Cieľom tejto práce má byť relevantný komentár vzťahov medzi fenoménom čečenského terorizmu a podobou či orientáciou protiteroristickej politiky Ruskej federácie. Keďže je pomerne jednoduché kauzálne aspekty týchto vzťahov rozoznať už na obecnej úrovni znalosti preberaného areálu, autori sa nesnažili testovať hypotézy založené na spomínanej kauzalite, ale skôr precizovali interpretáciu ich štrukturálnych a bezprostredných príčin.

Autoři: Martin Žák, Ondřej Vozár

Úvod

Zameraním našeho textu je analýza vplyvu čečenského terorizmu na ruskú protiteroristickú politiku a následne sledovať jej reálne aplikácie v praxi. Výber témy bol ovplyvnený osobným záujmom oboch autorov o daný región a taktiež tým, že špecifiká ruskej protiteroristickej politiky sú v českej a slovenskej odbornej literatúre (až na výnimky) nedostatočne reflektované. Rozhodli sme sa túto tému uchopiť konkrétne na príkladoch čečenského terorizmu, ktorý tak či tak tvorí, ako uvedieme v texte, hlavné zameranie ruskej protiteroristickej politiky.

Vzhľadom na zameranie na fenomén terorizmu práca obsahuje i teoretické vymedzenie tejto problematiky vo vzťahu k skúmanému regiónu Severného Kaukazu. Taktiež uvádzame krátky historický náhľad na región, ktorý je podstatný pre širšie pochopenie všetkých rovín konfliktu v Čečensku. Najambicióznejšou časťou tejto práce je pokus o autorské priradenie rôznych druhov terorizmu v Čečensku k rôznym, vlastne definovaným obdobiam. Výsledkom tohto delenia je ucelená časová schéma, použiteľná pri budúcich výskumoch danej problematiky. Toto delenie má zjednodušiť náhľad na problematiku vďaka označeniu jednotlivých období podľa prevládajúcich typov terorizmu v konkrétnom období, pokiaľ sa tak dá určiť. Avšak toto delenie nie je primárnym cieľom našej práce a jedná sa iba o pomocný nástroj, ktorý sme si vytvorili pre podporenie našich záverov.

Druhou časťou (našej) práce je deskripcia ruskej protiteroristickej politiky cez prizmu predtým opísaného čečenského terorizmu, ktorá zahŕňa súhrnný pohľad na jej historický vývoj, legislatívu a zlomové body. Ťažisko našej analýzy má spočívať v lokalizácii kľúčových aktérov udávajúcich smer ruskej protiteroristickej politiky, a to v reakcii na akty terorizmu z čečenskej strany.

Teoretické vymedzenie

Čečenský terorizmus predstavuje skutočne heterogénny komplexný fenomén a jeho zasadenie do rôznych typológií vyvoláva mnoho otázok. Podstatné však je, že kľúčovým prístupom k analýze čečenského terorizmu je jeho roztriedenie do fáz/období, čo je v rámci tejto práce uskutočnené v nasledujúcej kapitole.

Jedným zo základných delení terorizmu je dichotómia represívny/subverzívny. Napriek tomu, že z čečenského prostredia poznáme faktické prejavy oboch, táto práca sa primárne zaoberá subverzívnymi aktivitami namierenými proti Ruskej federácii (a nie štátno-represívnymi teroristickými praktikami, ktoré na miestnom obyvateľstve vykonáva súčasný, zo strany FSB podporovaný Kadyrovov režim). Ďalším, nemenej dôležitým krokom, je typologizácia subverzívneho terorizmu skrz optiku motivácie či cieľov aktérov. Kriminálny terorizmus, ktorý sa orientuje prevažne na finančný zisk či vytvorenie výhodných podmienok pre kriminálnu činnosť a ktorý je v severokaukazskom kultúrnom prostredí už po stáročia zakorenený (ako banditizmus), predstavuje iba vedľajší typ a svojou nadčasovosťou je pre našu analýzu bernou stranou mince. Podstatnými fenoménmi sú v prípade čečenského terorizmu skôr skúsenosti z dvoch ozbrojených konfliktov s Ruskom a šírenie saláfizmu z oblasti Blízkeho východu. Tie určujú základnú rovinu diskusie: ide v čečenskom prípade o etnický a teritoriálny alebo náboženský terorizmus?

