Analýza a komentář k červnovému summitu amerického a čínského prezidenta v Kalifornii.

Nový čínsky prezident Xi Jingping a americký prezident Barack Obama sa 7.-8. júna zišli v Kalifornii na neformálnom stretnutí. Zatiaľ čo medzi témy rozhovorov patrili severokórejský jadrový program, citlivá téma kybernetickej špionáže či boj s klimatickými zmenami, hlavným cieľom tohto stretnutia bolo napomôcť budovaniu dôvery medzi oboma krajinami a postaviť základy pre ďalší pozitívny vývoj bilaterálnych vzťahov. Idea „nového typu vzťahov medzi veľmocami“, ktorá je jednou z nosných myšlienok nového politického vedenia v Pekingu a mala by slúžiť ako rámec pre kooperatívnu budúcnosť čínsko-amerických vzťahov, nachádza odozvu i na americkej strane. Cieľom nasledujúceho komentára je zhodnotiť výsledky tohto prezidentského summitu a predovšetkým odpovedať na otázku, či je skutočne možné, aby sa Čína a USA v budúcnosti dokázali vyhnúť deterministickej konfrontácii, ktorá nástup novej mocnosti podľa mnohých sprevádza, a naopak vytvoriť novú paradigmu veľmocenských vzťahov postavených na kooperácii.

Dvojdňový summit čínskeho a amerického prezidenta bol ich prvým stretnutím od nástupu Xi Jingpinga do prezidentského úradu. Už od jeho oznámenia sprevádzali nadchádzajúce stretnutie hláv dvoch najväčších svetových ekonomík – ku ktorému malo pôvodne dôjsť až na summite G20 v Petrohrade – veľké očakávania. Hovorilo sa o historickom summite, ktorý má nastaviť rámec pre budúcnosť bilaterálneho partnerstva oboch veľmocí. Voľba formátu, teda neformálne stretnutie bez rigidnej vyjednávacej agendy, mala viesť k vytvoreniu pozitívnej atmosféry a nadviazaniu osobného vzťahu medzi oboma lídrami. Zatiaľ čo predchádzajúce mesiace priniesli možnosť zblíženia Pekingu a Washingtonu v otázke krízy na Kórejskom polostrove, množiace sa obvinenia z kybernetických útokov vysledovaných do Číny priniesli naopak rastúce tenzie.

Čínsky líder pricestoval do Kalifornie v piatok 7. júna po tom, ako ukončil svoju cestu po latinskej Amerike a Karibiku. Stretnutie prebiehalo v rezorte Sunnylands, známom tiež ako „Camp David západu“. V piatok obaja prezidenti predniesli úvodné reči a v sobotu nasledovali rozhovory o kľúčových témach bilaterálnych vzťahov. Vystupovanie čínskeho prezidenta pripomínalo štýl západných politikov a ostro kontrastovalo s odmeranosťou jeho predchodcu Hu Jintaa, ktorého „robotické“ vystupovanie by podľa  Financial Times zahanbilo i R2-D2 zo Star Wars. Summit bol odchádzajúcim poradcom pre národnú bezpečnosť Tomom Donilonom označený za „jedinečný, pozitívny a konštruktívny“. Najkonkrétnejším výsledkom rokovaní bola zhoda na pláne redukcie emisií hydrofluoro-uhľovodíkov (HFC), ale najdôležitejšími témami rozhovorov boli nepochybne Severná Kórea a kybernetická bezpečnosť.

Spoločne proti Pchjongjangu?

Obaja prezidenti sa zhodli na spoločnom záujme na denuklearizácii Severnej Kórey a spolupráci pri dosiahnutí tohto cieľa. Eskalácia napätia a provokatívnej rétoriky zo strany Pchjongjangu po sprísnení medzinárodných sankcií, ktoré boli reakciou na februárový jadrový test, tak zdanlivo približuje postoj Pekingu a Washingtonu k otázke severokórejského jadrového programu.

Čína začína vnímať režim mladého Kim Jong-una, pre ktorý je jediným spojencom, čoraz častejšie ako bremeno. Nedávne zadržanie čínskej rybárskej lode KĽDR, zablokovanie konta kľúčovej severokórejskej banky a klesajúca podpora pre severokórejský režim medzi čínskou verejnosťou ukazujú, že vzťahy medzi oboma krajinami majú ďaleko od ideálu. Peking však nezdieľa americké  podmieňovanie akýchkoľvek jednaní s Pchjongjangom (a najmä možné obnovenie šesť stranných jednaní, tzv. six-party talks) zastavením nukleárneho programu a predovšetkým sa nemení čínske strategické zhodnotenie kórejskej otázky. Napriek tomu, že jadrové zbrane v rukách severokórejského režimu nie sú v záujme Pekingu, Čína stále usiluje primárne o udržanie statu quo na kórejskom polostrove. Preto je vysoko nepravdepodobné, že by vzniklo niečo ako čínsko-americký tandem s koordinovaným spoločným postupom. Chybou je taktiež preceňovať reálny čínsky vplyv na Kim Jong-unov režim. Čínsko-severokórejské vzťahy sú totiž omnoho komplexnejšie ako je často usudzované a Kimov režim sa má na pozore, aby neostal na Číne príliš závislý a Peking tak nezískal nežiadaný vplyv na politické dianie v krajine. Tvrdenie, že „Čína má kľúč“ k vyriešeniu severokórejskej otázky preto predstavuje len čiastkový a značne skreslený obraz reality.

