Voľby do Európskeho parlamentu (EP), ktoré sa konali 23. až 26. mája v 28 štátoch, sa dajú označiť za prelomové. S účasťou 51% voličov zlomili dlhodobý trend klesajúceho záujmu o hlasovanie, ktorý trval už od prvých volieb roku 1979, kedy prišlo k urnám 63% oprávnených voličov . Ukončili tiež rovnako dlho trvajúcu väčšinu dvoch najväčších frakcií, Európskej ľudovej strany (EPP) a Progresívnej aliancie socialistov a demokratov (S&D).

Boj dvoch svetov

Európska únia prešla od voľnej hospodárskej spolupráce založenej na jednomyselných dohodách členských štátov dlhú cestu k spolupráci vo všetkých oblastiach, od bezpečnosti až po vzdelávanie s možnosťou prehlasovania štátu inými a teda obmedzenia jeho rozhodovacích možností. Jej vplyv sa prejavil pri riešení problémov, ktoré v posledných piatich rokoch hýbali politikou snáď vo všetkých členských štátoch. Dlhová kríza, konflikt na Ukrajine, migračná kríza. Rezonovali aj u tých Európanov, ktorí sa o unijnú a často ani domácu politiku nezaujímali a upozornili ich aj na význam a rastúcu moc Európskej únie.

Nárast moci Únie viedol k posilneniu euroskeptických hlasov obávajúcich sa ohrozenia suverenity národných štátov a požadujúcich krok späť v integrácii, návrat k hospodárskemu spoločenstvu. Vzhľadom na úspechy, ktoré tieto strany svojimi odporcami označované ako antisystémové či populistické, dosiahli v niektorých európskych štátoch (napríklad v Taliansku, kde od júna 2018 tvorí vládu Hnutie piatich hviezd s Ligou Severu ), stúpli obavy proeurópskych strán a médií z ich ovládnutia Europarlamentu a ohrozenia súčasnej podoby Únie. Pri intenzívnej mobilizácii voličov varovali nielen pred zvrátením integrácie, ale aj pred posilnením nedemokratických, autoritárskych a hlavne nacionalistických síl.

Pri volebných urnách sa stretli veľmi odlišné názorové svety.

Triumf euroskeptikov sa nekoná

Predpovede o roztrieštenosti EP sa naplnili, tie o triumfe euroskeptikov nie. Výrazný úbytok kresiel postihol frakcie združujúce strany mierne napravo (EPP) či mierne naľavo od stredu (S&D), čo poukazuje na pokračujúcu polarizáciu európskej spoločnosti, oslabenie stredových síl. Tieto frakcie už nebudú mať väčšinu bez podpory ďalšieho uskupenia.

Spolupráca s euroskeptickými frakciami nie je pravdepodobná ani potrebná. Napriek posilneniu a niekoľkým víťazstvám vo veľkých štátoch (Taliansko, Francúzsko, Poľsko, Británia) nezískali toľko mandátov, aby mali na EP väčší vplyv ako doteraz. Predstavy Mattea Salviniho, vicepremiéra Talianska a predsedu vládnej Ligy Severu, o vytvorení silného bloku národne orientovaných europoslancov, sa nenaplnili. Po prípadnom odchode Británie ich počet môže klesnúť dokonca pod sto. Ani víťazstvá v jednotlivých štátoch nie sú po dôkladnejšom zhodnotení také oslňujúce – Národné zhromaždenie zvíťazilo nad Macronovým hnutím iba tesne a o pár percent si oproti roku 2014 pohoršilo, v Poľsku získali proeurópske zoskupenia Európska koalícia a Jar v europarlamente iba o jeden mandát menej ako vládne Právo a spravodlivosť. Známa tvár euroskeptikov, Holanďan Geert Wilders, sa do Európskeho parlamentu vôbec nedostal.

Skutočnými víťazmi volieb sa stali proeurópski liberáli a Zelení. Kým frakcia liberálov, ALDE, získala hlavne vďaka novému hnutiu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, Obroda, ktorého poslanci rozšíria rady frakcie, úspech Zelených je považovaný za prekvapenie volieb. Zelená vlna sa prehanala západoeurópskymi štátmi, od Írska cez Dánsko až po Portugalsko. Zelení sa presadili aj vo Francúzsku, kde skončili na treťom mieste. Najväčší úspech zaznamenali v Nemecku. Prvýkrát v histórii dosiahli zisk 20% hlasov a z druhého miesta vytlačili stredoľavicovú SPD. Zelení budú mať 69 poslancov, čo je o 19 viac, ako mali doteraz. Ako príčina sa ponúka pozornosť venovaná boji proti klimatickým zmenám v posledných mesiacoch a jednoduchá emotívna kampaň zo strany mladých aktivistov (známa organizátorka študentských štrajkov Greta Thunbergová a iniciatíva Fridays for Future pôsobiaca naprieč Európou) schopná prilákať k voľbám mladú generáciu, u ktorej ekologické strany najviac.

Po voľbách

Manfred Weber, predseda víťaznej EPP, vyjadril ochotu ku všetkým potrebným kompromisom pri spolupráci s liberálmi z ALDE, ktorí pravdepodobne doplnia chýbajúce hlasy v koalícii s S&D. Najväčšie frakcie sa nebránia ani témam klímy a ochrany životného prostredia. Zelení budú mať možnosť vyvýjať značný tlak na celoeurópsky rozvoj nízkouhlíkovej zelenej ekonomiky a sekuritizovať tému na pôde Európskeho parlamentu, čo by mohlo viesť až k vyhláseniu stavu klimatickej a ekologickej núdze.

Ako ukazujú ešte stále pretrvávajúce protesty “Žltých viest”, ktoré začali odporom proti zvyšovaniu ekologickej dane na naftu, zelené témy vedia byť zdrojom konfliktov. Časť spoločnosti vníma opatrenia na ochranu životného prostredia ako spomaľovanie ekonomiky, príčinu vyššej daňovej záťaže a ohrozenie pracovných miest. Zvlášť nižšia sociálna vrstva sa nimi cíti postihnutá. Zafarbenie Európskeho parlamentu do zelena môže viesť k jeho ďalšiemu odcudzeniu sa týmto Európanom. Euroskeptickým voličom nebude blízky eurooptimizmus a integračné nadšenie zo strany ALDE, frakcie vedenej Holanďanom Verhofstadtom, pre euroskeptikov symbolom federalizačných snáh a zastáncom migračných kvót.

Proeurópske sily voľby nepochybne vyhrali a pre túto chvílu sú zažehnané obavy, že sa Európsky parlament stane miestom, kde sa bude pracovať na oslabení Únie. Sú však na mieste obavy, že polarizácia európskej spoločnosti a odpor voči Únii u euroskeptických občanov ale aj národne orientovaných vlád bude pri tomto zložení Europarlamentu narastať.  Eurooptimisti a ekológovia tešiaci sa zo silnejšieho slova, ako mali kedykoľvek predtým, by si mali dať pozor na to, aby to s “oslavami víťazstva” a pretláčaním svojich postojov neprehnali. O päť rokov by sa im už nemuselo podariť euroskeptikov zastaviť.