Etnický terorizmus je obvykle tematicky aj funkčne previazaný s terorizmom teritoriálnym, avšak je možné ponímať ich i oddelene. Čečensko síce na rozdiel od okolitých republík predstavuje nábožensky, jazykovo i kultúrne pomerne homogénny celok (takže sa logicky ponúka obe varianty terorizmu stotožniť), avšak analýza relevantných dát od prepájania týchto dvoch variantov odrádza. Ako uvádza Mareš, rozdiel medzi etnickým a teritoriálnym terorizmom dobre vykresľujú napr. rozdiely v cieľoch:

Čečenská rétorika akcentovala etnické ciele skôr vo fázach, a to na počiatku 90. rokov (autonómia) či bezprostredne počas bojových fáz oboch vojen (zaistenie existencie), avšak teritoriálne témy sú trvalé a implicitne vyjadrené (štátoprávne požiadavky na autonomizmus).

Aplikácia náboženského (islamského) typu je otázkou prevažne ruských oficiálnych bezpečnostných dokumentov (čo Putinovej administratíve v atmosfére po 9/11 zjednodušovalo rozvinutie protiteroristickej politiky), avšak v akademickej sfére je postoj k tomuto kroku ambivalentný. Po zvážení záverov dostupných štúdií (napr. Šmíd in Dančák (ed.) 2006: 57-68) je možné konštatovať, že náboženský prvok v požiadavkách či posolstvách čečenských teroristov doposiaľ neprevážil vyššie zmienený prvok teritoriálny.

To však neplatí o praktickom fungovaní čečenskej teroristickej scény, v prípade ktorej aplikácia islamského terorizmu argumentačne obstojí (vystupovanie a rétorika, personálne obsadenie, financovanie atd.). Tu sa dostávame k ďalšej dichotomii, a síce domáci/medzinárodný. Pred nástupom Basájeva a al-Chattába išlo o domáci terorizmus, neskôr však získal atribút medzinárodný (podľa vyššie zmienených meradiel). S tým súvisí tiež príklon k totálnej neselektivite obetí (podľa „módy“ islamského terorizmu) a tiež prechod z mikro na mezoúroveň (Mareš 2005: 38-39).

Fenomén terorizmu v Čečensku

Historický kontext

Fenomén protiruského terorizmu v Čečensku je relatívne nový, avšak prakticky celá história vzťahu Rusov a Čečencov je históriou konfliktu. To dokazujú aj dlhoročné animozity medzi ruskou a čečenskou populáciou v postsovietskom areále. Dlhodobé kampane Ruska na území Severného Kaukazu datujúce sa niekoľko stoviek rokov do histórie zanechali hlboké rany a rozkoly medzi etnikami tam žijúcimi a väčšinou ruskej populácie na severe. Taktiež počas počiatočnej éry Sovietskeho zväzu nenastalo zlepšenie situácie pre spolužitie oboch etník. Súčasný región Čečenska bol v tom období časťou sovietskeho bloku ako súčasť Čečensko-Ingušskej Autonómnej zväzovej socialistickej republiky a v roku 1944 tu prebehli násilné masové deportácie národov, ktoré Stalin podozrieval z kolaborácie s Wehrmachtom (Service 2006: 135). V neskorších obdobiach existencie Sovietskeho zväzu sa spolužitie etník v regióne zlepšilo a stabilizovalo, minimálne vo vonkajších prejavoch hlavne vďaka indoktrinácii do väčšinovej spoločnosti pod ideou komunizmu a taktiež kvôli represívnemu charakteru silného totalitného štátu, kde neexistoval veľký priestor pre opozíciu a národnostné otázky. Tieto sa objavili až s rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991. Je však nutné zdôrazniť, že ku koncu éry Sovietskeho zväzu existovali len minimálne napätia medzi etnikami v Čečensku. Do roku 1991 väčšina Čečencov neuplatňovala nijakú kolektívnu vinu na Rusov a delila medzi takzvanými zlými a dobrými na základe osobnej historickej skúsenosti (Souleimanov 2007: 37).

Nástup národnostnej ideológie

Nositeľmi národnostných otázok a vášní boli v prípade dnešného Čečenska politické a kultúrne elity ako napríklad Zelimchán Jandarbijev, spisovateľ považovaný za otca čečenskej národnostnej otázky a teda i myšlienky čečenskej samostatnosti. Podpora týchto ideí u väčšinovej spoločnosti bola prinajmenšom nejednoznačná.*(1)* Silné vymedzenie Čečencov ako samostatného etnika sa prejavovalo i v oblasti organizovaného zločinu, kde čečenské skupiny po roku 1991 začínajú posilňovať a obsadzujú dôležité miesta v hierarchii postsovietskeho podsvetia. Významným medzníkom ich úspechu bola moskovská vojna gangov z roku 1991. Spolu so šírením čečenského organizovaného zločinu sa posilňovali i čečenské diaspory a komunity, ktoré napríklad v Moskve dosahovali možno až 250 000 členov (Šmíd 2007: 118). Zmienka o organizovanom zločine nie je v tomto prípade samoúčelná, keďže existujú silné indície, že čečenský terorizmus a čečenské podsvetie sú blízko prepojené. Šmíd taktiež uvádza, že prvý čečenský prezident Džochar Dudajev mal pravdepodobne väzby na *čečenskoj mafiji* cez svojich poradcov a telesných strážcov (Šmíd 2007: 119).

