermi, no taktiež zodpovedným súperením s Čínou s ohľadom na vlastné záujmy.

Súperenie s ČĽR je najviditeľnejšie v indo-pacifickom regióne, kde sa Peking snaží posilňovať vplyv ekonomickým nátlakom na okolité štáty. USA vyčíta Číne genocídu a zločiny proti ľudskosti v Sin-ťiangu, porušovanie ľudských práv v Tibete či rozloženie autonómie a slobôd Hongkongu. Bidenova administratíva zostáva verná politike jednej Číny, odmieta unilaterálne zmeny statusu quo z oboch strán a nepodporí ani nezávislosť Taiwanu. USA zároveň plánujú dodržiavať záväzky, budú teda podporovať obranu Taiwanu tak, ako to vyplýva zo zákonu Taiwan Relations Act z roku 1979.

Aj keď sa publikácia NSS oneskorila kvôli práve prebiehajúcej vojne na Ukrajine, samotná vojna nemala zásadný dopad na formovanie stratégie. Najnovší konflikt je vnímaný ako ďalší prejav ruskej imperialistickej zahraničnej politiky. Tá sa ukázala už pri anexii Krymu v roku 2014, vojenskej intervencii v Sýrii, či všeobecne pri podkopávaní vnútorných demokratických procesov cudzích štátov a v dlhodobom úsilí o destabilizáciu susedstva. Dokument hodnotí, že Rusko predstavuje bezprostrednú a pretrvávajúcu hrozbu pre medzinárodný mier a stabilitu. Nechýba dôraz na to, že vo vojne na Ukrajine nejde o konflikt medzi Ruskom a Západom, ale o porušovanie základných princípov Charty OSN, pod ktorú sa Rusko podpísalo, najmä s ohľadom na rešpektovanie suverenity, teritoriálnej integrity a zákazom získavania nových území prostredníctvom vojny.

Dokument rovnako uznáva, že aj menšie autokratické mocnosti konajú agresívnym a destabilizujúcim spôsobom. Menuje Irán, ktorému vyčíta zásahy do vnútorných záležitostí susedov, budovanie rakiet a dronov, či prácu na jadrovom programe. Zmienená je aj Kórejská ľudovodemokratická republika, ktorá rozširuje svoj jadrový arzenál.

Posilňovanie aliancií

Prezident Joe Biden sa už od svojho nástupu do úradu snaží vytvoriť kontrast voči svojmu predchodcovi a dáva silný dôraz na spoluprácu so spojencami a partnermi, posilňovanie aliancií a budovanie širokých koalícií podobne zmýšľajúcich štátov. Tento prístup sa podpísal aj na novej bezpečnostnej stratégii, v ktorej je táto problematika jednou z najdôležitejších tém.

Podľa Bieleho domu sú ich aliancie a partnerstvá po celom svete najdôležitejším strategickým prínosom a nenahraditeľným prvkom pre medzinárodný mier a stabilitu. Dôraz je kladený na NATO a aliancie v indo-pacifickom regióne. Vyzdvihuje sa jednota a sila Severoatlantickej aliancie, s ktorou reagovalo na vojnu na Ukrajine, historický summit v Madride alebo prihlášku Fínska a Švédska do jej štruktúr. Washington taktiež znovu potvrdzuje záväzok dodržiavať Článok 5 Severoatlantickej zmluvy, ktorý je garantom bezpečnosti európskych spojencov.

Stratégia identifikuje oblasť indicko-tichomorského regiónu ako epicentrum geopolitiky 21. storočia. USA majú vitálny záujem na tom, aby bol región otvorený, prepojený, prosperujúci, bezpečný a odolný. Čo sa týka spojenectiev v oblasti, medzi najvýznamnejšie patrí  novovytvorený pakt AUKUS medzi Austráliou, Spojeným kráľovstvom a USA. Nemenej dôležitý je Štvorstranný bezpečnostný dialóg (Quad), ktorého súčasťou sú USA spolu s Japonskom, Austráliou a Indiou. Rovnako chce USA prehlbovať spoluprácu v rámci uskupenia Five Eyes, a teda anglosaskej aliancie spravodajských služieb Austrálie, Kanady, Nového Zélandu, Spojeného kráľovstva a USA.

Pre Spojené štáty by bolo ideálne, keby európski spojenci a partneri hrali aktívnu rolu v regióne Indického a Tichého oceánu, najmä pri zabezpečovaní mieru a stability v oblasti Taiwanského prielivu. A naopak, spojenci z indicko-tichomorského regiónu by mali aktívne spolupracovať s európskymi spojencami vo formovaní svetového poriadku, ktorý si želajú, a tiež sa spoločne s Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom pripojiť k súpereniu USA s Čínou. Stratégia však argumentuje, že to neslúži len záujmom USA, pretože prípadný rozpad súčasného systému by nakoniec ohrozil všetkých.

Čoraz menej pozornosti pre Blízky východ

Bidenova administratíva sa vracia k politike Pivot to Asia Baracka Obamu, ktorý sa po dvoch obdobiach Georga W. Busha v úrade snažil presmerovať pozornosť americkej zahraničnej politiky z Blízkeho východu na Áziu.

V novej bezpečnostnej stratégii je blízkovýchodnému regiónu venovaná krátka podkapitola, ktorej hlavnou myšlienkou je zmena v americkom premýšľaní. Priznáva, že Washington mal dlho vojensky orientované politiky, ktoré sa opierali o nerealistickú vieru v silu a v zmenu režimov na dosahovanie výsledkov. Podľa stratégie je čas opustiť od „veľkolepých plánov“ a zamerať sa na praktické kroky, ktoré prispejú k základom pre väčšiu stabilitu v regióne.