Kybernetická bezpečnosť naďalej zdrojom konfliktov

Podľa očakávaní nedošlo na summite k žiadnemu hmatateľnému postupu v otázke kybernetickej bezpečnosti. Tá sa postupne dostáva do popredia v bilaterálnych vzťahoch po tom, čo sa množia americké obvinenia, že čínska vláda má priame napojenie na systematické kybernetické útoky voči americkým firmám a štátnym inštitúciám majúce za následok krádeže verejného i súkromného intelektuálneho vlastníctva vrátane tajných dizajnov zbraní. Pentagon oficiálne obvinil Čínu z kybernetickej špionáže vo svojej každoročnej májovej správe o čínskych ozbrojených silách pre americký Kongres a tieto obvinenia zopakoval k veľkej nevôli Číny i  minister obrany Chuck Hagel na nedávnej konferencii v Singapure. Podľa odhadov stráca americká ekonomika kvôli krádeži intelektuálneho vlastníctva okolo 300 miliárd dolárov ročne a predpokladá sa, že za 50 až 80 percentami týchto krádeží stojí práve Čína.   Peking však naďalej odmieta akúkoľvek spojitosť s týmito aktivitami a tvrdí, že sám je jej obeťou. Čínsky veľvyslanec v USA Cui Tiankai nedávno v rozhovore pre Foreign Affairs označil americké obvinenia za „nezodpovedné“, keďže nestoja na žiadnych hmatateľných dôkazoch.

Americká pozícia bola poškodená bezprostredne pred summitom, keď do médií prenikla tajná správa z októbra minulého roku, v ktorej americký prezident Obama nariaďuje zostaviť zoznam potenciálnych zahraničných cieľov pre ofenzívne kybernetické operácie. Pred pár dňami taktiež došlo k odhaleniu programu PRISM, v rámci ktorého americká spravodajská služba NSA a FBI zbierali dáta zo súkromnej internetovej komunikácie deviatich amerických spoločností ako Google či Facebook a využívali ich na sledovanie zahraničných subjektov. Časovanie týchto únikov s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo náhodné a znížilo kredibilitu amerických obvinení. Prezident Obama napriek tomu zastával pri rokovaniach relatívne tvrdý postoj. Svojmu čínskemu kolegovi predostrel vážne obavy Washingtonu z pokračujúcej kybernetickej špionáže, dotkol sa konkrétnych prípadov a zdôraznil, že pokračovanie týchto útokov nie je konzistentné s typom vzťahov, ktoré chce Washington s Pekingom budovať. Otázke kybernetickej bezpečnosti sa má bližšie venovať špeciálna pracovná skupina v rámci každoročného Strategického a ekonomického dialógu medzi Čínou a USA, ktorý sa bude konať na začiatku júla vo Washingtone. Pokiaľ však bude Čína naďalej odmietať tvrdenia z kybernetických útokov ako bezpredmetné, posun bude dosiahnuteľný len veľmi ťažko a nie je vylúčené, že Washington siahne po sankciách voči čínskym firmám, exportujúcim produkty vyrobené vďaka ukradnutej technológii.

G-2 či veľmocenský konflikt ?

Zatiaľ čo prezidentský summit bol mnohými považovaný za možnosť vytvoriť priaznivý základ pre spoluprácu Washingtonu s novým čínskym vedením, ponúka sa omnoho dôležitejšia otázka, ktorá ďaleko presahuje rámec jedného stretnutia, nech už sú jeho výsledky akokoľvek pozitívne. Touto otázkou je pochopiteľne podoba ďalšej interakcie medzi dvoma najmocnejšími štátmi dnešného sveta. Bude dynamika vzťahov medzi Čínou a USA konfliktná či naopak kooperatívna? Čaká tieto dve krajiny nevyhnutný konflikt, alebo je možné vytvorenie určitého mocenského kondomínia, často skloňovaného G2, ktoré bude spoločne riešiť globálne problémy?