Kriminálny terorizmus (1990-1994)

V priamej súvislosti s rozmachom čečenského organizovaného zločinu môžeme už hovoriť aj o rozmachu kriminálneho terorizmu miestnej proveniencie predstavovaného hlavne únosmi a držaním rukojemníkov. Kriminálny terorizmus sa v ruskom prostredí niekedy nazýva banditizmom (Šmíd in Dančák 2006: 63) a historicky je špecifický pre miestnu kultúru a mentalitu. Tento druh terorizmu v rokoch 1991-1994 na čečenskej teroristickej scéne jednoznačne dominoval*(2)* (popri subverzívnom autonomistickom terorizme a terorizme ako vojenskej taktike). Avšak intenzita výskytu jednotlivých teroristických aktov by sa spočiatku určite nedala považovať za vysokú. Väčšina spoločnosti sa skôr sústredila na nové ekonomické a politické možnosti. Obdobie počiatku deväťdesiatych rokov je totiž obdobím budovania nezávislého Čečenska pod vedením Džochara Dudajeva.

Príkladom teroristických aktov z toho obdobia sú únosy autobusov za výkupné či únos vrtuľníku s vojenskými záložníkmi v roku 1993, za ktorý dostali v meste Miňerálne Vody výkupné (Šmíd in Dančák 2006: 63).

Etnický a teritoriálny terorizmus (1994-1996)

Aktivity Ruska v rozmedzí rokov a 1991 až 1994 a neskôr v období prvej čečenskej vojny v rokoch 1994 až 1996 spôsobila výrazný posun vo vnímaní konfliktu. Posilnenie čečenskej identity ako identity protiruskej bolo v tomto období potvrdené a prenieslo sa do všetkých oblastí verejného života. Do popredia sa opäť dostávali i fámy o možných deportáciách obyvateľstva, ktoré majú historickú predlohu v stalinovskom období (Souleimanov 2007: 37). Primárnym cieľom bolo spočiatku opätovné získanie autonómie, ktoré až neskôr prerástlo do etnického rámca. V období rokov 1994 až 1996 je zároveň náročné definovať akty terorizmu, keďže na území Čečenska prebiehal vojnový konflikt a odlíšiť akty terorizmu od aktov vojenských je niekedy náročné, keďže na čečenskej strane bojovali guerilly, ktoré často používajú techniky podobné teroristom.

Najvýznamnejším teroristickým útokom z tohto obdobia je zajatecká situácia z mesta Buďonnovsk z roku 1995, kedy militanti vedení Šamilom Basájevom zajali približne 1 500 ľudí. Šestnásť z nich zahynulo po útoku ruskej armády. Druhým významným teroristickým aktom je zajatecká dráma z januára roku 1996 v dagestanskom meste Kizljar, ktorá sa neskôr presunula do mesta Pervomajskoje (*Russia: A Timeline Of Terrorism Since 1995*: 2006).

Obdobie bez dominancie konkrétneho druhu terorizmu (1996-1999)

V medzivojnovom období 1996 až 1999 je náročné definovať, ktorý druh terorizmu prevládal, keďže môžeme pozorovať návrat banditizmu a taktiež subverzívne teroristické útoky proti vládnej garnitúre. Protiruský aspekt terorizmu taktiež pretrval, avšak objavujú sa nové prvky ako napríklad prienik islamského terorizmu. Týmto radikálne islamistickým vplyvom sa snažili oponovať predstavitelia klasického zvykového práva (Šmíd in Dančák 2006: 64-66).

Príkladmi teroristických útokov z tohto obdobia sú útok na železničnú stanicu v meste Armavir z roku 1997 (*Death toll in Russia railway blast rises to 3*: 1997) a útok na železničnú stanicu Pjatigorsku o pár dní neskôr (Šmíd in Dančák 2006: 65).

