Minulý mesiac Stály arbitrážny súd v Haagu vydal svoje dlho očakávané rozhodnutie v prípade podanom Filipínami v otázkach dotýkajúcich sa čínskych teritoriálnych nárokov v Juhočínskom mori. Tribunál vo všetkých hlavných prejednávaných bodoch podporil filipínsku stranu. Peking rozhodnutie súdu dôrazne odsúdil, poukázal na to, že rozhodnutie v tejto otázke nie je v jeho právomoci a podnikol ďalšie kroky k demonštrácii odhodlanosti neustúpiť zo svojich nárokov. Reakcia Filipín bola naopak výrazne utlmená, napriek jednoznačnej podpore rozhodnutia pre filipínsku stranu. Napriek historickému verdiktu súdu sa však to nerysuje ako kľúčový míľnik vo vývoji teritoriálnych sporov. Čína ďalej upevňuje svoju pozíciu v oblasti a spolupráca ostatných aktérov viazne.

Rozhodnutie pod lupou

V prvom rade je nutné zdôrazniť, že súd nerozhodoval v otázke samotných teritoriálnych nárokov sporných strán, t.j. otázke suverenity ani delineácii námorných hraníc medzi jednotlivými stranami.

Úlohou súdu bolo posúdiť legalitu čínskych historických práv v kontexte 9 čiarkovej línie, povahu morských útvarov a ich schopnosti generovať nároky na okolité more, legalitu konania Číny v súvislosti s filipínskymi teritoriálnymi nárokmi a právami na využívania morských zdrojov a konečne, rozhodnúť, či konanie Číny od začiatku arbitráže spôsobilo vyostrenie sporu.

V prvom bode rozhodnutie prakticky v plnej miere odmieta legalitu 9-čiarkovej línie a s ňou spojených historických nárokov. Rozhodnutie tvrdí, že pokiaľ Čína mala v oblasti historické práva na rybolov a využívanie ďalších zdrojov, tie stratili platnosť s prístupom Pekingu k zmluve UNCLOS, s ktorou sú podobné nároky nekompatibilné.

V druhom bode súd rozhodol, že žiadny zo Spratlyho ostrovov nemožno v súlade s UNCLOS považovať za ostrovy, t.j. útvary permanentne nad morskou hladinou, ktoré sami o sebe poskytujú podmienky pre ľudské obývanie alebo ekonomickú aktivitu a generujú nárok na vlastnú, 200 nm výlučnú ekonomickú zónu (EEZ). Morské útvary v Spratlyho súostroví sú len útvary viditeľné za nízkeho prílivu (negenerujúce akékoľvek nároky na okolité moria) alebo skaly (generujúce 12nm morskú zónu). Súd zhodnocoval pôvodný stav ostrovov, t.j. ešte pred rozsiahlymi prácami Číny na ich rozširovaní a rozvoji infraštruktúry.

V treťom bode verdikt znie, že Čína porušila suverénne práva Filipín v rámci ich EEZ cez stavbu zariadení a umelých ostrovov, narušovaní filipínskych aktivít pri preskúmavaní ropných nálezísk, vydávaní zákazov rybolovu v oblasti a umožnením rybolovu čínskych rybárov vo filipínskych vodách. V súvislosti s čínskymi prácami na rozširovaní a stave umelých ostrovov tiež tribunál zistil, že Čína porušila svoje záväzky ochraňovať morské prostredie a ekosystém a spôsobila závažnú škodu na koralových útesoch.

V poslednom bode verdikt konštatuje, že Čína porušila svoje obligácie nevyostrovať spor medzi stranami počas procesu arbitráže, kedy pokračovala so svojimi aktivitami.

Čína kurz nezmení

Dôsledky rozhodnutia na ďalší vývoj v Juhočínskom mori nie je možné jednoznačne predpovedať, verdikt však môže mať menej významný a v niektorých aspektoch i opačný dopad, ako by sa mohlo očakávať. Čínske dôrazné odmietnutie rozhodnutia nebolo ničím prekvapivé. Peking od začiatku odmietal, že otázka je v právomoci súdu, ktorý týmto podľa neho prekročil svoje právomoci, a vyjadril sa, že rozhodnutie nebude rešpektovať. Podľa Pekingu sa súd (v rozpore s jeho interpretáciou) zaoberal otázkou suverenity a taktiež delineáciou námorných hraníc. V druhej spomenutej veci sa Čína odvolávala na deklaráciu z roku 2006, ktorou sa vyňala z obligácie podriadiť sa povinnému rozhodovaciemu procesu v otázke delineácie námorných hraníc a ďalších otázkach. V reakcii na rozhodnutie vydala Čína i Bielu knihu kde podrobne odôvodňuje svoje nároky, poskytnutím detailného súboru historických prameňov potvrdzujúcich stáročia trvajúcu, kontinuálnu jurisdikciu nad ostrovmi. Čína tak v princípe ešte viac pritvrdila s pôvodnou argumentáciou, napriek invalidácii historických nárokov tribunálom.