V tradícii jeho predchodcov prišiel i Xi Jingping po svojom nástupe s ideami, ktoré majú charakterizovať politickú líniu krajiny pod jeho vedením. Jednou z nich je „nový typ vzťahov medzi veľmocami“. Už počas svojej návštevy Washingtonu vo funkcii viceprezidenta  z februára 2012, predstavil  Xi  svoju víziu takýchto vzťahov. Tie majú byť založené na „vzájomnom porozumení a strategickej dôvere, rešpektovaniu kľúčových záujmov (coreinterests), prehĺbení vzájomne prospešnej kooperácie a posilnení koordinácie a kooperácie v medzinárodných vzťahoch a globálnych otázkach“. V pozadí tohto konštruktu stojí snaha vyhnúť sa tomu, čo John Mearsheimer nazýva „tragédia veľmocenskej politiky“; tj. konanie veľmoci, ktoré v záujme zaistenia svojej bezpečnosti neustále hľadajú príležitosť získať výhodu nad svojim rivalom, nakoniec nutne vyústi v konflikt. V tomto kontexte  čínsky premiér Li Keqiang prehlásil, že neverí, že „konflikty medzi veľmocami sú nevyhnutné. Zdieľané záujmy často prevyšujú ich spory.“ Predstava možnosti nekonfrontačného vzťahu medzi veľmocami je rozšírená aj na americkej strane a najvýstižnejšie tuto skutočnosť vyjadril Tom Donilon: „Nesúhlasím s premisou niektorých historikov a teoretikov, že nastupujúca mocnosť a etablovaná mocnosť sú nejakým spôsobom odsúdené ku konfliktu“. Podľa Donilona nie je konflikt výsledkom pôsobenia „zákonov fyziky, ale série rozhodnutí [politických] lídrov“.

Realita bilaterálnych vzťahov však predstavuje komplikovanejší obraz. Strategické záujmy Spojených štátov a Číny sú totiž nezávisle na rétorike oboch strán odlišné. Tzv. „Ázijský pivot“ Obamovej administratívy, či v poslednej dobe častejšie používaný termín „Asia rebalance“, je geopolitickou stratégiou, ktorá má zaistiť udržanie amerického mocenského primátu v medzinárodnom systéme vďaka zvýšenej pozornosti prikladanej dynamickému regiónu tichomorskej Ázie. Medzi piliere tejto stratégie patrí vytvorenie konštruktívneho partnerstva s Čínou, posilnenie bilaterálnych aliancií, prehĺbenie vzťahov s rastúcimi mocnosťami, posilnenie regionálnych inštitúcii a vybudovanie regionálnej ekonomickej architektúry. Zatiaľ čo prvý pilier pochopiteľne evokuje snahu Spojených štátov postaviť ázijský pivot na kooperačnom vzťahu s Čínou, ostatné body už predstavujú viac či menej potentné zdroje konfliktu.

Napríklad posilňovanie vojenských aliancií s krajinami obkolesujúcimi Čínu vníma Peking s veľkou ostražitosťou. Pre čínske stanovisko  netreba zájsť ďaleko a  stačí siahnuť po aktuálnej Bielej knihe o obrane z apríla tohto roku, kde Peking konštatuje, že „istá krajina (čítaj USA) posilnila svoje aliancie v Ázii-Pacifiku, rozšírila svoju vojenskú prítomnosť v regióne a často v ňom robí situáciu napätejšou“. Dokument ďalej poukazuje na znepokojivý trend, kedy „v otázkach čínskej teritoriálnej suverenity a námorných práv a záujmov niektoré krajiny podnikajú kroky, ktoré komplikujú a zhoršujú situáciu“. Konkrétne sa jedná o dianie vo Východočínskom  a Juhočínskom mori, kde to, čo Čína vidí ako japonskú, a v druhom prípade najmä filipínsku asertivitu, je výsledkom americkej podpory. Táto podpora nemusí byť priama; už len samotná väčšia pozornosť, ktorej sa týmto krajinám dostáva od Washingtonu, ich podľa Číny môže motivovať k trúfalejšiemu správaniu s presvedčením, že Spojené štáty im „stoja za chrbtom“. Napriek americkej snahe vyvrátiť takéto obvinenia a zastávať v teritoriálnych konfliktoch neutrálne stanovisko, ostáva Čína nepresvedčená. Čínskym obavám nahráva napríklad i práve prebiehajúce (a svojim charakterom bezprecedentné) spoločné vojenské cvičenie japonskej a americkej armády zamerané na obojživelné operácie – typ boja relevantný pre potenciálny konflikt o sporné ostrovy Senkaku/Diaoyu. Washington taktiež posilňuje vzťahy s Vietnamom, poslednou krajinou s ktorou bola Čína vo vojenskom konflikte a s ktorou má dlhodobo problematické vzťahy. Geopolitické súperenie je viditeľné aj v Barme, ktorá bola ešte donedávna pevne v čínskej sfére vplyvu. Niet preto divu, že Peking vníma americký pivot ako snahu zadržiavať Čínu, napriek vehementným snahám Washingtonu takéto presvedčenie vyvrátiť. Podľa Pekingu existuje medzi ním a Washingtonom asymetria záujmov –napr. Juhočínske more je pre Čínu kľúčovým národným záujmom, zatiaľ čo pre Spojené štáty marginálnym. Pre Peking je preto nanajvýš znepokojujúce, ak sa Washington snaží zapájať do teritoriálnych sporov (aj keď ako neutrálny arbiter) a atakovať tak jeho „nespochybniteľnú suverenitu“ nad týmto územím.