Najznámejšími prípadmi terorizmu sú však útoky na ruské mestá, konkrétne obytné domy vo Volgodonsku, Bujnaksku a v Moskve z roku 1999. Šlo o bombové útoky na civilné objekty a obyvateľstvo. Útoky sa odohrali na viacerých miestach súčasne a ruská vlády z nich okamžite obvinila čečenských teroristov, ktorí zase obviňovali ruskú tajnú službu FSB (ktorej bol Putin ešte v roku 1999 riaditeľom), že takýmto spôsobom chcela nalomiť verejnú mienku o invázii do Čečny a pomôcť tak vtedajšiemu premiérovi Putinovi k popularite a moci. Pravdou je, že invázia sa začala prakticky okamžite po poslednom zmarenom útoku a Putin vyhral nadchádzajúce prezidentské voľby s výrazným náskokom (Šimov 2008: 26).

Znovuoživenie etnického a teritoriálneho terorizmu (1999-2001)

Analogicky k prvej vojne v Čečensku i táto spôsobila etnickú a teritoriálnu mobilizáciu spoločnosti, čo malo sekundárne vplyv i na teroristické organizácie pôsobiace v Čečensku. Vzhľadom na bezprostredné ohrozenie zo strany ruských vojenských síl sa všetka pozornosť opäť sústredila na obranu obyvateľstva a štatútu (relatívne) nezávislého územia. Tieto aktivity neboli korunované úspechom, a i keď hlavné vojenské operácie v krajine skončili v roku 2001, doteraz sú na čečenskom území rozmiestnené ruské jednotky, ktoré podporujú Ruskom dosadenú Kadyrovovu vládu. Najvýznamnejším útokom v tomto období bol útok čečenských militantov na päť rôznych základní ruských jednotiek v júni roku 2000 (*Russia: A Timeline Of Terrorism Since 1995*: 2006). Opäť sa nedá jednoznačne tvrdiť, že šlo o akty terorizmu alebo naopak guerilly. Neprehľadná situácia a viacero úrovní problematiky znemožňujú jednoznačné súdy.

Prienik islamistických prvkov s etnickým a teritoriálnym terorizmom (2001 – dodnes)

Od konca hlavných bojov v druhej čečenskej vojne môžeme pozorovať zvýšenú mieru aktivít čečenských teroristov smerovaných priamo na ruské ciele. Toto bolo umožnené i zvýšenou orientáciou čečenských teroristov na islamistickú ideológiu, čo im umožnilo prístup k väčším finančným kanálom cez iné islamistické teroristické skupiny na Strednom východe. Tento prístup k financiám bol taktiež kanálom k výcvikovému know-how a personálnym kontaktom. Táto náchylnosť k islamizmu nebola úplne novým prvkom*(3)*, avšak po roku 2001 výrazne zosilnela a poukazoval na ňu i prezident Putin, ktorý ju skôr využíval pre získanie medzinárodnej podpory v boji proti terorizmu, keďže po útokoch na WTC sa boj proti islamistickému terorizmu stal svetovou prioritou.

Prvým významným prejavom nového trendu bol útok na moskovské divadlo Dubrovka. Išlo o zajatie rukojemníkov vo vnútri divadla skupinou okolo Šamila Basájeva, ktorú netvorili len Čečenci. Ich proklamovaným cieľom bolo prenesenie bojov na ruskú pôdu ako odplata za ruskú politiku v Čečensku. Zároveň tak chceli pôsobiť na verejnú mienku spoločnosti, aby tlačila na stiahnutie jednotiek z ich domoviny. Logika tohto aspektu je veľmi otázna. Prvkami fundamentálneho islamistického terorizmu, ktoré sa tam objavovali, bolo odhodlanie k samovražednému útoku, odvolávanie sa na Alláha, martýrsky prístup a použitie žien – samovražedných bojovníčok (Politkovskaya 2002).

Druhým významným teroristickým útokom bol útok na školu v Beslane, za ktorým opäť stál Šamil Basájev. Išlo o podobne zdrvujúci útok ako v prípade Dubrovky, avšak i tu sa väčšina obetí prisudzuje ruským jednotkám, vzhľadom na ich nekompromisný a brutálny zásah. Opäť tu bolo možné identifikovať vplyv radikálneho islamu, najmä v prejavoch predstaviteľov teroristickej skupiny. Teritoriálne požiadavky však naďalej ostávali viac menej rovnaké ako v období rokov 1994 až 1996. Radikálne islamistické myšlienky v prípade čečenského terorizmu netvoria primárny cieľ, ale skôr prostriedok. Etnická a teritoriálna otázka je prioritná a nálepku spojenca Al-Kájdy dávajú čečenským teroristom väčšinou politici, aby legitimizovali svoje kroky.