Stratégia tak predstavuje nový rámec pre blízkovýchodnú politiku USA, ktorá bude založená  na bezkonkurenčnej komparatívnej výhode USA v budovaní partnerstiev, koalícií a aliancií s cieľom posilniť odstrašovanie a zároveň využiť diplomaciu na deeskaláciu napätia, zníženie rizika nových konfliktov a vytvorenie dlhodobého základu pre mier.

Spojené štáty sú odhodlané podporovať spojencov a partnerov v posilňovaní schopností odstrašovať a odpovedať na destabilizujúce aktivity Iránu. Rovnako podporujú Izrael v ďalšom nadväzovaní vzťahov s arabskými štátmi a zastávajú dvojštátne riešenie pozdĺž hraníc z roku 1967, ktoré by malo ukončiť konflikt medzi Izraelom a Palestínou. Riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu je sporným bodom, ktoré delí blízkovýchodnú politiku Demokratov a Republikánov. Hoci obe strany jednoznačne podporujú Izrael ako dôležitého spojenca, voliči aj predstavitelia Demokratickej strany čoraz viac sympatizujú s Palestínou a podporujú dvojštátne riešenie. [6] [7] [8]

Modernizácia a posilňovanie vojenských síl

Nová bezpečnostná stratégia hodnotí, že USA disponuje najväčšou bojovou silou na svete, a odhodlane tvrdí, že ju nebude váhať použiť pre obranu národných záujmov. Prístup Bidenovej administratívy k národnej obrane je bližšie opísaný v Národnej obrannej stratégii z roku 2022. NSS však prináša koncept integrovanej deterencie, ktorá znamená kombináciu rôznych druhov schopností, ktoré majú presvedčiť potenciálnych nepriateľov, že náklady na jeho nepriateľské aktivity prevážia ich prínosy. Integrovaná deterencia je síce nový pojem, prináša však len staré koncepty, ako napríklad využívanie vojenských aj nevojenských prostriedkov, väčšiu spoluprácu medzi jednotlivými zložkami americkej vlády či užšiu koordináciu so spojencami a partnermi.

Jadrová deterencia je považovaná za najvyššiu prioritu pre USA a základ pre vyššie spomenutú integrovanú deterenciu. NSS hodnotí, že do roku 2030 budú prvýkrát musieť odstrašovať dve veľké jadrové mocnosti, z ktorých každá bude mať moderné a rozmanité globálne a regionálne jadrové sily. Americké jadrové sily preto modernizujú jadrovú triádu, riadenie, kontrolu či infraštruktúru. Taktiež posilňujú záväzky rozšírenej deterencie pre spojencov.

Vízia pre éru súperenia

Spojené štáty americké pôsobia v najnovšej Národnej bezpečnostnej stratégii ako sebavedomý aktér, ktorý je odhodlaný uspieť v úsilí o svetový poriadok, ktorý opisuje ako slobodný, otvorený, prosperujúci a bezpečný. Bidenova administratíva chce, aby USA naďalej pokračovali vo vedení a určovali smer, ktorým sa bude uberať budúcnosť medzinárodného spoločenstva.

Washington odsudzuje správanie štátov, ktoré narúšajú stabilitu a ohrozujú bezpečnosť tohto systému. Hlavnou hrozbou je Čínska ľudová republika, ktorú identifikuje ako jediného súpera so schopnosťami uspieť vo svojej revizionistickej zahraničnej politike. Stratégia však kladie veľký dôraz na to, že USA nebudú jediné, ktoré sa budú podieľať na formovaní nového svetového poriadku. Namiesto toho chcú vytvárať a ďalej prehlbovať spolupráce v rámci aliancií, partnerstiev či širokých koalícií podobne zmýšľajúcich národov.

Editor článku: Adam Sitko, Martin Blecha

Zdroje:

[1] The White House. (2022). National Security Strategy. Retrieved from https://www.whitehouse.gov/wp-content/uploads/2022/10/Biden-Harris-Administrations-National-Security-Strategy-10.2022.pdf

[2] Brookings Institution. (2022, October 14). Around the Halls: Assessing the 2022 National Security Strategy. Brookings Institution. Retrieved from https://www.brookings.edu/blog/order-from-chaos/2022/10/14/around-the-halls-assessing-the-2022-national-security-strategy/

[3] Chivvis, C. S. (2022, October 13). The Three Important Shifts Tucked Withing the New National Security Strategy. Carnegie Endowment for International Peace. Retrieved from https://carnegieendowment.org/2022/10/13/three-important-shifts-tucked-within-new-national-security-strategy-pub-88160

[4] The White House. (2002). The National Security Strategy of the United States of America. Retrieved from https://georgewbush-whitehouse.archives.gov/nsc/nss/2002/index.html

[5] The White House. (2017). National Security Strategy of the United States of America. Retrieved from https://trumpwhitehouse.archives.gov/wp-content/uploads/2017/12/NSS-Final-12-18-2017-0905.pdf

[6] Pew Research Center. (2018, January). Republicans and Democrats Grow Even Further Apart in Views of Israel, Palestinians. Retrieved from https://www.pewresearch.org/politics/2018/01/23/republicans-and-democrats-grow-even-further-apart-in-views-of-israel-palestinians/

[7] Tal, A. (2019, November 19). 2020 Democrats slam Trump decision on West Bank settlements. The Hill. Retrieved from https://thehill.com/homenews/campaign/471222-2020-dems-slam-trump-administration-decision-on-west-bank-settlements/

[8] Qamar, Z. (2022, September 22). More Democrats Than Ever Support The Palestinian Cause, And That’s Dividing The Party. FiveThirtyEight. Retrieved from https://fivethirtyeight.com/features/democrats-israeli-palestinian-conflict-divide/