Teoreticky možno rozhodnutie medzinárodného orgánu považovať nielen za úder voči legitimite čínskych nárokov, ale v širšom meradle i prestíži Číny ako udržiavateľa medzinárodných noriem a práva. Odpoveďou na tento normatívny rozmer rozhodnutia sa Čína pokúsila urobiť dojem medzinárodnej podpory, kedy pre svoju pozíciu získala podporu údajne vyše 70 krajín. Peking ďalej rozhodnutie pranieroval ako nelegitímne, ako zneužitie nástroja arbitráže v rukách Filipín a politickú frašku. Interpretácia rozhodnutia, mierená najmä na domáce publikum, ho tak predstavuje ako ďalšiu zo série snahy zahraničných mocností na čele s USA ponížiť Čínu a ubrať jej nárok k územiu, ktoré jej patrilo po tisícročia. V čínskych očiach je tu medzinárodné právo len zásterkou mocenských záujmov v pozadí. Rozhodnutie tak veľmi ľahko môže znamenať i posilnenie hlasov v čínskom vedení, volajúcich po ešte asertívnejšom postupe a pridať olej do ohňa čínskeho nacionalizmu.

Vzhľadom na spor Číny a Filipín sú implikácie rozhodnutia taktiež menej zásadné, než by sa dalo čakať, respektíve možno i kontraintuitívne. Zatiaľ, čo Čína sa po vydaní verdiktu vyhlásila jasne a nahlas, zo strany Filipín, jednoznačného „víťaza“ arbitráže, paradoxne nebolo počuť veľa. Minister zahraničných vecí Perfecto Yasay uznal dôležitosť rozhodnutia, no vyzval po „umiernenosti a triezvosti“ od zainteresovaných strán. Absenciu triumfalizmu v Manile vysvetľuje to, že prípad bol na súd podaný v roku 2013 ešte administratívou prezidenta Benigno Aquina III. S výmenou na prezidentskom poste pred pár mesiacmi prišiel i výrazný obrat v politike voči Číne. Zatiaľ čo Aquino bol jeden z najtvrdších odporcov čínskej politiky v Juhočínskom mori, nový prezident Rodrigo Duterte zdôrazňuje cestu vyjednávania a spoločného rozvoja v sporných oblastiach. Ešte pred zverejnením rozhodnutia sa Duterte nechal počuť, že nebude Čínu „provokovať“ s rozhodnutím. Pre súčasnú administratívu na Filipínach sa tak zdá byť kladné rozhodnutie súdu skôr prekážkou ako triumfom a bude sa pokúšať naštartovať bilaterálne rokovania bez odkazu na túto pálčivú otázku.

Mnohí očakávajú upravenie správania Číny, ktorá by mala aspoň mierne usmerniť kurz a v niektorých aspektoch prispôsobiť interpretáciu svojich nárokov vo svetle verdiktu. Takéto očakávania sú však prehnane optimistické. Čína nemá dôvod meniť politiku, ktorá jej doteraz priniesla ovocie, respektíve, stačí zožať úrodu predchádzajúcich rokov. Zatiaľ čo tribunál rozhodoval, Čína doslova upevňovala svoje faktické postavenie rozširovaním ostrovov a stavbou zariadení s potenciálnym vojenským využitím. Tento vývoj nenávratne zmenil situáciu v oblasti, ktorá už je diametrálne odlišná od tej spred pár rokov.

Napriek legitímnym obavám, že Čína svojím správaním vzbudí antipatie svojich susedov a dá do chodu seriózne snahy o jej vyvažovanie, nedávny vývoj ukazuje, že očakávania boli prehnané. Filipíny a ich obrat v politike voči Číne je jedným z príkladov, ktorá kladie otázniky i pred budúcnosť filipínsko-vietnamského partnerstva, rodiaceho sa v posledných rokoch. Hnutie ASEAN opakovane zlyháva v snahe v otázke Juhočínskeho mora držať jednotnú pozíciu. Chaos na summite v Kunmingu, kde na tlak Číny bolo stiahnuté pripravované vyhlásenie odsudzujúce čínske kroky, nebol prvou a určite ani poslednou podobnou epizódou. Ostáva otázkou, do akej miery sa do reality premietnu ambície Indonézie hrať v spore väčšiu rolu. Verdikt posledných rokoch však znie, že politika rozdeľuj a panuj Číne vychádza a rozhodnutie z Haagu môže ešte ďalej posilniť doterajší kurz Pekingu.