Protiteroristická politika Ruskej federácie

Vývoj

Historické korene ruskej protiteroristickej politiky z obdobia cárskeho Ruska boli prerušené dlhým obdobím existencie ZSSR , počas trvania ktorého nebolo nutné, vzhľadom na jeho charakter, tvoriť akúkoľvek protiteroristickú politiku, pretože subverzívny terorizmus na území vtedajšieho ZSSR nepredstavoval závažnejšiu hrozbu.*(4)* Reálny vývoj tejto politiky nastal až po rozpade ZSSR, pričom podmienky vývoja tejto politiky boli výrazne odlišné od podmienok vývoja protiteroristickej politiky v ktorejkoľvek inej krajine, čo vyústilo do skutočnosti, že súčasná štruktúra ruskej protiteroristickej politiky prakticky nemá analógiu v žiadnom inom štáte rozvinutého sveta (Borogan – Soldatov 2005: 7).

Okrem silne prokremeľskej bieloruskej politickej reprezentácie sa po rozpade ZSSR začali takmer zo všetkých zväzových republík ozývať národnostne-autonomistické požiadavky. To taktiež platilo pre niektoré vnútorné ruské oblasti, napríklad Čečensko či Severné Osetsko. A práve teritoriálna dezintegrácia Ruskej federácie spolu s markantným nárastom kriminality predstavovali pre Jeľcinovu vládu bezpečnostné priority, pričom protiteroristická politika zostávala značne v úzadí. Riešenie tejto problematiky prebiehalo teda skôr na úrovni boja proti organizovanému zločinu a snahy Ruska akýmkoľvek spôsobom zabrániť samostatnosti Čečenska. Motiváciou bol samozrejme aj hroziaci domino efekt a frustrácia politických špičiek z drastického zníženia reálneho vplyvu na svoje bývalé satelity.

Počiatok protiteroristickej politiky RF sa datuje do roku 1995, kedy sa z FSK stala FSB a kedy po udalostiach z Buďonovského nový riaditeľ FSB Michail Barsukov inicioval vytvorenie protiteroristického centra FSB, ktorému orgán KGB UBT tvoril viac než predlohu. V nasledujúcich rokoch bol problém boja proti terorizmu prideľovaný aj ostatným súčastiam FSB. Toto obdobie (polovica 90. rokov) pevne zakotvilo pozíciu FSB ako primárneho hráča pre boj s terorizmom v Ruskej federácii. Táto pozícia vydržala až do roku 2003, kedy začína nástup vplyvu Ministerstva vnútorných záležitostí Ruskej federácie ako nového lídra ruskej protiteroristické politiky. Ako bude ale neskôr spomenuté, aj tento krok negatívne ovplyvnil prehľadnosť a funkčnosť ruskej protiteroristickej politiky.

Z celkového pohľadu je jasné, že vývoj protiteroristickej politiky v Rusku si od pádu SSSR nikdy neprešiel podstatnými organizačnými zmenami. Ani reštrukturalizácia systému v roku 2004 po útokoch v Beslane a ani presun zodpovednosti na Ministerstvo vnútorných záležitostí nemali signifikantný dopad na zmenu reálneho fungovania ruských protiteroristických orgánov, a to vzhľadom na silné personálne prepojenie s FSB a inými ruskými bezpečnostnými orgánmi. Zmienené štrukturálne zmeny nastali ako na ministerstve vnútorných záležitostí, tak aj v FSB. Je však treba podotknúť, že tieto zmeny boli v drvivej väčšine prípadov len kozmetické a pozostávali iba z premenovávanie stávajúcich orgánov, personálnych presunov a štrukturálnych zmien marginálneho významu, ako napríklad spojovania rôznych centier boja proti terorizmu. Výrazné zmeny na úrovni kooperácie, koordinácie a výmeny informácií nenastali. V systéme tak zostali zachované redundantné štruktúry s prekrývajúcimi sa a vágne vymedzenými kompetenciami. Podstatné slabiny ruského boja proti terorizmu tým pádom zostali zachované.