V snahe prehĺbiť dôveru medzi oboma krajinami sa často hovorí o posilnení vzťahov medzi ich ozbrojenými silami. Peking nedávno prijal pozvanie na vojenské cvičenie RIMPAC v roku 2014 a aprílová návšteva náčelníka generálneho štábu Martina Dempseyho v Číne má byť v nadchádzajúcich mesiacoch opätovaná jeho čínskym náprotivkom. Aj keď nadobudnutie väčšej familiarity medzi ozbrojenými silami by bolo nepochybne prospešné, nemení to strategické a politické dôvody, ktoré by mohli stáť za potenciálnym konfliktom.

Stredobodom čínskeho vojenského plánovania je stále konflikt v Taiwanskej úžine a v prípade jeho ozbrojenej eskalácie Peking počíta s potenciálnym zapojením Washingtonu. Stratégia anti access/area denial, vytvorená pôvodne najmä v súvislosti s taiwanským scenárom, je nočnou morou amerických plánovačov a hrozba zatiahnutia Spojených štátov do konfliktu ohľadom ostrovov Senkaku/Diaoyu na strane Japonska je tiež reálna (aj keď nepravdepodobná).  Nová základňa americkej pechoty v austrálskom Darwine, posilnenie základne na Guame, či nové lode amerického námorníctva v Singapure ilustrujú zvýšenú prítomnosť amerických vojenských síl v oblasti. Napriek tomu, že sa Washington snaží význam vojenského aspektu „ázijského pivotu“ znižovať, Čína si je vedomá strategických implikácii a bude na ne adekvátne reagovať. V tomto kontexte je zaujímavou správou posledných týždňov napríklad priznanie Pekingu, že čínske námorníctvo opätuje americké pozorovacie aktivity vo svojej výlučnej ekonomickej zóne (EEZ), ktoré boli v minulosti zdrojom veľkých sporov. Pentagon zmienil takéto aktivity čínskeho námorníctva vo vodách pri Guame a Havaji už v spomínanej májovej správe. Čína tak začína emulovať americké vojenské aktivity; v budúcnosti môže napríklad používať lietadlové lode na demonštráciu sily, podobne ako to robia už niekoľko desaťročí Spojené štáty (aj keď lietadlové lode čínskeho námorníctva budú pravdepodobne určené najmä na potvrdenie nárokov Pekingu v priľahlých moriach).

Záver

Rozdielnosť strategických záujmov Spojených štátov  a Číny je príčinou, prečo sa strategická súťaž medzi oboma krajinami zdá byť skutočne nevyhnutná, a prečo „nový typ vzťahov medzi veľmocami“ ostane s veľkou pravdepodobnosťou len prázdnym heslom. To však neznamená, že neexistuje priestor pre spoluprácu. Už len obrovská vzájomná ekonomická interdependencia je dôležitým kooperačným stimulom.  Spojené štáty by tiež mali vítať väčšiu čínsku aktivitu v niektorých medzinárodných otázkach, naznačenú napríklad nedávnym zapojením sa Pekingu do riešenia izraelsko-palestínskeho mierového procesu. Zapojenie Číny do riešenia problémov, na ktorých majú Spojené štáty obmedzený záujem (napr.  Blízky východ sa v budúcnosti môže stať dôležitejším pre Čínu pokiaľ sa Spojeným štátom podarí výrazne navýšiť domácu ťažbu ropy), by mohlo odľahčiť americké veľmocenské bremeno. Urobiť tak z Číny zodpovedného aktéra, ktorý nesie svoj diel zodpovednosti za globálne dianie, by bolo pre USA len výhodou. Nedá sa síce hovoriť o vzniku G2, ale kvalitná spolupráca v otázkach spoločného záujmu je žiadaným cieľom. Peking a Washington určite nemajú záujem na vzájomnej konfrontácii a skutočne existujú významné oblasti, kde prevláda kooperácia. Duch spolupráce, ktorý vyšiel zo summitu dvoch prezidentov, tak nebol úplne falošný. Skrýva sa za ním ale aj realita protichodných strategických záujmov, ktorá sa dá otupiť len veľmi ťažko a ignorovať ju je tým najhorším riešením.

Autor: Filip Šebok, student mezinárodních vztahů na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.