Je otázkou, nakoľko sa tento stav začal meniť po vytvorení Národnej protiteroristickej komisie (NAK), ktorá bola založená prezidentským dekrétom z februára 2006. Táto komisia, zložená vedľa vrcholových predstaviteľom exekutívy hlavne z elít FSB, má koordinovať všetky protiteroristické aktivity a má v úmysle dosiahnuť úspech cez horizontalizáciu rozhodovania, kedy zavádza analogické orgány taktiež na úrovni regionálnych reprezentácií federácie (Yassmann 2006). Tu je však nutné podotknúť, že sa jedná skôr o argumentačnú kamufláž, pretože obsadzovanie regionálnych lídrov sa odvíja podľa schémy jednoznačne výhodnej pre prezidenta federácie, čo výkonnú moc skôr vertikalizuje. Zavedenie nového orgánu tak znovu na situácii nič nemení a skôr prispieva k stuhnutiu systému (navŕšenie administratívnych a byrokratických prekážok).

Pozícia Vladimíra Putina

Dá sa povedať, že jediná signifikantná zmena v ruskej protiteroristickej politike nastala v období prelomu rokov 1999/2000 (zmena fakticky nenastala iba v bezpečnostnej politike, ale v politike Kremľu celkovo). Ako sme už naznačili, štrukturálne zmeny bezpečnostných orgánov majú v špecifickom ruskom prostredí až sekundárny význam. Podstatným faktorom, ktorý by mal byť braný pri analýze ruskej bezpečnostnej politiky do úvahy, je celkové nastavenie politického systému, ktoré dáva silné kompetencie prezidentovi federácie de iure, avšak najpodstatnejšie je, kde sa nachádza mocenské centrum de facto. V osobe Vladimíra Putina sa spojilo silné postavenie de facto i de iure (či už vo funkcii premiéra alebo prezidenta) a toto centrum moci sa personifikovalo do jeho osoby.

Stredobodom zmeny tak bolo to, že sa na vrchole mocenskej hierarchie objavila silná osobnosť, ktorá vďaka svojej obľúbenosti u verejnosti a vďaka vzťahom s ruskými bezpečnostnými službami dokáže presadiť v podstate akúkoľvek protiteroristickú politiku. Popularita Putina začala druhou čečenskou vojnou, kedy potreba odpovedí na teroristické útoky dala legitimitu jeho krokom, čo neskôr vyústilo do situácie, kedy samotný Putin udáva smer protiteroristické politiky Ruska. V podstate spočiatku určovala potreba protiteroristickej politiky legitimitu Putinovi, avšak neskôr sa situácia obrátila, takže Putin legitimizuje protiteroristickú politiku. Rozdiel spočíva tiež v tom, že napriek minimálnym zmenám v taktike a pôsobení protiteroristických jednotiek v Rusku je existencia silnej osobnosti v pozadí prvkom, ktorý zvyšuje ich možnosti a zachováva stabilitu smerovania protiteroristickej politiky. Na tomto fakte nemení nič ani to, že Putin je momentálne premiérom a prezidentom sa stal Dmitrij Medvedev. Putin prakticky určil, kto bude prezidentom, keďže jeho popularita je taká rozsiahla, že jeho nasledovníci budú voliť toho, koho on preferuje. Rusko je stále de iure silným prezidentským štátom, avšak tým, že Vladimír Putin je momentálne premiérom sa z Ruska stal de facto štát so silným premiérom. Výrazná personifikácia politiky má v Rusku extrémne silnú historickú pozíciu (na rozdiel od demokracie), takže tento aspekt nie je radno pri analýze zanedbať.

Legislatíva

V posledných rokoch sa Putinovej administratíve podarilo presadiť hneď niekoľko zákonov, ktoré sa priamo či nepriamo vzťahujú k boju so vzrastajúcou mierou terorizmu. Návrh prvého z nich, federálneho zákona „O princípoch lokálneho vládnutia v Ruskej federácii“, predstavila prezidentská garnitúra v roku 2003 a po dlhých (de)legitimačných diskusiách sa mu dostalo zrýchleného prijatia Štátnou dumou, a to po teroristických útokoch v Beslane v roku 2004 (bol prijatý na začiatku roku 2005). Základným cieľom novej legislatívnej úpravy bolo prenesenie kľúčových kompetencií pri voľbe vrcholných predstaviteľov lokálnych samospráv (gubernátorov) z reprezentatívnych telies jednotlivých samosprávnych celkov federácie (Cameron 2007). Tento krok je obecne interpretovaný ako Putinova snaha o to, aby spomínané posty boli obsadzované osobami dostatočne lojálnymi k prokremeľskej bezpečnostnej politike, ústrednú interpretačnú líniu potom predstavuje zefektívnenie boja proti terorizmu (Filippov 2004).

Spomínaný legislatívny akt obsahoval taktiež pasáže o zmene volebného systému do Štátnej dumy, ktoré pozostávali z vytvorenia jediného celoštátneho volebného obvodu, a posilnenie proporcionalizácie systému cez zavedenie kandidátnych listín. K Putinom proklamovanému zámeru znížiť počet strán v dolnej komore značne prispelo tiež zdvihnutie volebnej klauzuly z 5% na 7% (*How the Duma electoral system works* 2008).

Po dôkladnej príprave bol potom v prvej štvrtine roku 2006 schválený federálny protiteroristický zákon, ktorý svojou dikciou pomerne razantne reaguje na predchádzajúce neúspechy ruských bezpečnostných zložiek pri bezprostrednej reakcii na teroristické útoky. Na taktickej úrovni zákon zavádza možnosti reštrikcie médií zúčastnených na mieste činu, definuje mantinely pre vyjednávanie s únoscami či akceptuje zostrelenie lietadiel alebo potopenie lodí, pri ktorých existuje predpoklad, že boli unesené teroristami (a to aj za predpokladu, že na palube sú rukojemníci). Novinky na strategickej úrovni pozostávajú hlavne z možnosti prevencie skrz vojenské zásahy (a čo je podstatné, tak aj mimo územia Ruskej federácie) alebo zavedenie maximálne šesťdesiatdenného výnimočného režimu v oblasti, kde vláda predpokladá výskyt základní teroristických jednotiek (Porovnaj: *Russian Duma Passes Sweeping Antiterrorism Bill* 2006 a *Russia’s Federation Council has approved antiterrorism bill* 2006).

Zatiaľ poslednou zo série legislatívnych úprav súvisiacich s terorizmom je nový zákon o neziskovom sektore z roku 2006. Ten dáva značné kompetencie federálnym úradom a robí náročnejšou registráciu i praktický výkon neziskových organizácií, a to pod hlavičkou boja proti terorizmu (obvinenie neziskového sektoru z asistencie teroristickým sieťam), ale tiež – neverejne – ako prevencia proti vzostupu občianskej spoločnosti, ktorým je dávaná za vinu vlna farebných revolúcií v postsovietskom priestore (Volk 2006). V praxi prebieha perzekúcia štátom Kremľom vytipovaných organizácií cez zhustené a sprísnené daňové kontroly (čím sa vláda šikovne vyhýba z obvinení z potierania občianskej spoločnosti) (Porteous 2008).

Záver

Nosná časť našich záverov spočívala v potvrdení premisy, že medzi ruskou protiteroristickou politikou a vývojom čečenského terorizmu existuje obojstranná kauzalita. Túto premisu sme úspešne obhájili napríklad na základe ruskej intervencie v roku 1999, ktorá zmenila profil čečenského terorizmu a naopak i na príklade teroristického útoku v Beslane, ktorý podnietil masívne organizačné zmeny v ruskej politike boja proti terorizmu.

Tieto masívne organizačné zmeny boli, ako je v ruskom prostredí zvykom, skôr proklamáciami na papieri, keďže v drvivej väčšine prípadov zostalo personálne obsadenie nemenné a to dokonca i v prípade, kedy sa väčšina kompetencií pre boj s terorizmom preniesla na Ministerstvo vnútorných záležitostí. V tom istom čase totiž prebehli personálne presuny z FSB práve na toto ministerstvo. Jednoznačne sa dá teda potvrdiť, že mnohé organizačné zmeny boli iba proklamatívne, to však neznamená, že sa protiteroristické politika nevyvíjala na iných úrovniach.

Následne na základe analýzy ruskej protiteroristickej politiky vyšlo najavo, že ústrednou osobnosťou a hýbateľom, ktorý udáva orientáciu ruskej bezpečnostnej politiky, je súčasný premiér a bývalý prezident Vladimír Putin. Dôvody vedúce nás k takémuto záveru sú dlhá tradícia výraznej personifikácie ruskej politiky, extrémna popularita Vladimíra Putina, ktorá podporuje všetky jeho kroky a v neposlednom rade i jeho profesionálna kariéra v ruských tajných službách. Vladimír Putin ako centrum moci de facto podľa nás ostáva i po tom, čo sa na čele exekutívy de iure usadil súčasný prezident Dmitrij Medvedev.

Poznámky

1. Podľa Souleimanova (Souleimanov 2007: 36) sa v roku 1991 vyjadrilo 80,3% obyvateľov pre prijatie Deklarácie o štátnej suverenite Čečensko –Ingušskej republiky. Zároveň si cca 60% obyvateľov prialo aby bola republika zachovaná v rámci ZSSR alebo Ruskej Federácie.
2. Príkladom teroristického útoku, ktorý nespadá pod kriminálny terorizmus z tohto obdobia je útok na budovu KGB Čečensko-ingušskej republiky v roku 1991. Tento útok sa dá považovať za separatisticky a etno-teritoriálne motivovaný čin (Šmíd in Dančák 2006: 62-63).
3. Už v roku 1999 môžeme pozorovať príklon Basájeva k spolupráci s Al-Chatábom.
4. Napriek tomu je nutné podotknúť, že KGB disponovala zvláštnym orgánom na boj proti terorizmu, a síce divíziou Upravlenie borby s terorismom – UBT (Borogan – Soldatov 2005: 3).

Zdroje

Použitá literatura

1. Mareš, M. (2005): Terorismus v ČR, Brno, Centrum strategických studií
2. Service, R. (2006): RUSKO. Experiment s jedním národem. Od roku 1991 do současnosti, Praha – Plzeň, Pavel Dobrovský – BETA a Jiří Ševčík.
3. Souleimanov, E. (2007): Etnifikace obrazu nepřítele v čečenském konfliktu, In: Mezinárodní Politika, 7/2007.
4. Šimov, J. (2008): Odešel aby zůstal. Putinova éra v Rusku končí, a zároveň pokračuje. In: Mezinárodní politika 1/2008.
5. Šmíd, T. (2006): Vazby terorizmu v Čečensku na islámský radikalismus, In: Dančák, B. (2006): Perspektivy západní civilizace a pět let globálního terorismu, Brno, MPU
6. Šmíd, T. (2007): Postsovětský organizovaný zločin, In: Smolík, J. – Šmíd, T. – Vaďura, V. (eds): Organizovaný zločin a jeho ohniska v současném světě, Brno, MPU.

Internetové zdroje

1. Borogan, I. – Soldatov, A. (2005): Terrorism prevention in Russia: one year after Beslan, on-line text, dostupné z (http://studies.agentura.ru/english/listing/terrorismprevenion/preventsystem.pdf), overené k 11.12.2008.
2. Cameron, R. (2007): Municipal Reform in the Russian Federation and Putin’s „Electoral Vertical“, on-line dokument, dostupné z (http://findarticles.com/p/articles/mi_qa3996/is_200704/ai_n19434939), overené k 11.12.2008
3. Death toll in Russia railway blast rises to 3, (1997), on-line text, dostupný z (http://www.cnn.com/WORLD/9704/24/russia.train/), overené k 11.12.2008.
4. Filippov, Y. (2004): State Duma ponders Russia´s future, on-line dokument, dostupné z (http://www.cdi.org/russia/johnson/8434-8.cfm), overené k 11.12.2008.
5. How the Duma electoral system works (2008): on-line dokument, dostupné z (http://www.russiavotes.org/duma/duma_electoral_system.php?S776173303132=6c9199501943a1def5dd8d5b9bdcbbea), overené k 11.12.2008.
6. Politkovskaya, A. (2002): I tied and failed, on-line text, dostupné z (http://www.guardian.co.uk/world/2002/oct/30/russia.terrorism), overené k 11.12.2008.
7. Porteous, T. (2008): Putin´s crackdown on NGO´s, on-line dokument, dostupné z (http://www.newstatesman.com/international-politics/2008/02/russia-ngos-rights-kremlin), overené k 11.12.2008.
8. Russia: A Timeline Of Terrorism Since 1995, (2006), on-line text, dostupný z (http://www.globalsecurity.org/security/library/news/2006/08/sec-060830-rferl01.htm), overené k 11.12.2008.
9. Russian Duma Passes Sweeping Antiterrorism Bill (2006), on-line dokument, dostupné z (http://www.globalsecurity.org/security/library/news/2006/02/sec-060226-rferl02.htm), overené k 11.12.2008.
10. Russia’s Federation Council has approved antiterrorism bill (2006), on-line dokument, dostupné z (http://www.agentura.ru/english/?id=1141218060), overené k 11.12.2008.
11. Volk, Y. (2006): Russia’s NGO Law: An Attack on Freedom and Civil Society, on-line dokument, dostupné z (http://www.heritage.org/research/russiaandeurasia/wm1090.cfm), overené k 11.12.2008.
12. Yassmann, V. (2006): Russia: Putin Orders New Counterterrorism Committee, on-line dokument, dostupné z (http://www.rferl.org/content/article/1065889.html) overené k 11.12. 2008.
13. Ilustrace stažena 25.1.2009 ze serveru (http://www.fsb.ru).